Okno do strednej Európy

Inštitút Courtauld založený v roku 1932, ktorý funguje v rámci Londýnskej univerzity a ktorý je jedným z najdôležitejších centier výskumnej siete britských dejín umenia, v roku 2019 publikoval on-line svoju zborník dejín umenia, ktorý sa zaoberá modernizmom v strednej a východnej Európe v rokoch 1918 až 1956. Názov (A Reader In East-Central European Modernism 1918-1956; Zborník modernizmu v strednej a východnej Európe 1918-1956) odkazuje na sporné geografické označenie, pretože štúdie v dvoch zväzkoch sa zaoberajú len poľským, slovenským, maďarským a českým umením, ostatné krajiny v oblasti nezahŕňa. Tieto štyri krajiny spomína medzinárodná tlač aj odborná literatúra čoraz častejšie ako strednú Európu, zároveň sa tu udržuje aj označenie východná Európa ako zvyk, ktorý pretrváva z čias studenej vojny. 

Zbierku zostavovali traja uznávaní výskumníci umenia danej oblasti na medzinárodnej scéne, konkrétne Beáta Hock, Klara Kemp-Welch a Jonathan Owen. Zborník je mimoriadne rozsiahly, má 432 strán a obsahuje spolu 27 štúdií. Editori brali osobitný ohľad na didaktické hľadisko, preto sa na začiatku každej štúdie nachádza úvod, ktorý stručne predstaví najprv autora, potom samotnú štúdiu. Všetko to uľahčuje orientáciu aj pre čitateľov, ktorí nepoznajú moderné dejiny umenia jednotlivých krajín.

Potreba zostaviť zborník, ktorý vyrástol z pedagogického pokusu, vychádzala z praktického vyučovania dejín umenia, presnejšie z obmedzeného množstva štúdií, ktoré sú dostupné v anglickom jazyku, ako na to odkazuje aj úvodný text. Počas práce zohrávalo jazykové a kultúrne pozadie editorov rozhodujúcu úlohu: Beáta Hock, ktorá sa narodila v Maďarsku, no pôsobí v Nemecku a Veľkej Británii, vyberala maďarské štúdie; Britka Klara Kemp-Welch, ktorá vie aj po poľsky, priniesla poľské štúdie; kým tretiemu členovi zostavovateľského tria, Britovi Jonathanovi Owenovi, ktorý ovláda aj český a slovenský jazyk, vďačíme za české a slovenské štúdie. 

Zostavovatelia sa usilovali venovať rovnakú pozornosť všetkým štyrom krajinám, tento zámer je obzvlášť viditeľný v prípade Slovenska, ktoré je popri Česku veľakrát zatláčané do úzadia. Vyzdvihnutiu umeleckej úlohy a nezávislého obrazu Slovenska venovali pozornosť už Maja a Reuben Fowkes vo svojom súhrne, ktorý vyšiel v roku 2020 vo vydavateľstve Thames & Hudson (Central and Eastern European Art Since 1950; Umenie strednej a východnej Európy od roku 1950).

Pri výbere štúdií zohrávalo rozhodujúcu úlohu aj tematické hľadisko. Hlavné kategórie vyzdvihujú editori už v úvodnej kapitole. V zbierke figurujú štúdie historiografického charakteru, ktoré sa venujú interpretáciám modernizmu, jednou z nich je štúdia Krisztiny Passuth (In the Currents of the International Avant-Garde Movements; V prúdoch medzinárodných hnutí avantgardy), ktorá predstavuje vplyvy dadaizmu a futurizmu strednej a východnej Európy, ako aj vplyv De Stijl, pričom kladie veľký dôraz na Lajosa Kassáka a Vilmosa Huszára. Druhá historická štúdia (Is the Cubism that is Czech Also Universal? Czech Art Theory (1921–1958) and Cubism as a Cultural and Transcultural Phenomenon; Je kubizmus, ktorý je český, zároveň univerzálny? Česká teória umenia (1921–1958) a kubizmus ako kultúrny a transkultúrny fenomén) je od historičky umenia Marie Rakušanovej, ktorá vyučuje na Karlovej univerzite v Prahe a z kritického hľadiska skúma český a univerzálny kubizmus. Ďalšia štúdia, ktorej autorom je Andrzej Turowski, analyzuje poľskú avantgardu z historiografického hľadiska (Parasitism; Parazitizmus). 

