Trochu unavený remix

Diela Erika Bindera v Galérii Jána Koniarka v Trnave

Výstava s názvom ARTičok, ktorej vernisáž sa konala 13. marca v Galérii Jána Koniarka v Trnave, je prvým predstavením diel Erika Bindera (1974-2023), ktoré vzniklo bez spolupráce umelca, ktorý náhle zomrel minulý rok v lete. Výstava je prístupná v Centre súčasného umenia, ktoré je zriadené v budove niekdajšej neologickej synagógy, rovnako ako paralelne otvorená výstava Jaroslava Vargu s názvom Mlčanie nás neochráni. Kurátorom oboch výstav je súčasný riaditeľ galérie Vladimír Beskid.   

Binderove diela dostali miesto vo veži budovy, ústredný priestor zapĺňa Vargova site specific inštalácia s desiatkami kusov kartónov a textilných pásov, ktoré pripomínajú transparenty používané na demonštráciách, na každom z nich je názov nejakej knihy. Otvorený ateliér na poschodí ponúka náhľad do tvorivého procesu Vargu, na galérii nájdeme niekoľko ďalších prác vrátane dvoch videí. Odtiaľto sa dostaneme do výstavného priestoru pozostávajúceho z troch menších miestností umiestnených vo veži, kde vystriedajú naliehavú manifestáciu transparentov uvoľnenejšie tvary graffiti a street artu. Napriek ich odlišnej povahe sa obe výstavy vďaka využívaniu výrazových prostriedkov vizuálnych foriem vyjadrenia vo verejnom priestore nesú do určitej miery v rovnakej atmosfére.

Veľkú časť plátien a objektov vystavených vo veži pokrývajú čarbanice vytvorené zo stekajúcich pramienkov farby, ktoré sú doplnené šablónami či časťami nanesenými sprejmi, teda metódami, ktoré používal Binder programovo. Okolo seba môžeme objaviť rozličné konštelácie tvárí pripomínajúcich smajlíky, fľaky ako volské oká, autá a iné, viac-menej idenfitikovateľné predmety, tvory, vzory a nápisy. Ak nám pohľad zablúdi na steny, môžeme si všimnúť, že aj tie sú pokryté mnohými nápismi a čarbanicami. Hoci pre Bindera bola charakteristické využívanie priestorov galérií ako tvorivého povrchu, v tomto prípade je tento dialóg len výsledkom náhody: na stenách sa môžeme stretnúť s niekoľko desaťročí starými nápismi a kresbami, ktoré ostali zachované na stenách v pôvodnom stave.

Napriek koherentnému vizuálnemu dojmu materiálov predstavených na výstave v Trnave sa natíska otázka, ako čítať koncepciu výstavy. Veľká časť sprievodného textu pozostáva z opisu Binderovho umeleckého profilu, v ktorom sa miestami objavujú vety kurátorského textu retrospektívnej výstavy v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa v roku 2017 s názvom Drak sa vracia, čím trochu vzbudzujú pocit, akoby sa o Binderovi už nedalo povedať veľa nového.

Kurátor venuje  vystaveným dielam len zopár riadkov, v krátkosti ich charakterizuje, ako aj vyhlási, že ide o výber z pozostalosti umelca a zbierky galérie, ktorý má reprezentovať posledné tvorivé obdobie Bindera. Toto sú všetky informácie, ktoré návštevník dostane o vystavených dielach. V dôsledku absencie podrobnejšieho opisu a názvov obrazov sa tí, ktorí nepoznajú dielo Erika Bindera, môžu spoliehať hlavne na vizuálnosť obrazov a na jej vplyv, prípadne môžu voľne asociovať na rozličné (pop)kultúrne, spoločenské, prípadne náboženské referencie a témy, ktoré možno v dielach objaviť.

Jedným z nich môže byť napríklad hlavná hrdinka jediného diela na výstave, ktoré bolo vytvorené na základe fotografie, a tou je Škoda 120, ikonické tuctové vozidlo Československa pred Nežnou revolúciou, prerobené prostredníctvom fotomontáže na limuzínu. Jej väčšia kópia sa objaví aj na výstave s názvom „Scharfer Blick, heißes Blut“ otvorenej v Berlíne v roku 2010, ďalšia obmena doplnená nápisom „More luxus!” bola dielom vystaveným na exteriérovej výstave Billboart 2009 v Brne v spoluorganizácii Galérie Jána Koniarka. (Projekt vznikol v rámci nepravidelnej série výstav medzinárodnej platformy Billboart Gallery Europe, ktorej cieľom je prezentácia diel súčasných umelcov na verejných priestranstvách, najčastejšie využíva veľkoplošné reklamné plochy.)

Zatiaľ jediná samostatná výstav Erika Bindera v Galérii Jána Koniarka bola intervencia s názvom Woodoo Čičmany. V októbri 2008 umelec s pomocou peny na holenie „vyzdobil” vzormi pripomínajúcimi ľudové motívy drevený obklad schodiska a chodby v hlavnej budove galérie nachádzajúcej sa vo vile Koppel. Binderove diela, vrátane časti malieb, ktoré sú vystavené aj teraz, však boli vystavované pravidelne v galérii v Trnave alebo na skupinových výstavách, ktoré galéria organizovala. Aby sme spomenuli len niekoľko, jednou z nich bola minuloročná výstava s názvom SEXTANT/POSUN2 v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach alebo výstava ArTrnava, ktorá sa konala v Landesgalerie v Burgenlande v roku 2016 z vybraných diel zbierky galérie.

