Skúter na nepokojných vodách

Výstava SKÚTER VI. – akcia mladého umenia Trnava 2024 s podtitulom „Od optimálneho k fatálnemu“ je prístupná v Galérii Jána Koniarka v Trnave od 10.05.2024 do 8.9.2024. V kurátorskej koncepcii Adriána Kobetiča a Patrika Krajčoviča predstavuje dvadsaťšesť umelcov vo veku do 35 rokov pôsobiacich na Slovensku, v Rakúsku, Maďarsku a Českej republike. 

Za vznikom tohto periodického podujatia s cieľom vytvoriť reprezentatívnu prehliadku nastupujúcej generácie umelcov stál Vladimír Beskid, kurátor a vtedajší riaditeľ Galérie Jána Koniarka. Pilotný ročník s názvom Skúter – 1. bienále mladého slovenského umenia sa uskutočnil v roku 2007 a ďalšie nasledovali v dvojročných intervaloch až do roku 2011, kedy bol V. Beskid odvolaný z funkcie riaditeľa a zo strany zriaďovateľa galérie došlo aj k zrušeniu pôvodného plánovaného výstavného programu. Skúter, už ako Akcia mladého umenia, bol obnovený až návratom Vladimíra Beskida do galérie v roku 2019. Cieľom Skútra bolo prezentovať spektrum prístupov a médií s dôrazom na osobité spôsoby reflektovania súčasného sveta pri vyrovnanom zastúpení autoriek a autorov. Popri tomto základnom programovom rámci sa spravidla v každom ročníku profilovalo niekoľko aktuálnych tematických celkov alebo výtvarných tendencií. Prvé tri ročníky boli zamerané na slovenskú a českú umeleckú scénu, neskôr sa záber rozšíril aj o Maďarsko a Rakúsko. Súbežne so Skútrom bola založená aj Cena Cypriána udeľovaná s finančnou odmenou a zaradením oceneného diela do zbierkového fondu, pričom galéria spravidla ponúkla aj možnosť organizovania samostatnej autorskej výstavy.  

Tento rok prevzal štafetu projektu Adrián Kobetič a Patrik Krajčovič. Nová kurátorská dvojica, popri tom, že nadviazala na pôvodný koncept podujatia, zároveň priniesla aj niekoľko zmien. Jednou z nich je, že sa geografického rámca štyroch stredoeurópskych krajín nedržali rigidne, ale vnímali ho najmä ako ťažiskové pôsobisko vybraných umelcov a vo výbere sa tak ocitli aj umelkyne z Kolumbie, Rumunska a Ukrajiny. Ďalšou výraznou novinkou je prizvanie historikov umenia z generácie vystavujúcich, čím vytvorili priestor pre vnútrogeneračný dialóg a komplexnejšiu reflexiu aktuálnych tém a problémov. Do písania interpretácií k jednotlivým dielam sa okrem kurátorov zapojili Milena Batanova, Žaneta Húsková, Julia Chaborak, Rebecca Kolenová, Dominika Lazorová, Martina Mrázová, Dominik Štrbo a Izabela Vydrnáková. Výstavu doplnil aj katalóg predstavený 31. augusta v rámci podujatia Koniec leta u Koniarka. 

Po 17 rokoch, ktoré ubehli od prvého ročníka a generačnej výmene na strane kurátorov sa prirodzene otvoril priestor aj na určitú reflexiu a prehodnotenie programu Skútra. Pôvodná analógia založená na dobovom vnímaní rovnomenného dopravného prostriedku ako symbolu dospievania a prechodu do dospelosti sa podľa kurátorov do istej miery vyčerpala a dospeli k záveru, že pri rozmanitých a heterogénnych generáciách označovaných ako X a Y nie je možné identifikovať zástupné znaky, ktoré by boli charakteristické pre celú generáciu. Z tohto dôvodu sa zamerali na identifikáciu niekoľkých tematických a problémových okruhov v súbore vybraných diel. Ako spoločnú interpretačnú líniu tohto ročníka, prepájajúcu krajné pozície optimálneho a fatálneho, si zvolili pojmy tekutosť a flow, v nadväznosti na texty Zygmunta Baumana o tekutej moderne a koncept plynutia od Mihálya Csikszentmihályiho ako optimálneho spôsobu prežívania. 

