Laudácia Zsolta Petrányiho na prezentácii monografie o J. Bartuszovi v Bratislave

Odznelo na prezentácii monografie v Slovenskej národnej galérii 9. apríla 2024, ktorú organizoval Inštitút Liszta Bratislava.

Podobne ako stredoeurópske tendencie, aj maďarská umenovedná literatúra odráža dvojakosť. Na jednej strane autori odhaľujú hĺbku miestnych tendencií a aktivity ich vynikajúcich umelcov, na druhej strane sa zameriavajú na západné umelecké udalosti a fenomény. Táto dichotómia usiluje o porovnávanie západoeurópskeho a stredoeurópskeho umenia hľadajúc platnosť a európskosť lokálnych smerov a výsledkov.

A tak je aj odborná literatúra zaoberajúca sa avantgardou šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov „egocentrická“: autori sa aktivitou umelcov vo svojich krajinách a nimi vytvorenou medzinárodnou sieťou kontaktov zaoberajú zvyčajne v súvislosti s tým, kto, kde a s kým vystavoval. Kniha Lilly Szabó o Jurajovi Bartuszovi je však projektom, ktorý vypĺňa medzery a presahuje vyššie uvedené. Čitateľom, odborníkom a výskumným pracovníkom nielen predstavuje Bartuszovo životné dielo za hranicami, ale ponúka oveľa viac: umožňuje spoznať umenovedné vzťahy po roku 1960 medzi dvoma krajinami, Slovenskom a Maďarskom, ktoré ani v minulosti neboli nikdy porovnávané.

Juraj Bartusz je všestranný umelec, vlajkonosič experimentálneho sochárstva šesťdesiatych rokov, jeho formotvorné a technické myšlienky smerovali k obrode tohto žánru. Jeho talent dokladá popri tom aj celý rad diel vo verejnom priestore, čo potvrdzuje ním akceptovaný edukatívny prístup voči širokej verejnosti a jeho vnímavosť pre aplikovanie experimentov v mestských priestoroch.

Dielo Lilly Szabó zasadzuje Bartuszovu tvorbu a vývoj kariéry do širšieho kontextu. Týka sa to jednak postavenia Košíc počas desaťročí umelcovho vývoja, ako aj formovania kultúrnej politiky, či existenciálnej situácie umelca, ktorá určovala jeho silnú motiváciu hľadať kontakt s maďarským umeleckým životom. Zaoberanie sa týmito okruhmi otázok je pre maďarských čitateľov relevantnou novinkou.

J. Bartusz sa presťahoval do Košíc v roku 1962 po ukončení štúdia v Prahe. Ako píše L. Szabó, toto mesto určilo jeho možnosti, bolo mu aj inšpiráciou v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, bolo mu prostredím, v ktorom mohol Bartusz tvoriť a naplno sa rozvíjať. S výstavbou železiarní, najvýznamnejšej investície v Československu, tu získava zamestnanie ako vizuálny dizajnér, vykonával ho krátko, len rok; nezávislosť a uznanie mu priniesla výhra v súťaži na návrh pamätníka vzbury v Krompachoch. Od tohto obdobia ho priateľstvo s maliarom Júliusom Jakobym spojilo s modernistickou tradíciou mesta, stal sa súčasťou intelektuálneho života v meste. Lilla Szabó zdôrazňuje, že ide o kariéru, kde musel čeliť oveľa väčším ťažkostiam v dôsledku vzdialenosti od hlavného mesta Prahy i od Bratislavy ako ďalšieho významného centra kultúry. Bartuszovo presadenie sa komplikovala nielen vzdialenosť od centier, ale aj spolupráca s menej inkluzívnou administratívou kultúry.

Ďalšou dôležitou témou, ktorá ešte nebola podrobne analyzovaná, je komparatívna analýza dobovej kultúrnej politiky, otázka živobytia a možností tvorby ako aj obmedzenia v štátnom režime, ktorý strpel, podporoval alebo zakazoval. V Bartusovom prípade je to osobitá otázka: ďaleko od hlavného mesta pracoval ako Maďar žijúci na Slovensku na vytváraní miestneho umeleckého života, v podozrievavom politickom prostredí. Z dejín maďarského umenia vieme, že v stredoeurópskych socialistických krajinách kultúrna politika zhovievavá voči moderne umožnila po roku 1958 umelcom prezentovať svoje diela, aj keď v obmedzenej miere, resp. získať verejné zákazky. J. Bartusz svojou všestrannosťou, využijúc možnosti, ktoré ponúkali železiarne, založil v roku 1967 s Františkom Patočkom Medzinárodné sochárske sympózium v kove, vďaka ktorému sa umelecký život v meste dostal do inej pozície.

Jedným z významných prínosov monografie Lilly Szabó je skúmanie a prezentácia slovensko – maďarských umeleckých vzťahov. Ako píše, toto obdobie charakterizovali aj „cezhraničné intelektuálne kruhy“, abstraktní a neo-avantgardní umelci organizovali spoločné výstavy, kde sa mohli podeliť o svoje názory na umenie. Hoci bola československá kultúrna politika tolerantnejšia ako maďarská, cezhraničné komunity sa upevňovali aj na výstavách v kaplnke v Balatonboglári, na výstavách „Rajz/Drawing” v Pécsi či neskôr v súvislosti s programami mail artu, ktoré organizoval György Galántai. Súdržnosť komunity slovenských a maďarských umelcov určovala poľutovaniahodná spoločná historická skúsenosť, ktorú tvorila aj sovietska invázia, porážka revolúcie v 56-om, vpád v 68-om a emigračná vlna, ktorá s nimi súvisela.

Lilla Szabó strieda kapitoly súvisiace s tvorbou J. Bartusza so štúdiami vzťahujúcimi sa k jednotlivým obdobiam, čím čitateľa sprevádza tvorbou tak, že mu zároveň poskytuje doplňujúce komentáre. Okrem abstraktných diel z raného, prvého obdobia tvorby, sa môžeme zoznámiť aj s umelcovým druhým obdobím, s dielami zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, a v rámci nich s rozličnými sériami, s rotačnými tvarmi a časopriestorovými plastikami; L. Szabó zahŕňa do týchto okruhov záujmu aj jeho diela vo verejnom priestore vyzdvihujúc jednotlivé významné diela. Samostatný celok predstavuje v tvorbe J. Bartusza i v publikácii kapitola prezentujúca konceptuálne diela, performancie a inštalácie, ktorá aj v súvislosti so zmenou režimu autentifikuje Bartuszovu „stránku“ zaoberajúcu sa politicko-spoločenskými otázkami. Publikáciu uzatvára príloha s biografickými údajmi a zoznamom vybraných výstav.

Čitateľ teda drží v rukách komplexné dielo, ktoré nielen predstavuje J. Bartusza, ale poskytuje aj bohaté informačné pozadie. Je to zároveň album aj publikácia s analytickými textami: je tak užitočným čítaním a vizuálnym zážitkom nielen pre tých, ktorí sa zaujímajú o Bartuszovo životné dielo, ale pre každého, kto chce spoznať jednu dobu z doposiaľ menej známeho aspektu.