Štúdie, ktoré sa venujú jednotlivým abstrakciám a realizmom, predstavujú tematicky dôležitú zložku, napríklad kapitoly zaoberajúce sa dvoma maďarskými školami. Jednou z týchto štúdii je text Julianny P. Szűcs, ktorá predstavuje Rímsku školu ovplyvnenú talianskym novecentom (A ‘Modern’ Official Art: The School of Rome; „Moderné” oficiálne umenie: Rímska škola), ktorej príbeh je jednou z menej známych, no dôležitých kapitol maďarských dejín umenia v období medzi dvoma svetovými vojnami. Pod krídlami historika umenia Tibora Gerevicha, ktorý bol v danom období známy a uznávaný a zároveň mal veľký vplyv, vznikol v Ríme umelecký študentský spolok Maďarov, ktorí tam študovali, a ktorý predstavoval dôležité puto medzi vtedajším talianskym a maďarským umením. 

Spoločná štúdia Pétera Györgya a Gábora Patakiho (The European School and the Group of Abstract Artists; Európska škola a skupina abstraktných umelcov) predstavuje druhú maďarskú umeleckú skupinu, ktorá je známa aj na medzinárodnej úrovni a ktorá sa tiež sústredí na abstrakciu, a tou je Európska škola. Táto štúdia obsahuje v skutočnosti dva texty. Kým ten prvý (Between the Ramparts: The Critical Reception of the European School and the Gallery of the Four Directions; Medzi priekopami: Kritická recepcia Európskej školy a Galéria Štyroch svetových strán) predstavuje Európsku školu a mediálne spory súvisiace s umeleckou skupinou, tak druhý text (Broken Dolls: Central-European Parallels and Connections; Polámané bábiky: Stredoeurópske paralely a spojenia) umiestňuje toto zoskupenie na regionálnej mape umenia, pričom sa venuje aj jej medzinárodným vzťahom.

V zbierke dostali miesto aj tematické štúdie ohľadne otázky rodových úloh, jednou spomedzi nich je text českej autorky Martiny Pachmanovej (The Poverty of the Matriarchal Ornament and the Gleam of the Civilised Woman; Chudobnosť matriarchálnej ornamentiky a žiara civilizovanej ženy), ktorý skúma české diškurzy ohľadne ornamentalizmu a dekorativizmu dvadsiatych rokov, pričom približuje, ako bol ornamentalizmus, ktorý teoretici moderny daného obdobia odsudzovali, pripísaný ženám, a súčasne s tým sa objavila aj protikladná potreba emancipácie. Teda skúmaní autori moderny chceli na jednej strane modernizovať spôsob života a vkus žien, no úlohu ženy si aj naďalej predstavovali výlučne v domácnosti, čím v podstate urýchľovali ambivalentnú emancipáciu, ktorá prebiehala z hľadiska vonkajších aspektov, no na úrovni rodových úloh bola absentujúca. 

Autorkou ďalšej štúdie je Júlia Cserba (The Hungarian Prinner; Maďarský Prinner) o Antonovi/Anne Prinner, ktorý si zmenil pohlavie. Mnohostranný umelec, ktorý sa narodil ako Anna Prinner, po svojich štúdiách v Maďarsku žil a tvoril od konca dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia v Paríži a vtedy už používal meno Anton Prinner a hovoril o sebe ako o mužovi-homosexuálovi. Text predstavuje jeho život a dielo. Prinner počas svojej dlhej kariéry tvoril vo viacerých štýloch, spočiatku v znamení abstrakcie konštruktivizmu, neskôr v oblasti figuratívneho sochárstva.