Výstavu uvádza a istým spôsobom aj rámcuje priestorová inštalácia Jiřího Staněka (*1990, CZ) s názvom Be the Mirror of the Future (2024), ktorá je umiestnená v priestore schodiska na prízemí Koppelovej vily. Zvlnenú plochu zo skladaného papiera potiahnutého striebornou fóliou môžeme v kontexte tohtoročnej kurátorskej koncepcie vnímať aj ako vizualizáciu metafory vlny, nestálosti a tekutosti.

Hlavná časť výstavy je umiestnená v priestoroch na poschodí. Spoločným motívom obrazov zoskupených v prvej miestnosti je figurálna kompozícia. Dominika Kováčiková (*1996, SK) a Judit Ágnes Gállai (*1988, HU) tematizujú vo svojej tvorbe otázky vlastnej identity a individuality, ako aj rodovo podmienené skúsenosti, stereotypy a traumy a vyrovnávanie sa s nimi. Ústredné postavy ich malieb Like a Cat (2023) a Secret room II. (2023) nadväzujú očný kontakt s divákmi v istom kontraste so štylizovanými autoportrétmi ďalších dvoch autoriek. Zuzana Pustaiová (*1990, SK) v sérii inscenovaných fotografických koláží One Day Every Day / Touch (2020), Under the Sight (2021), Empty Smiles (2020)spracováva charakteristické spoločenské očakávania a stereotypy, napr. neustály dohľad kamier a elektronických zariadení alebo úsmev ako vyprázdnené gesto. Gabriela Slaninková pracuje v dielach In Real-Life (Bed) Room (2023) a Drippy (2023) s motívom dotyku, reflektujúc premeny sociálnych interakcií a kontaktov, súvisiace najmä s využívaním sociálnych sietí a ich dôsledky. Medziľudské vzťahy a výzvy, pred ktorými stojí súčasná mladá generácia, tematizuje aj súbor keramických objektov Lullabies for our unborn babies (2022)od Kataríny Bajkayovej (*1994, SK). Autorka uplatnením foriem pripomínajúcich reprodukčné orgány odkazuje na dilemu nad počatím dieťaťa v čase viacerých paralelných kríz a na neisté vyhliadky do budúcnosti. V nadväzujúcej časti výstavy sú rozvíjané najmä rozličné aspekty individuálnej skúsenosti, identity a pamäti a vzťahov jednotlivca a skupiny alebo spoločenstva. S motívom rastlinných prvkov, tematikou materstva aj neistoty zo súčasného sveta pracuje aj dielo Leaking Sounds (2024) od Marie Tučkovej (*1994, CZ). Diana Barbosa Gil (*1990, CO) usiluje vo svojich objektoch zo zvyškov rastlín, porcelánu, hliny a plastu o vytvorenie záznamov osobnej telesnej pamäti, pričom vo svojej tvorbe prepája vlastnú skúsenosť so štúdiom interakcií medzi západnou koloniálnou a postkoloniálnou kultúrou. 

Sarah Dubná kombinuje v inštalácii At home, split (2024) rôzne materiály a techniky. Plátno dopĺňa olejomaľbou, kresbou pastelom, kožným markerom alebo rytím priamo do omietky. Proces narúšania alebo prepichovania povrchu je prepojením jej umeleckej a tatérskej praxe a záujmu o včelárstvo. Dubná získala za vystavené dielo v rámci tohtoročného udeľovania cien Čestné uznanie. Presahy rôznych oblastí záujmu aj umeleckých žánrov sú charakteristické aj pre Evu Máriu Molekovú (*2000, SK), ktorá spája v inštalácii Don’t let their eyes hurt you (2022) prácu s videom a kresbou. Čerpá pritom z osobnej skúsenosti so svetom ženského hokeja. Jej kresby sú inšpirované vizualizačnými technikami používanými v športe a video sprevádzajúce športovým výkonom vypovedá o vyrovnávaní sa s rôznymi stresovými situáciami prítomnými aj v každodennom živote. 

