Tichý vzdor

Diela OTa HUDECa a EVy KOŤÁTKOVej v Československom pavilóne na 60. Bienále výtvarného umenia v benátkach

V dobe, keď je takmer všetko poznamenané rozdeľovaním a rivalitou, bolo oslobodzujúce vidieť, že Československý pavilón sa po prestávke v roku 2022 metaforicky – spoločným projektom vrátil na 60. Bienále výtvarného umenia v Benátkach. Od apríla do novembra tohto roku bude v interiéri pavilónu v parku Giardini prístupná výstava Evy Koťátkovej (kurátorka: Hana Janečková) a v jeho exteriéri výstava Ota Hudeca (kurátorka: Lýdia Pribišová).

Kým v minulých desaťročiach v pavilóne, ktorý je spoločným vlastníctvom, vystavovali striedavo českí a slovenskí umelci, v tomto roku sa medzi Českom a Slovenskom zrodila spolupráca, v zmysle ktorej sa prezentujú umelci oboch krajín. A hoci je súvislosť medzi oboma výstavami dobre pozorovateľná, zrejmými zostávajú samostatné umelecké postupy na pozadí nezávislej inštitucionálnej bázy a organizačnej práce.

Zatiaľ čo pri Britskom a Francúzskom pavilóne (s výstavami umelcov Johna Akomfraha a Juliena Creuzeta) sa pri projekcii využil exteriér celej budovy, ktorú daná inštalácia pokryla, aby prilákala diváka čo najsilnejšími podnetmi, pri Československom pavilóne to bolo dosiahnuté oveľa skromnejšími, ale spoločensky a politicky rovnako dôraznými gestami. (Nadôvažok vznikla v deň vernisáže aj protestná demonštrácia proti súčasnej slovenskej kultúrnej politike). Obaja umelci sa dlhodobo zaoberajú sémantickými vrstvami antropocénu a škodlivými vplyvmi človeka na životné prostredie, ako aj vzťahom medzi človekom a ne-človečími bytosťami, a prehodnocovaním týchto vzťahov. Túto pozíciu a súčasnú situáciu umenia v regióne zdôrazňujú obe výstavy, aj so svojimi odlišnosťami. 

Postupujme zvonka dovnútra: Dielo Ota Hudeca by vyniklo aj vtedy, ak by stromy zobrazené na svetlomodrom pozadí celého exteriéru odzrkadľovali iba flóru z Giardini. Pozorujúc ho však rýchlo vysvitne, že umelca zaujímali politické aktivity, demonštrácie, ktoré vznikli v posledných desaťročiach v záujme ochrany stromov, lesov, teda ekosystému. Floating Arboretum  (Plávajúce arborétum) sumarizuje úspešné aj neúspešné spoločensko-ekologické aktivity, prezentujú sa početné pozície, od predstavenia ohrozených druhov až po snahy zastaviť výrub lesov. Takýmto je napr. Júliin príbeh o období rokov 1997 – 1999, keď v Kalifornii vyliezla na 1000-ročný sekvojovec, aby ho zachránila pred vyrúbaním; alebo jaseň pochádzajúci z Himalájí, ktorý od roku 1973 chráni pred výrubom hnutie Chipko Movement rôznymi akciami (napr. objatím stromu alebo hlasným bubnovaním). Pre viac informácií (a piesní) sa oplatí navštíviť aj webovú stránku projektu, kde je možné po kliknutí na stromy prečítať si jednotlivé príbehy.

Sila seccomalieb spočíva v ich jednoduchosti: v klasickom zmysle slova zobrazujú a prezentujú, ale robia to tak, že hlavnými protagonistami sa stávajú samotné stromy. Majú svojskú agenciu; skupiny, ktoré ich v danej veci zastupujú, sa objavujú až v pozadí, v popisoch. Hudecovo dielo možno interpretovať aj ako novátorský prístup k praxi vytvárania pamäti: stromy žijúce stovky rokov sú entitami, ktoré rozprávajú o stopách ničenia životného prostredia, o škodách, ktoré utrpeli, a o možných východiskách.

