Resensing – smerom k medzidruhovej spolupráci

„Nacházíme se v utopii, nebo v dystopickém prostoru konglomerátu synteticky generovaného světa?“, týmito slovami začína text kurátorky výstavy Viktórie Pardovičovej. Jednou z artikulovaných tém umeleckej produkcie súčasnosti, ktorá zdanlivo odráža kolektívny pocit obklopujúcej nás reality, je preskúmavanie možných modelov budúcnosti: utopických, dystopických alebo ich prieniku. V niektorých prípadoch nemusí byť ani zrejmé, či hľadíme do budúcnosti alebo stojíme v momente časopriestorového zneistenia, kedy navštívené môže predstavovať tak budúcnosť ako aj vzdialenú minulosť, pretože z hľadiska nášho bytia vo svete je nám oboje rovnako neznáme.

Výstava slovenskej vizuálnej umelkyne Patrície Chamrazovej Resensing – Za hranicí symbiózy bola inštalovaná koncom októbra vo výstavných priestoroch Centra umění nových médií Vašulka Kitchen Brno. Názov výstavy „resensing“, ktorý môžeme voľne preložiť ako prehodnotenie čohosi, čo vnímame prostredníctvom zmyslov, sa tu viaže k potrebe nového, opätovného preskúmavania našej súčasnej existencie. Výstava toto preskúmavanie ponúka na niekoľkých úrovniach – digitálnej animácie, objektovej inštalácie a interaktívnej augmentovanej reality. Vyzýva nás k nahliadnutiu nastávajúcej reality na pomedzí ľudského a strojového, prírodného a syntetického ako špekulatívneho scenára, nezaťaženého predsudkami alebo obavami z budúcnosti, ale spôsobom, ktorý pripúšťa alternatívne formy medzidruhového súžitia.

Výstava vychádza z autorkinho umeleckého výskumu, témami ktorého sú vznikajúce biotechnológie, vzťahy existujúce za hranicami ľudského, či ľudské a neľudské poznanie. Tieto vo svojom diele preskúmava v rámci konceptu posthumanizmu, konkrétne v priestore medzi jeho utopickou a dystopickou verziou, kde verí, že by bola možná existencia radikálnych empatických spojení medzi druhmi rozličnej povahy. Zdá sa, že koncepcia posthumanizmu poskytuje v súčasnej dobe pre premýšľanie v podobných scenároch alternatívnych (často aj miestne a časovo neurčených) prostredí živnú pôdu pre viacero umeleckých projektov. Azda sa osvedčila ako stratégia vhodná k podobným účelom aj z dôvodu pozície humanizmu, ktorý sa dostal do ťažkostí decentralizáciou antropocentrických vzorcov myslenia. Humanizmus totiž trpí nedostatkom adekvátnych konceptov k tomu, aby sa mohol vysporiadať s ekologickým prostredím, kontinuami v prieniku schém médiá-príroda-kultúra, ako aj s pozíciou bytia za hranicou ľudského alebo v rámci neľudského.^[1]

Patrícia Chamrazová sa vo výskume taktiež opiera o koncept sympoiézy (sympoiesis) Donny J. Haraway^[2] ako iného aspektu systémovej komplexity, než akým je termín autopoiézy (autopoiesis) alebo sebautvárania (self-creation) v biologických systémoch v snahe poukázať na spôsoby autonómie živých systémov.^[3] Haraway namieta, že sa nič nemôže vytvoriť samo, teda nič nie je skutočne autopoietické, ale potrebuje iné organizmy a prostredia, aby sa stalo tým, čím je.^[4] Termínom sympoiézy označuje špecifickú prax spol-utvárania (making-with) alebo spolu-stávania sa (becoming-with) a dekonštruuje mýtus organizmu ako celku. Namiesto toho navrhuje, že každá živá bytosť predstavuje mnohosť alebo asambláž, ktorá môže byť usporiadaná a preskupená rozličnými spôsobmi. Koncept sympoiézy spochybňuje pojem biologického jedinca a tiež mení naše chápanie toho, čo znamená byť človekom.^[5]

Výstava Resensing – Za hranicí symbiózy[1] môže byť vnímaná ako experimentálny model medzidruhového spolužitia, v bližšie neurčenej, ale predsa vzhľadom k stavu planéty, nie tak vzdialenej budúcnosti. Rozličné entity, ktoré v inštalácii koexistujú a utvárajú medzidruhové spoločenstvá sú výsledkom autorkinho interdisciplinárneho výskumu na pomedzí mikrobiológie, technológií a posthumánnej filozofie. Z histórie mediálneho umenia poznáme diela, ktoré pracovali s konceptami prežitia druhu za pomoci techník samoreplikácie, mutácie alebo rekombinácie (napr. v 90. rokoch 20. storočia Karl Sims, Jane Prophet, Gordon Selley). Najčastejšie išlo o počítačom generované simulácie evolúcie, založenej na darwinovských princípoch. Umelé formy života, často tvorené nepravdepodobnými komponentami, situované do virtuálnych krajín, sa učia správaním iných druhov v prostredí a vyvíjajú svoj vlastný genetický kód, aby prežili. Namiesto vytvorenia prostredia pre prežitie jedného (najsilnejšieho a prostrediu sa najprispôsobivejšieho) druhu, ktorý je princípom zmienených diel (poväčšine hier), Chamrazová navrhuje spolunáležitosť a empatiu ako metódu možnej medzidruhovej symbiózy, ktorá by mohla viesť k prežitiu a prekonaniu stavu súčasnej krízy.