Na výstave nachádzame aj niekoľko diel, ktoré vychádzajú z konkrétnych udalostí, s ktorými sme sa museli vyrovnávať v posledných rokoch. Pavla Nikitina (UA *1997) v práci 23.02.2022 (2022) reflektuje kulmináciu postupne rastúceho strachu, neistoty a napätia v predvečer ruskej invázie na Ukrajinu, kedy vznikol aj priestorový sken použitý pre vytvorenie diela formou 3D tlače. Nedávna globálna udalosť inšpirovala aj druhé vystavené dielo autorky s názvom No Performance Today (2021), ktoré vzniklo počas pandémie koronavírusu ako pokus o zhmotnenie pocitu nudy v domácej izolácii. Takéto, často až existenčné obavy o budúcnosť, a strata vyhliadok spôsobené rozsiahlymi krízami alebo vojnovými konfliktmi sú pre väčšinu súčasnej mladej generácie stále ešte novou, donedávna neznámou skúsenosťou. Aj keď sa minulé generácie často konfrontovali s podobnými situáciami, nie vždy je zdieľanie a prenos týchto skúseností jednoduchý a možný. Na túto problematiku nadväzuje Kincső Bede (*1995, RO) vo svojom triptychu Self-portrait’s with Father’s shoes I., II., III. (2022). Ide o jednu zo série prác, v ktorých autorka spracováva osobnú skúsenosť s problematiku často nevypovedanej a nezdieľanej generačnej skúsenosti rodičov a starých rodičov s komunistickými diktatúrami v strednej a východnej Európe, ktorej sa dlhodobo venuje. 

Niekoľko ďalších diel sa zameriava na rôzne podoby spoločenských a vzťahových rámcov, či už v rámci etnických komunít, medzi ekonomicky diferencovanými spoločenskými vrstvami, vo vzťahu umeleckej obce, spoločnosti a inštitúcií alebo na úrovni medzidruhovej komunikácie a transformácie. Norbert Kuki (*1999, SK) vo videu Phenav Tumenge Jek Vicco/ Let Me Tell Ya’ll A Joke (2023) poukazuje formou monológu na rôznorodosť aj vnútorné napätie rómskej kultúry, ktorá je väčšinovou spoločnosťou často vnímaná ako niečo homogénne a otvára aj otázku hľadania svojho miesta v rómskej kultúre a spoločnosti. Judit Lilla Molnár (*1991, HU) prostredníctvom troch priestorových inštalácií, ktoré sú inšpirované prvkami a schémami hier, ilustruje generačnú neistotu mileniálov plynúcu z existenčných výziev a ťažkostí, vyvierajúcich najmä z ekonomických a mocenských hierarchií a nerovnosti príležitostí. V tejto súvislosti sa ešte môžeme vrátiť k dielu 100 € (2024), ktoré vytvorili Zuzana Bartošová (*1992, CZ) a Andrea Uváčiková. Dielo samotné by sme už hľadali márne, bolo totiž vytlačené z vodou rozpustného materiálu a umiestnené na vonkajšom zábradlí, kde zostali už iba jeho fragmenty a popiska umiestnená pri dverách vedúcich z prvej výstavnej miestnosti na vonkajšiu terasu. Touto efemérnou inštaláciou, ktorého produkcia bola limitovaná výškou honorára poskytnutého za výstavu, chceli autorky poukázať na vnímanie hodnoty umeleckej produkcie v spoločnosti ako takej, a predstavujú aj kritiku nastavenia výstavných inštitúcií a umeleckej prevádzky. Aj predtým bol objekt viditeľný iba z exteriéru, pohľad z okna totiž zacláňa bublinková fólia natiahnutá do okien. Týmto subtílnym gestom vytvorili kurátori akúsi symbolickú bariéru medzi výstavou a vonkajším svetom, ktorá môže filtrovať to, čo sa deje vonku, prípadne chrániť pred ním to krehké, čo sa nachádza vnútri. Jedným z mála diel, ktoré namiesto reflexie súčasného ponúkajú perspektívu možnej budúcnosti, je krátky animovaný film s názvom How Did Daphne Turn Into a Plant (2022). PaulaMalinowská (*1998, SK) v diele, za ktoré získala Čestné uznanie, obracia naratív antického mytologického príbehu o Apolónovi a Dafné, prerastanie tela rastlinnými štruktúrami v tomto prípade nepredstavuje únik od nezastaviteľného násilia, ale naopak smeruje k absolútnej prepojenosti všetkých ekosystémov a poukazuje na dôležitosť prehodnotenia antropocentrického premýšľania v stave globálneho ekologického ohrozenia našej planéty.

V ďalšej časti sa kurátorský výber sústredil najmä na predstavenie vybraných tendencií súčasných maliarskych prístupov. Daniela Kasperer (*1992, AU) v maľbách A Touch of Heaven (2021) a Touching (2021) tematizuje medziľudské vzťahy; radí sa k tendencii súčasnej lyrickej abstraktnej maľby. Anna Schachinger (*1990, AU) pracuje v triptychu Panels/Linen (2020) s motívom ženského aktu a Martina Drozd Smutná (*1989, CZ) sa venuje najmä sociálnym témam ako sú rodové úlohy, sociálne nerovnosti a hierarchia alebo postavenie maliarok v spoločnosti. Do spektra predstavených maliarskych tendencií sa zaraďuje aj Jakub Staš (*1999, SK), ktorý v dielach Tony Moya (2022) a Richie Rich (2023) čerpá z rôznych inšpiračných zdrojov, okrem iného napr. z neeurópskej a populárnej kultúry. Pre práce Nicholasa Wintzlera (*1999, SK) je charakteristický špecifický autorský prístup nazvaný ašrotmatizmus, prostredníctvom ktorého skúma možnosti subjektívneho zachytenia reality. 

