Zavolaj mi, keby niečo

O výstave víťazov Ceny Oskára Čepana 2022

Dňa 23. februára 2023 sa v Bratislave konala vernisáž výstavy víťazov Ceny Oskára Čepana 2022 s názvom Call Me if You Need Me. Spomedzi 57 vizuálnych umelcov, ktorí sa do súťaže zapojili, vybrala medzinárodná porota diela piatich umelcov, ktorými sú Lenka Adamcová, Peter Kašpar, Monika Pascoe Mikyšková, Michal Mitro a Ján Skaličan. Ich diela si môžete pozrieť v Kunsthalle Bratislava do 15. mája 2023. Členmi medzinárodnej poroty boli Aaron Cezar (zakladateľ a riaditeľ londýnskej Delfina Foundation), Amira Gad (riaditeľka Light Art Space Berlin), Edith Jeřábková (vedúca kurátorka PLATO Ostrava) a Lilia Kudelia (hosťovská kurátorka Residency Unlimited v New Yorku).

Cenu Oskára Čepana založili v roku 1996 na základe iniciatívy nadácie Trust for Mutual Understanding, svoje dnešné meno dostala v roku 2001 po slovenskom teoretikovi umenia Oskárovi Čepanovi (1925-1992).

Projekt slúži na podporu slovenských súčasných autorov, jeho cieľom je zároveň venovať sa diškurzu o modernom výtvarnom umení, ako aj rozširovaniu cieľového publika.

Ide o otvorenú výzvu a neobmedzuje sa na konkrétne médium, jediným kritériom je, aby mal účastník projektu menej ako 40 rokov. Cena je súčasťou medzinárodnej siete Young Visual Artists Awards, ktorá sa organizuje v krajinách strednej a východnej Európy. 

Z kurátorského textu sa dozvieme, že úlohou výstavy je v prvom rade – popri reflektovaní na naše súčasné skúsenosti – navigácia cez neisté a nové situácie, ktoré sú plné očakávaní a tlaku, ktorý z nich vyplýva. Cieľom preto bolo, aby boli zastarané procesy pretvorené a samotný projekt, či už čo sa týka prihlasovania sa alebo hodnotenia, bol nasmerovaný iným smerom.

V inštitucionálnom rámci, v akom sa stali výkon a produktivita základnými kameňmi udržiavania umeleckého systému, sa porota rozhodla túto paradigmu nalomiť a v tomto roku po prvýkrát nevybrať víťaza.

O tom, kto sa môže spomedzi piatich výhercov zúčastniť rezidenčného programu v New Yorku, rozhodne žrebovanie, ktoré sa bude konať v posledný deň výstavy, teda 15. mája 2023 v budove Kunsthalle.

Vystavujúci umelci nie sú len produktmi kultúrnej produkcie, ale aj jej účastníkmi, ktorí rozličnými spôsobmi prezentujú svoje pocity, no zároveň sa ani jeden z nich nebojí v rámci tohto procesu ponoriť do vlastného vnútorného sveta. Ako píše aj kurátorka výstavy Ema Hesterová: „…nám odkrývajú zo seba veľké kusy, aby nám ukázali, že svet môžeme vnímať aj inak, ako to máme zaužívané, že neexistuje jeho jediný a ani správny výklad. Pripomínajú nám, aby sme sa nespoliehali iba na to, čo vidíme, ale (hlavne) na to, čo cítime“.

Lenka Adamcová: Hunt on Unknown Species (foto: Ján Kekeli)

Ústredným prvkom inštalácie Lenky Adamcovej s názvom Hunt on Unknown Species je zvuk, ktorý spolu s obmedzeným pohybom v priestore vystavuje návštevníka silnej emocionálnej práci. Priestorom je chodba, kam sa dá vojsť po jednom cez ústa klauna: miesto alebo práve jeho nedostatok môžu už aj takto vzbudzovať frustráciu, no prostredníctvom hry svetla a zvuku sa úzkosť naďalej prehlbuje. Hoci na prvý pohľad sa to môže zdať strašidelné, odporúča sa pobudnúť istý čas medzi stenami inštalácie. Kým by sa návštevník stihol presýtiť negatívnymi pocitmi, zažne sa svetlo, hluk utíchne a aj u samotného diváka môže vystriedať boj s vlastnými démonmi úľava.

