Daniel Szalai  – Mentálne vzory

Multižánrový výtvarný umelec sa venuje grafike, maľbe, kolážam, textilným realizáciám, priestorovým inštaláciám ako aj osobitej autorskej technike –  dotváraniu lekárskych röntgenových snímok. Pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína filozofa v Nitre.

Už samotná pozvánka ma nachytala. Obraz so žltými úsečkami na bielom pozadí na prvý pohľad pripomínal bludisko. Skoro som len mávla rukou, veď pokusov o labyrinty tu už bolo! Až keď som si výstavu prezerala a uvažovala nad podnetmi, ktorých je hádam aj viac než sa do galérie vmestí, uvedomila som si to. V skutočnosti nám pozvánka ukázala len jednu hemisféru: čiary pripomínajúcebludisko, lenže sa stačí lepšie prizrieť a vidíte, že v tomto priestore sa nestratíte. Z akéhokoľvek štartu dôjdete do akéhokoľvek cieľa. Opačnú hemisféru vidia až návštevníci výstavy, pretože v skutočnosti sú titulné obrazy dva. Ten jeden z pozvánky a jeho rodný brat – skutočný labyrint žltých úsečiek na tmavočervenom pozadí. Priestor, ktorý má síce mnoho vstupov, ale klaustrofobicky sa z neho dá uniknúť len po nespočetných pokusoch. Tieto dva obrazy sú (takmer doslova) dva celkom odlišné rastre, ktorými môžeme nazerať – na výstavu, na svet, na seba, na tých druhých. Je na nás, ktorý si vyberieme. Či ten jednoduchý, kde poznáme odpovede skôr než položíme otázky, alebo ten krvavo hĺbavý s nespočetnými pokusmi. Je na nás, ktorý mentálny vzor vyskúšame.

Som spisovateľka, nie výtvarná kritička, a tak patrím k tým návštevníkom galérií, ktorí si musia prekladať vizuálne vnemy do slov, viet a občas až do príbehov. Pravdepodobne pre túto slobodu interpretácie mám rada súčasné výtvarné umenie a teší ma nachádzanie významov a spojitostí. Sú to však moje predpoklady, takpovediac, moje riešenia detektívok. Som trošku ako človek dívajúci sa na oblak a hovoriaci: „Aha, pozri, to je klobúk.“ Avšak ten vedľa mňa krúti hlavou, nie, nie, žiadny klobúk, na oblohe je trojsťažník. Práve pre toto subjektívne „obliekanie do slov“ som si z výstavy vybrala tri artefakty, o ktorých chcem písať. Nie je to interpretácia, sú to len glosy k trom dielam Daniela Szalaiho.

Prvý som už spomenula v úvode – „dvojobraz“ Mentálne vzory. Druhým je Veľká kniha (akryl na plátne, 2012). Na bordovom pozadí vidíme otvorenú zažltnutú dvojstranu akejsi knihy. Nie je tam text, len kde-tu presvitajú zvyšky litier. Ako prvá sa ponúka (ach, tie mentálne vzory!) interpretácia, že myšlienky všetkých „Veľkých kníh“ vybledli, zmizli, ošúchali sa a ostal len výkričník v podobe prázdnych strán, ktorým sme dovolili vyblednúť. Pamäť mizne. Zabúdame. Rezignovali sme. Zlatý vek múdrosti kníh zožltol. V tom prípade by obraz bol Veľká kniha výčitiek. Oproti tejto interpretácii si dovolím postaviť menej tradicionalistickú a hádam optimistickejšiu. Čo ak nie je dôležité, že sa písmenká presťahovali na internetové weby a do smartfónov? Čo ak sme len dostali šancu (ako každá doba) si svoje posolstvá, ak vôbec nejaké máme, nanovo sformulovať a nájsť odvahu ich napísať? Prázdne stránky sú nám k dispozícii a rovnako máme k dispozícii síce strácajúcu sa, ale stále ešte dohľadateľnú kolektívnu a individuálnu pamäť. V tom prípade by to bola Veľká kniha očakávaní.

Tretím a spoločensky najúdernejším dielom, ktoré vo mne vyvolalo celé vlny asociácií je inštalácia dekoláží na stenách a zvláštneho, trošku bizarného a veľmi podnetného rozmiestenia zabárajúcich sa topánok na dlážke.

Dekoláže sú ostentatívne použité reklamné letáky obchodných reťazcov a stránok novín. Sú bravúrne „utkané“ z natrhaných útržkov. Aj keď sú pravdepodobne myslené ironicky ako apel na našu ekologickú ruskú ruletu, paradoxne, hory letákov, vŕšiacich sa v každej schránke, získali týmito dielami aspoň nejaký nadčasový zmysel. Ten sa dostavuje nielen samotnými výtvarnými objektmi, ale ich spojením s názvami. Dekoláž so žltozlatým pozadím a vertikálnymi natrhanými prúžkami z letákov má názov Lidl Zlatá horúčka (2019). Zvislé pásiky pripomínajú zároveň zástupy ľudí, ktorých individualita sa stratila a sú v opojení „zlatej horúčky úžasných akcií“ a zároveň sa podobá na stromy, z ktorých ostali len zdrapy nepotrebného papiera. Podobne dielo Lidl Hladina (2019) hovorí o mori nepotrebných vecí, ktoré nás pohltilo.

Tieto a ďalšie dekoláže boli vystavené na malej ploche akéhosi vnútorného balkóna galérie, ktorého stred dotvárala inštalácia Životný priestor. Blízko vedľa seba, orientované jedným smerom akoby skamenené v čase, stoja desiatky dámskych a pánskych spoločenských topánok. Vidíme z nich len vršky, opätky sú hlboko zaborené do podlahy. V kontexte dekoláží by divák povedal, že sa zaborili do betónu konzumu, ktorý ich už nepustil. Vypovedajú o väzňoch módy a dobových okrás. Ale ak prijmeme myšlienku odlišných mentálnych vzorov, pokúsim sa o ďalší nápad: Čo ak je to inak? Čo ak je to dielo oveľa optimistickejšie a prázdne zaborené topánky hovoria o tom, že aj ak sa človek prilepí na lep módy, má stále možnosť nechať všetok ten humbuk, vyzuť sa a ujsť? Zbehnúť, hoci aj naboso a utekať. Zachrániť sa, ponechať si slobodu a individualitu.

Mentálne vzory Daniela Szalaiho sú osobitým výtvarným gestom, ktorý síce predstavuje autora, ale zároveň testuje návštevníka galérie a jeho ochotu vášnivo diskutovať hoci aj so sebou samým. A v umení nie je veľa dôležitejších vecí.

Daniel Szalai: Mentálne vzory (kurátorka: Helena Markusková), Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, 24. 10. – 7. 12. 2024.

Foto: gueznz.eu