
Imaginácie o duchu doby
Recenzia výstavy laureátok Ceny Oskára Čepana 2024
Po ročnej prestávke sa 13. decembra 2024 konala vo výstavných priestoroch Staromestských kultúrnych centier v Pistoriho paláci v Bratislave vernisáž výstavy laureátok Ceny Oskára Čepana 2024. (Náš starší text o výstave laureátov a laureátok z roku 2022, ktorá bola otvorená vo februári 2023, si môžete prečítať tu).
Tento rok vyberala spomedzi šesťdesiatich troch prihlásených projektov medzinárodná porota v nasledujúcom zložení: spisovateľka a kurátorka KANAL-Centre Pompidou v Bruseli Amira Gad; kurátorka Nadácie Delfina Erin Li; historička umenia a hosťujúca kurátorka programu Residency Unlimited Young Visual Artists Award v New Yorku Lilia Kudelia a kurátor a kritik súčasného umenia, člen poľskej sekcie Medzinárodnej asociácie kritikov umenia (AICA) Piotr Sikora.
Od roku 2022 môže byť cena udelená viacerým autorom a autorkám zároveň. Týmto gestom sa usporiadateľský tím stavia proti stále intenzívnejšiemu tlaku na konkurencieschopnosť a výkon v oblasti umenia. Aj tentokrát si ocenenie rozdelila štvorica umelkýň a umelcov – Kvet Nguyen, Paula Malinowska, Svetlana Fialová a Tomáš Moravanský. Posledný z menovaných nie je na výstave zastúpený, podľa organizátoriek sa im totiž s Moravanským nepodarilo dohodnúť a uzavrieť zmluvu. Vo svojom vyhlásení píšu, že „napriek niekoľkomesačnému úsiliu o nájdenie zhody sa nepodarilo dohodnúť a zazmluvniť profesionálnu, férovú a obojstranne akceptovateľnú formu spolupráce.“ Toto rozhodnutie však nie je žiadnym spôsobom v rozpore s kvalitou Moravanského tvorby ani jeho laureátskym titulom.
Cena Oskára Čepana bola založená v roku 1996 z iniciatívy Trust for Mutual Understanding a v roku 2001 bola pomenovaná po slovenskom teoretikovi umenia Oskárovi Čepanovi (1925-1992). Nadácia – Centrum súčasného umenia, ktorá cenu koordinuje, každoročne vyhlasuje otvorenú výzvu pre umelcov a umelkyne do 40 rokov bez obmedzenia umeleckého média.

Kurátor tohtoročnej výstavy Denis Kozerawski prepojil tematicky rôznorodé diela prostredníctvom názvu výstavy Cez nekonečné momenty blednúcich snov ti noc o chvíľu predĺžim. Netradičná dĺžka názvu odkazuje na imaginárny priestor, v ktorom, ako píše kurátor, dostávajú priestor tri rôzne „príbehy“, aby ich návštevníci mohli slobodne interpretovať a skúmať v širších spoločenských súvislostiach.
Samotná cena Oskára Čepana vyzdvihuje umelcov*kyne z mladej generácie, ktorí*é sú schopní*é spracovať globálne a lokálne problémy, a prostredníctvom svojej tvorby ich začleniť do širšieho spoločenského diskurzu.

Tri diela prepája do koherentného celku architektúra výstavy, ktorú navrhol architekt Jakub Kopec. Odstupňovaná biela podlaha kopíruje enfiládu paláca a prepája tri miestnosti, v ktorých sú inštalácie Nguyen, Fialovej a Malinowskej. Hoci sa diela navzájom nereflektujú, výstava pracuje s esteticky ucelenou vizualitou. Podľa Kozerawského je palác z hľadiska fyzickej prístupnosti vo svojej podstate neinkluzívny a chceli využiť a posilniť práve jeho vylučujúci charakter.
V prvej miestnosti sa nachádza dielo fotografky a vizuálnej umelkyne Kvet Nguyen (1995) s názvom Náchylní*é k snívaniu. Autorka podobne ako vo svojich iných dielach reflektuje politicko-historické pozadie vietnamskej menšiny na Slovensku. Ústredným motívom inštalácie je známy moped Babetta, symbol socialistickej hospodárskej dohody, ktorá umožňovala vietnamskému robotníctvu presídlenému do Československa počas komunizmu, aby si po rokoch služby priniesli domov Babettu.