A ako sa z kurátorského textu dozvedáme, Hudecova databáza vytvára imaginárne, fiktívne arborétum: utopický priestor, kde sa spoločne objavujú zraniteľné stromy, ktoré vyžadujú ochranu. Vízia a tvorba budúcnosti je v Hudecových dielach neustále sa opakujúcim prvkom: na rozdiel od mnohých súčasníkov to však u neho nie je negatívna dystopia (pričom nepopiera krízu našej súčasnej situácie), ale prostredníctvom spolupráce a sily spoločenstiev sa v jeho prístupe objavuje aj možnosť nádeje.

Pri tom ako si návštevník dokola prezerá pavilón môže vzniknúť nový priestorový zážitok z výstavy: rady stromov akoby sa nikdy nekončili, splývajú pred modrým pozadím, ale zároveň každý z nich rozpráva iný príbeh, sprítomňuje inú geografickú polohu, rozširujúc lokálnu, východoeurópsku perspektívu smerom ku globálnemu významu.

Pred pavilónom sa nachádza čln, z ktorého je možné vypočuť si piesne spojené s jednotlivými stromami. Najviac to bolo možné precítiť na vernisáži resp. na performanciách konaných raz do mesiaca – hrá sa naživo (piesne zložila a spieva Juliana Sokolová, hudbu zložil Fero Király, choreografia: Petra Fornayová, kostýmy: Michaela Bednárová). A na prove člna je umiestnená šiška borovice limbovej, ohrozeného pôvodného druhu na Slovensku.

Evidentne dôležitý bod, keďže kurátorka na rôznych platformách viackrát uvádza, že Hudecovo „arborétum“ vytvorené pre výstavu môže byť inšpiráciou aj vtedy, ak neboli úspešné všetky akcie pre záchranu stromov a lesa prezentované v diele. S tým súvisí aj výzva na webstránke projektu, kde je verejnosť pozývaná, aby aj ona pridávala do databázy stromy, ktoré volajú po ochrane. Toto jednoduché, ale participatívne gesto napomáha udržateľnosti projektu a ako divák som mala pocit, že aj toto pokračovanie bolo premyslené dobre.

Vo vnútri pavilónu je inštalácia Evy Koťátkovej (The heart of a giraffe in captivity is twelve kilos lighter –Srdce žirafy v zajatí je o dvanásť kíl ľahšie; spolupracujúci partneri: Himali Singh Soin, David Soin Tappeser – pod umeleckým menom Hylozoic/Desires tvorcovia zvuku a hudby –, kolektív Gesturing Towards Decolonial Futures, ako aj skupina starých ľudí a detí), kde doslova priamo vstupujeme do tela žirafy, ktoré je stredobodom výstavy. Kým Hudec skúma potláčanie flóry zo strany spoločnosti, Koťátková sa venuje životným podmienkam, možnostiam a právam zvierat (fauna) a ako východisko si vyberá lokálny príbeh, ktorý však zároveň spája Afriku a východnú Európu. Žirafa menom Lenka bola odchytená v Keni v roku 1954, následne bola prevezená do pražskej ZOO, čím sa stala prvou žirafou v Československu chovanou v zoologickej záhrade. Vydržala tam len dva roky, po uhynutí sa jej vlastníkom stalo Národné múzeum v Prahe, a tu bola vystavovaná až do roku 2000. Dodnes je súčasťou archívu múzea.

V Lenkinom zložitom príbehu, ktorý spája človečie s ne-človečím, zviera v človeku s ľudskosťou vo zvierati, sa pred nami odvíja sila kolonializácie, mocenské mechanizmy zberu a archivácie, otázka reprezentácie a v nich mimovoľne zakódované vykorisťovanie. Inštalácia sa stáva obzvlášť silnou tým – a platí to aj na benátske publikum, ktoré je prevažne uponáhľané a venuje veciam len krátku pozornosť – že Koťátková predstavuje postupnú stratu agility zvieraťa citlivým, emotívnym spôsobom, ktorý vyzýva k spoluúčasti.