Ján Skaličan: Temporality as a Perspective (foto: Ján Kekeli)

Práca Jána Skaličana reflektuje na nemenej aktuálnu tému, ktorou je klimatická zmena. Jeho inštalácia s názvom Temporality as a Perspective je špecifická pre lokalitu (pozostávajúca z fotografií, zvukov a iných médií) a vo výstave ako celku spĺňa funkciu ostrova/oázy. Kým v reálnom živote symbolizuje oáza nádej, Skaličanovo dielo sprostredkúva niečo iné. Namiesto toho dokumentuje zmeny v našom prírodnom prostredí, respektíve vplyvy ľudskej činnosti. Na vysvietenej mape na stene vidíme vodné dielo Gabčíkovo a k nemu patriace koryto nového Dunaja (teda umelú rieku vybudovaná z betónu), na filme je pravdepodobne tá istá krajina (teda Dunaj a jeho okolie v hornej časti Žitného ostrova). Niekde je prírodná rozmanitosť pôvodného koryta (presnejšie: čo z nej ostalo), inde spenená voda betónového koryta. Na základe Hesterovej opisu má návštevník možnosť uvedomiť si škody, ktoré sme ako spoločnosť spôsobili a povzbudzuje nás, aby sme sa spamätali, respektíve aby sme sa my sami pripravili na to, že príroda si aj tak vezme späť to, čo sme jej neboli ochotní vrátiť.

Michal Mitro: SAD Light Therapy (foto: Ján Kekeli)

Vo svojej audiovizuálnej inštalácii pôsobí Michal Mitro na návštevníka podobne ako Adamcová  prostredníctvom zvukových a svetelných zložiek. SAD Light Therapy, ako sa dozvieme z kurátorského textu, reaguje na sezónnu afektívnu poruchu (seasonal affective disorder). Tento stav nastáva vtedy, keď človek počas zimných mesiacov nemá dostatok denného svetla, čo má vplyv na jeho náladu. Návštevník sa spolu so slúchadlami môže pohodlne usadiť pred lampu, ktorá vyžaruje intenzívne biele svetlo. Mitrov terapeutický priestor sa nachádza v strede výstavy, kde si môže návštevník oddýchnuť, keď sa presýti vizuálnymi vplyvmi alebo ak túži po mieste, kam by mohol ujsť pred vonkajším svetom.

Monika Pascoe Mikyšková: Vnímať bielu, (foto: Ján Kekeli)

Hlavnou inšpiráciou a témou diel Moniky Pascoe Mikyškovej je príroda. Vyplýva to už aj z portrétového filmu, ktorý je premietaný v predsieni, v ktorom umelkyňa hovorí o svojom vzťahu k prírode. V jej prácach však nevidíme mimetické prírodné motívy, oveľa viac abstrahované formy, ktoré ich pripomínajú. Séria Pascoe Mikyškovej s názvom Vnímať bielu je novým druhom interpretácie imidžu prírody, na ktorom sa podieľali aj žiaci školy v Červenici pre hluchoslepé deti. Spolupráca s deťmi tak otvára novú rovinu chápania vystavených diel. Podľa Hesterovej diela Pascoe Mikyškovej pripomínajú zážitok, keď ideme lesom. Úloha diváka je v tomto prípade rovnaká ako dielo Pascoe Mikyškovej, teda aby vystavené kresby a plastiky neboli vnímané očami, ale telom a dušou.

Peter Kašpar: Sonic Coding (foto: Ján Kekeli)

Dielo Petra Kašpara v Kunsthalle s názvom Sonic Coding je 3D videoanimácia, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť niečím celkom iným. Návštevníkovi chvíľu potrvá, kým si uvedomí, že nevidí živé veci, ale strojovo vytvorené postavy a predmety. V pätnásťminútovej animácii vidíme grafity, DJ pult, hip-hopového tanečníka a rapera, pričom video sprevádza meditatívna hudba. Tento protiklad obrazu a zvuku môže zrodiť toľko otázok a pocitov, koľko ľudí je súčasťou tohto zážitku. Z kurátorského textu vyplýva, že dielo tematizuje otázky týkajúce sa slovenskej rapovej scény, no z videa rovnako vyplynie aj otázka, ako sa stane z kultúry, umelca a umenia produkt kapitalizmu. Nastolenie tejto otázky možno vidieť nielen pri vystavujúcich umelcoch, ale aj v celej koncepcii výstavy a v zmenenom procese oceňovania. V takomto zmysle sa predstavení umelci dokonale trafili do aktuálnej siete pocitov, nech sme už konzumenti umenia alebo nie, všetci totiž žijeme.

Výstava víťazov Ceny Oskára Čepána 2022 (kurátorka: Ema Hesterová), Kunsthalle, Bratislava, 23.02.2023 – 15.05.2023

Preklad: Lenka Nagyová

Titulný obrázok: Karina Golisová

Noémi Czinege sa narodila v roku 1998 v Galante. V súčasnosti je poslucháčkou dejín umenia na Masarykovej univerzite v Brne. Veľkú časť svojho času trávi čítaním vo vlaku niekde medzi Brnom a Bratislavou.