Zostavovatelia zborníka zaradili kapitoly, ktoré sa venujú jednotlivým umeleckým inštitúciám ako napríklad školám, múzeám či výstavným pavilónom do osobitného tematického celku. Takou kapitolou je napríklad štúdia Lucie Zadražilovej a Milana Pecha (Two Important Czech Institutions, 1938-1948; Dve dôležité české inštitúcie 1938-1948), ktorá predstavuje fungovanie Spolku výtvarných umelcov Mánes, ako aj Umeleckopriemyslového múzea v Prahe v rokoch 1938 až 1948. Inštitúcia je aj v centre štúdie Kingy Bódi, ktorá ponúka prehľad maďarských výstav na Bienále v Benátkach v období 1928 až 1948.

V nasledujúcej časti zbierky figurujú texty, ktoré prekračujú hranice výtvarného umenia a zaoberajú sa napríklad filmovým a fotografickým umením, respektíve typografiou. Tomáš Pospiszyl sa vo svojej štúdii (Film Montage and the Principle of Montage in Non-Cinematic Media. A Case Study: The Early Collages of Jiří Kolář; Filmová montáž a princíp montáže v nefilmových médiách. Prípadová štúdia: rané koláže Jiřího Kolářa) venuje napríklad tomu, aký vplyv mal film na českého tvorcu Jiřího Kolářa. Ďalším zaujímavým príkladom je štúdia, ktorej autormi sú Ágnes Kusler a Pál Szeredi Merse (Fade-ins: The Art of Gyula Derkovits and Interwar Hungarian Social Photography; Presakovania: Umenie Gyulu Derkovitsa a maďarská sociofotografia medzi dvoma svetovými vojnami), kde porovnávajú maľbu Gyulu Derkovitsa so sociofotografiami jeho súčasníkov, pričom dospejú k mnohým cenným zisteniam. Napríklad na základe Derkovitsovho známeho obrazu (Zátišie s rybou, 1928) a jeho fotografických paralel ukážu, že medzi maľbou a fotografiami, ktoré vznikli v tom istom čase, bolo viacero náhodných, no veľmi silných tematických a kompozičných podobností.

Viacero kapitol zborníka sa zaoberá slovenskými umelcami a inštitúciami. Štúdia vedeckej pracovníčky Ústavu dejín umenia Slovenskej akadémie vied Zuzany Bartošovej (Palimpsest – A Possible Language for Interpreting Twentieth-Century Art History. As Illustrated by Košice Art of the 1920s; Palimpsest – Možný jazyk interpretácie dejín umenia dvadsiateho storočia. Ilustrované prostredníctvom umenia Košíc dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia) sa venuje umeleckému životu v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia vo viacnárodných Košiciach, pričom klade veľký dôraz na to, ako organizoval umenie Josef Polák, ktorý stál na čele Východoslovenského múzea. Štúdia Bartošovej vypĺňa medzery, keďže sa zaoberá aj maďarskými autormi daného obdobia a Košice predstavuje ako multietnické mesto. Podrobne približuje maďarské umelecké a kultúrne kontakty slovenských umelcov, ktorí žili a tvorili v meste. 

Nasledujúca štúdia so slovenským súvisom sa zaoberá Ľudovítom Fullom, významným autorom moderného slovenského umenia. Kurátorka Slovenskej národnej galérie Katarína Bajcurová vo svojom texte ponúka prehľad diela Fullu v období medzi dvoma svetovými vojnami. Detailne predstavuje obdobia umelca, ktoré boli inšpirované vtedajšími smerovaniami, napríklad kubizmom či konštruktivizmom, a venuje sa aj tridsiatym rokom dvadsiateho storočia, keď mali na Fullu rozhodujúci vplyv ľudové umenie a stredoveké umenie.