Vstup do tela žirafy je taktilným zážitkom, ktorý okrem hmatu a zraku stavia aj na našom sluchu. Prechádzka Lenkiným „krkom“ umožňuje návštevníkovi spoznať rôzne fázy jej života: od jej prvého biotopu v Afrike, cez presťahovanie do pražskej ZOO, až po muzeálne zbierkotvorné a archivačné procesy; počúvame citlivé, detailné a expresívne časti príbehu, ktoré prezentujú výhľady žirafy. Všetko to čítajú/hrajú deti a seniori (akoby to bola audiohra): oba hlasy sú vzdialené neutrálnemu rozprávačskému štýlu a navodzujú osobnejší, rozprávkový svet techník storytellingu.

Poukazujúc na bezmocnosť žirafy, na spektakulárne, ale útrpné podmienky v ZOO a fakt, že zviera nemalo „pokoj“ ani po smrti, Koťátková, podobne ako Hudec, odhaľuje neviditeľné príbehy, o ktorých sme si dlho mysleli, že to nie sú naše príbehy, že sa nás netýkajú. Vysvitá mimovoľné prepojenie a vzájomná závislosť, a umelecké stvárnenie tela žirafy – akonáhle do neho vstúpime – stráca konkrétny účinok a vytvára viscerálny a abstraktný pocit, kde môže byť zážitok návštevníka stupňovaný aj vnorením sa či plazením.

Okrem inštalácie, ktorá vypĺňa takmer celý priestor, sa na stene objavujú predmety vyzerajúce ako preparáty, pripomínajú „relikvie“ prírodovedných múzeí, takisto vidieť aj kostýmy a predmety súvisiacej performancie. Koťátková aj vo svojich iných projektoch často ponecháva v priestore umelecké predmety, kostýmy, masky a nástroje, ktoré performeri z času na čas aktivujú. Počas úvodných dní traja performeri pri predstavovaní krátkych príbehov zo života žirafy postupne interagovali s objektmi v priestore pripomínajúcimi časti zvieraťa a vytvárali tak osobitú choreografiu. Pri absencii aktivácie navodzovali tieto predmety skôr akúsi tiesnivú atmosféru, popri tom však vyzývali k tomu, aby sme ich používali a vstúpili s nimi do kontaktu. Žiaľ, nebola k tomu príležitosť, ale na jeseň, najmä v záverečných dňoch, sa ešte očakávajú ďalšie performancie.

Projekty Koťátkovej a Hudeca, hoci navzájom odlišným spôsobom a predznamenávaním, skúmajú rôzne stupne zásahov človeka a postavenie ne-človečích živých bytostí. Hudecovo dielo má viacej nádeje a optimizmu, komunity a politické skupiny sú tu schopné vystúpiť proti deštrukcii spôsobovanej človekom. A zároveň nechybuje v tom, aby nechal zmiznúť živé bytosti, o ktoré v skutočnosti ide, kvôli ktorým sa to všetko rozpráva: stromy.

Na druhej strane Koťátková poukazuje na vykorisťovanie páchané v mene vedy (umenia, zábavy, vzdelávania) prostredníctvom situácie, keď daná živá bytosť (v tomto prípade žirafa Lenka) čoraz viac strácala právo na život. A hoci neodsudzuje muzeálny, zbierkotvorný zámer, je jednoznačný jej postoj vyjadrujúci k akým škodám to všetko môže viesť, najmä ak chýba inštitucionálna reflexia; východoeurópska adaptácia postkoloniálneho obsahu. Takže kým pre Koťátkovú predstavuje zbieranie a archivovanie v podstate mocenskú praktiku, ktorá sa rúca s personalizovanými naratívami, rozprávaním príbehov a ozvučením, Hudecov archív zatiaľ načrtáva novú príležitosť, novú zberateľskú stratégiu, ktorú možno interpretovať ako dobrý postup a príklad hodný nasledovania.

60. Bienále výtvarného umenia v Benátkach, 2024. 04. 20. – 2024. 11. 24.

Na obálke: Oto Hudec pred Československým pavilónom (foto: Monika Kováčová/Slovenská národná galéria/Facebook)

Preklad: Eva Dénesová