Gábor Pap (*1991, HU), tohtoročný laureát Ceny Cypriána, prenáša na svoje maľby expresívnym rukopisom kresby vznikajúce počas bezsenných nocí, ktoré boli spôsobené ťažkou fyzickou prácou. Okrem toho, že zachytáva vo svojich dielach každodennú skúsenosť so svetom v jeho surovosti, otvára podľa kurátorov aj problematiku vzťahu túžby po ekonomickej sebestačnosti a úspechu aj na úkor fyzického či psychického zdravia, s ktorým zápasí mnoho mladých ľudí. Dielo Devilˈs Nectar (2023) tak predstavuje v naratíve výstavy akýsi sumár generačnej výpovede. 

Posledné tri diela sú tematicky aj žánrovo rôznorodé. Denisa Štefanigová (*1995, CZ) vo svojej expresívne poňatej maľbe Strč prst skrz (2019 – 2023) reflektuje otázky sexuality a vzťahovej normatívnosti, ktorým sa programovo venuje. Mona Birkás (*1992, HU) sa dlhodobo zaoberá vzťahom žitej a virtuálnej reality, a túto tému reflektuje aj v dielach Something Went Wrong (2022) a The Lost Connection (2022). Viktor Jakubčo (*2002, SK) prostredníctvom videa Máš problém? (2022) ponúka sondu do premýšľania mladých ľudí. Položením zdanlivo banálnej otázky otvára spektrum tém, či už banálnych alebo dôležitých, ktoré zamestnávajú túto generáciu.  

Ak sa pozrieme na výstavu ako celok, môžeme konštatovať, že polarita optimálneho a fatálneho bola trefne zvolená, aj keď sa celkovo atmosféra výstavy ako aj súčasnosti vychyľuje skôr k druhému z nich. Metafora tekutosti však popri tom, že poukazuje na rôznorodosť prístupov a tendencií a objavuje sa aj pri interpretáciách niektorých diel, pôsobí trocha nedopovedane a mohla byť lepšie zapracovaná vo vzťahu ku koncepcii výstavy a citovaným autorom. Presvedčivejšie funguje v samotnom usporiadaní výstavy a textov zoskupovanie diel do určitých mediálnych, štýlových, žánrových a obsahových celkov a línií, buď sústredených v skupine diel alebo prítomných vo viacerých dielach. Kurátori ich neusporiadali do obvyklých „kapitol“ vymedzených samostatnými textami, ako indície slúžia skôr krátke interpretácie jednotlivých diel a autorstiev, v ktorých môžeme nachádzať prepojenia medzi dielami aj hlavné témy a okruhy naznačené v úvodnom texte, čím sa celá výstava stáva do istej miery tekutou a umožňuje nachádzať vlastné spôsoby čítania. Podnetnou novinkou je aj zapojenie mladých kunsthistorikov, ktoré prinieslo diverzitu do reflexie jednotlivých diel, kde nedominuje jeden kurátorský naratív a zároveň vytvorilo platformu, ktorá komplexnejšie prezentuje pohľad etablujúcej sa generácie.
Aj keď metafora skútra môže pôsobiť dnes už zastaralo, ba možno až ako boomerský vtip, schopnosť reflexie a prispôsobenie sa pohľadu súčasnej generácie na svet a problémom, s ktorými zápasí, dokazuje životaschopnosť formátu. Opustenie pevných ciest a vyplávanie na neisté a premenlivé vody je zrejme niečo, čo bude definovať svet nasledujúcich rokov až desaťročí a aj formovať generačnú výpoveď umelcov. Bude zaujímavé sledovať, ako sa s tým vysporiada formát pravidelnej prehliadky aktuálnej mladej tvorby a aké zmeny ho ešte čakajú.  

SKÚTER / SCOOTER VI. – akcia mladého umenia; kurátor: Patrik Krajčovič | Adrián Kobetič, Galéria Jána Koniarka, Koppelova vila, Trnava, 10.05.2024 – 08.09.2024

Fotografie: Gjk.sk