Takmer pätnásťminútová veľkoformátová videoprojekcia poskytuje pohľad do takto konštruovaného ekosystému, kde vedľa seba koexistujú novo-utvárajúce sa bunečné štruktúry, predstavujúce organickú zložku a matičné dosky, ktoré sú technologickým komponentom nového sveta. Video je v dialógu s objektovou inštaláciou v priestore galérie – nielen svojou farebnosťou (galéria je zahalená do ružového svetla, ktoré zodpovedá farebnosti videa), ale aj grafickým spracovaním. Štruktúra matičných dosiek z videa akoby extendovala do fyzického priestoru galérie a na zemi tvorila ornamenty v tvare špagátov z organického materiálu, ktorý vytvorila (uvarila) autorka. Reprezentujú alternatívny spôsob vedenia energie v budúcnosti. Tieto káble sa v procese vysúšania postupne stenčujú, čo je ekologickou výzvou k produkcii lepšie rozložiteľných materiálov. Ďalšou organickou zložkou inštalácie sú plastiky z mycélia, ktoré vznikli 3D tlačou a počas trvania inštalácie stále „rastú“. Pobývanie v inštalácii navodzuje na jednej strane upokojujúce pocity možnej meditácie v priestore rozvíjajúcej sa medzidruhovej spolupráce, momentu vzniku niečoho nového v bezpečnom prostredí. Na druhej strane však presakuje do výstavy i akýsi pocit zneistenia, napätia: 3D sochy akoby reprezentovali špičky ľudských končatín, ktoré sa vynárajú z hlbín do sveta znovuzrodeného po apokalyptickom konci našej súčasnej existencie.

Inštalácia ponúka aj ďalší priestor preskúmavania medzidruhového utvárania a dialógu tým, že ju autorka konfrontuje s vlastnou telesnou prítomnosťou. Do príbehu o alternatívnej budúcnosti vstupujeme vedľa tabletu, ktorý vo forme augmentovanej reality vizualizuje na podlahe galérie ležiace telo umelkyne. Nevtieravý moment, ktorý sa pri načítaní QR kódu umiestneného v hlavnej časti výstavy môže stať jedným z jej hlavných komponentov.

Príklady umeleckého výskumu koexistencie biologického a technologického nie sú novými konceptmi. Pri pohľade na video Patrície Chamrazovej sa (snáď aj z dôvodu inštalácie výstavy vo Vašulka Kitchen Brno) dostaví obraz skenov doštičiek počítačových obvodov, ktoré objavil Woody Vašulka v Los Alamos, nechal ich vystavené prírodným silám, následne ich naskenoval, zväčšil a vytlačil na veľké formáty, aby sa stali stelesnením klimatických zmien, technologickej symboliky a vzťahu medzi ľudskou existenciou a nestálosťou médií a pamäte. Vzájomné spojenie organického a technologického existuje už dlho a nepretržite a v tomto vzťahu nevyhnutne dochádza k produkcii niečoho nového, ďalšej formy života, ktorá v sebe obsahuje niečo z oboch svetov. Otázkou ale je, ako možno definovať hranicu, pri ktorej sú rozličné formy medzidruhového spolužitia produktívne a vítané? Z pohľadu biológie sa symbióza javí ako dominantný model existencie. Na rozdiel od toho sympoiéza, teda medzidruhová komunikácia, odkazuje k aktívnemu spoluutváraniu s ostatnými druhmi komplexného ekosystému a výstava Resensing – Za hranicí symbiózy [2] predstavuje v rámci tohto konceptu jednu z možných foriem spolupráce.

Patrícia Chamrazová: Resensing – Beyond Symbiosis (kurátorka: Viktória Pardovičová), Vašulka Kitchen Brno, 30. 10. 2024 – 24. 11. 2024

Foto: Tatiana Drgonec Dižová

---

^[1] Rosi BRAIDOTTI, Posthuman Knowledge, Medford, MA: Polity Press, 2019, s. 111

^[2] Donna J. HARAWAY, Staying with the Trouble: Making Kin in the Chthulucene, Duke UP, 2016. https://doi.org/10.2307/j.ctv11cw25q

^[3] Humberto MATURANA – VARELA Francisco, Autopoiesis and Cognition: The Realization of the Living, Riedel, 1980

^[4] Haraway, 2016

^[5] Haraway, 2016.