Komponenty mopedu v inštalácii Nguyen majú podobu vankúšov, ktoré vyzývajú návštevníctvo, aby si aspoň na chvíľku sadlo alebo ľahlo. Ak sa tak niekto rozhodne urobiť, môže započuť útržky viet a piesní vychádzajúce z reproduktorov ukrytých vo vankúšoch. Autorkami a autormi štyroch skladieb alebo úryvkov sú Omar Beiruti, Shivone Dominguez Blaščíková, Denie Kony a Adela Mede. Vo svojich textoch sa zamýšľajú nad vlastnou identitou či pôvodom a vykresľujú obraz multikultúrneho Slovenska, ktorý často ignorujeme, napriek tomu však tvorí súčasť našej reality.

Pri vstupe do druhej miestnosti narazíme na dielo Svetlany Fialovej (1985) s názvom Zvoliteľná kandidátka, ktoré pripomína reklamný pútač alebo nadrozmernú bankovku. Na jednej strane plexiskla je vyobrazená ženská tvár, vedľa ktorej sa nachádza zaškrtávacia kolónka označujúca odovzdaný hlas. Na druhej strane nájdeme prekrývajúci sa rad viet o kritériách, ktoré musí žena spĺňať, aby sa mohla uchádzať o akúkoľvek politickú funkciu alebo dokonca nejakú aj získať: „Charizmu má ako šarlatánka a integritu ako Taylor; platí si len o 10 % menej ako muži, ktorí pre ňu pracujú; dokáže radikálne transformovať spoločnosť a zostať pritom umiernená; jej zlatý retriever je sociálne liberálny, no daňovo konzervatívny; jej prsia sú veľké, avšak nie obscénne;“ atď.

Fialová čerpala z vlastných skúseností, ale skúmala aj javy, ktoré rezonujú s globálnymi udalosťami. Rytina mužov v oblekoch stojacich v pavučinách reprezentuje patriarchálne status quo presahujúce politickú sféru, kde sa ženy musia pripraviť nielen na menej hlasov, ale aj na slovné útoky.
V poslednej miestnosti sa nachádza desaťminútové video Pauly Malinowskej (1998), v ktorom autorka pracuje s 3D animáciou, CGI (Computer-Generated Imagery, teda „počítačom generovaný obraz“) a vizuálnymi efektmi. Opakujúcou sa témou v tvorbe Malinowskej je vzťah medzi prírodou a človekom, klimatické zmeny, pričom do hlavnej role často stavia „neľudské bytosti“ – napríklad rastliny a zvieratá.

Video s názvom Vetviace sa svetlo a záblesky úsvitu lavíruje na rozhraní fikcie a vedeckých faktov a „skúma“ komunikáciu svetlušiek. Autorka využíva koncept kritickej frekvencie fúzie blikania (critical flicker fusion frequency), aby odhalila tajomstvá prírody a jej vzťahu s človekom prostredníctvom odlišného vnímania svetla ľudskými a inými živými bytosťami.
Lauerátky a ich diela dobre reprezentujú globálny a lokálny sociálno-politický kontext našej doby. Kým diela Fialovej a Malinowskej tematizujú problematiku prítomnú aj v medzinárodnom rámci, tvorba Nguyen výraznejšie (hoci nie výlučne) reflektuje vybrané aspekty života menšín v slovenskom prostredí.
Vďaka markantnejšiemu vstupu kurátora môže návštevníctvo očakávať výrazne koherentnejšiu výstavu než v prípade predchádzajúceho ročníka, hoci v prípade laureátov a laureátok Ceny Oskára Čepana to nemusí byť nevyhnutne rozhodujúci faktor. Vytvára však pocit kontinuity medzi jednotlivými vystavujúcimi umelkyňami, takže návštevníctvu Pistoriho paláca sú pálčivé témy súčasnosti prezentované v jednotnom vizuálnom rámci.
Výstava laureátok Ceny Oskára Čepana 2024 (kurátor: Denis Kozerawski), Pistoriho palác, Bratislava, 13. 12. 2024 – 28. 2. 2025.
Fotografie: Leontína Berková