Kapitola s názvom Modernism and the School of Arts and Crafts in Bratislava (Modernizmus a Škola umeleckých remesiel v Bratislave) sa zaoberá jednou z najdôležitejších inštitúcií Československa v medzivojnovom období. Autorka Iva Mojžišová vo svojej štúdii predstaví okolnosti vzniku inštitúcie, pričom vyzdvihuje, že vznik školy podmienili skôr hospodárske ako kultúrne dôvody. Jedným z hlavných cieľov založenia inštitúcie ponúkajúcej množstvo vzdelávacích programov bolo modernizovanie slovenského priemyslu a zvýšenie produkcie. Z textu sa môžeme dozvedieť o rozličných odboroch inštitúcie, ktoré pokrývali množstvo oblastí od maľby až po tvarovanie dreva. Najzaujímavejšou časťou textu je, keď v ňom autorka ponúka prehľad vyučovacích metód Školy umeleckých remesiel, ktoré boli v danom období netradičné.

Kapitola s názvom From the Grotesque to the Tragic (Od grotesky k tragike) sa zaoberá slovenským umelcom Cypriánom Majerníkom, ktorý je snáď Slovákom s najtragickejším osudom v 20. storočí a ktorý strávil veľkú časť svojej kariéry v Prahe. Autorka Zsófia Kiss-Szemán, ktorá pracuje ako kurátorka v Galérii mesta Bratislava, s veľkým citom pre detail predstavuje rozličné obdobia bohatej umeleckej dráhy Majerníka, medzi nimi počiatočné obdobie, keď bol ovplyvnený postimpresionizmom, potom jeho neskoršie obdobie surrealizmu, ktoré už bolo presýtené vtedajšími politickými udalosťami, napríklad obavami zo španielskej občianskej vojny. Od tridsiatych rokov sa stalo dôležitou Majerníkovou témou cirkus a divadlo: na svojich obrazoch vyjadril aj súcit s trpiacimi. Kiss-Szemán sa dlho venuje aj neskoršej téme maliara, ktorou bol Don Quijote; umelec sa v ňom pravdepodobne videl. Pre Majerníka s ťažkým osudom bolo ľahké stotožniť sa s týmto charakterom, ktorý podobne ako on putoval a hľadal pravdu a šťastie.

Posledná štúdia zbierky, ktorá sa venuje slovenskej tematike (The Embodiment of Communist Utopia: Socialist Realism in Slovakia, 1948-1956; Stelesnenie komunistickej utópie: Socialistický realizmus na Slovensku, 1948-1956) predstavuje krivku vzniku slovenského umenia socialistického realizmu a potom aj jeho postupné utlačenie do úzadia. Zora Rusinová podrobne načrtne politické a kultúrno-politické pozadie vzniku tohto umenia na Slovensku, ako aj sovietsky ideologický tlak, ktorý k nemu viedol. Ďalej predstavuje aj ikonografiu a preferované témy slovenského umenia socialistického realizmu, okrem toho sa venuje aj zátišiu a krajinomaľbe, ktoré boli zatlačené do úzadia. Autorka napokon v krátkosti predstavuje autorov, ktorí sa viac-menej držali pravidiel socialistického realizmu a boli to napríklad Maria Medvecká, Ctibor Belán či Ladislav Guderna. 

Celkovo je zborník Inštitútu Courtauld dielom, ktoré vypĺňa medzery, a štúdie v ňom boli vybraté s citom, výsledkom je tak pestrý a dôkladný regionálny prehľad, ktorý ponúka obraz o umeniach modernizmu v regióne. Zborník je zároveň nielen užitočnou pomôckou pre poslucháčov dejín umenia v Londýne, ale dá sa skvele použiť aj vo vysokoškolskom vzdelávaní o dejinách umenia v krajinách strednej a východnej Európy, keďže obsahuje množstvo elementárnych štúdií. Ďalšou výhodou zbierky je, že sa dá zadarmo stiahnuť na stránke inštitútu.

Hock Beáta, Klara Kemp-Welch, Jonathan Owen eds: A Reader In East-Central European Modernism 1918-1956, The Courtauld Institute of Art, London, 2019

Preklad: Lenka Nagyová