Tri plechové rakety v ľudskej veľkosti umiestnené vo výstavnom priestore majú podľa kurátora dopraviť návštevníkov do „inej vizuálnej dimenzie”. Ak sa tak aj nestane, predsa si môžeme všimnúť, že až podozrivo sa podobajú na emblematický motív iného slovenského výtvarníka Stanislava Filka (1937-2015), s ktorým Binder spolupracoval na viacerých variáciách. Jednou z nich je séria s názvom „Rakety”, ktorá vznikla okolo roku 2005, a jej vizuálne prvky sa odzrkadľujú aj na aktuálne vystavených objektoch. Nie je jednoznačné, či ide v tomto prípade o kópie alebo Binder pokryl povrch pôvodných plechových rakiet, ktoré vytvoril Filko, charakteristickými graffiti čarbanicami – ako to už v minulosti urobil vďaka jednému zberateľovi. Spoločné dielo, ktoré vtedy vzniklo pod názvom „Raketa 4.D/Feelko, 2000/2018” bolo prvýkrát sprístupnené na výstave 2/3 Filko – Binder – Vongrej v Galérii mesta Bratislavy.

Dialóg, nech je to už osobný alebo autorský, bol elementárnou zložkou Binderovho umenia a života: počas dlhších či kratších spoluprác pracoval v celom rade autorských tandemov a skupín, vrátane umelcov a umelkýň ako Gabika Binderová, Viktor Frešo či Palo Čejka alebo už spomínaní Stanislav Filko a Martin Vongrej. Dialóg hral dôležitú úlohu aj v príprave ambicióznej individuálnej výstavy v roku 2011 v Slovenskej národnej galérii s názvom Avastýv. Labyrint Erika Bindera. Úvodný text je úryvkom disputy medzi Erikom Binderom a kurátorkou Luciou G. Stach, témou je svet labyrintov, ktoré sa objavujú a ktoré prežívame v rozličných oblastiach života a tvorby, a ktoré tiež predstavujú základ koncepcie výstavy. Spomína sa aj kabalistika, tanec, meditácia, Ariadnina niť, no aj biblický príbeh o Lazárovi ale aj téma neustálej premeny, aby sme demonštrovali aspoň zlomok voľných asociácií, ktoré používa Binder.

S podobnou dynamikou sa v Binderových dielach striedajú rozličné vplyvy a motívy, nech už ide o pozostatky hmotného sveta socializmu, o spôsoby vyjadrenia street artu a hip hopu alebo o myšlienky rozličných spirituálnych smerov. Binderova pracovné metódy možno asi najvýstižnejšie nazvať intermediálnymi, pracoval so spektrom rozličných spôsobov vyjadrení. Vyprodukoval veľký počet diel, väčšinou v spontánnych sériách, pričom používal množstvo médií či žánrov. Jednu z najpresnejších sebareflexii a zároveň programov jeho tvorivého sveta možno čítať na plátne vystavenom aj v Trnave, a tým je mnohokrát sa opakujúci nápis „Si rieka”, ktorý otvára celý rad asociácií.

Erik Binder študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Doma i v zahraničí mal množstvo samostatných aj skupinových výstav. Rýchlo sa stal takmer už legendárnou postavou umeleckej scény na Slovensku, všedné dni a umenie sa v jeho prípade spojili do celku, ktorý je ťažké rozddeliť. Labyrint Binderovho životného diela môže niekoho ľahko uchvátiť, kým iní sa snažia ako vonkajší pozorovatelia k nemu priblížiť z racionálnejšieho hľadiska. Kurátori, kunsthistorici či kritici na Slovensku zvykli jeho diela vo svojich textoch opísať ako spirituálne či psychadelické, niekedy sa usilujúc len o uchopenie formových aspektov a pracovných metód. Je ťažké zaujať stanovisko medzi takýmito extrémami, oscilujúc medzi kategóriami formy a Binderovým sugestívnym vizuálnym svetom však môžeme poukázať ešte na jeden zaujímavý okamih jeho tvorivej stratégie.

Binder jedinečným spôsobom, ale systematicky spochybňoval schémy a hierarchiu medzi umeleckou slobodou a inštitúciami výtvarnej scény, ako aj testoval zaužívané a povolené formy vyjadrenia v jednotlivých výstavných priestoroch. Niekedy sa to prejavilo v dielach umiestnených na strope alebo v priestore, no tam, kde dostal skutočne voľnú ruku, sa takmer do krajnosti rozvinul jeho neuveriteľne energický tvorivý svet, ktorý pohlcoval všetok dostupný priestor. Sebavedome sa pohyboval v rozličných segmentoch inštitucionalizovanej výtvarnej scény, nech už ide o svet súkromných galérii, Slovenskú národnú galériu alebo Bienále Benátky, ktorých sa so svojimi prácami zúčastnil v roku 1999 a v roku 2003. Posledné dve výstavy, na ktorých prípravách sa ešte mohol podieľať, bola Everafterlifeparty otvorená v Galérii XIII a jesenná skupinová výstava v Galérii Slovenského rozhlasu (ktorej činnosť bola nedávno pozastavená) venovaná Binderovej pamiatke.

Vráťme sa však ešte k výstave v Trnave. Pri zhliadnutí diel, ktoré boli predstavené v rámci kurátorskej koncepcie, ktorá prinášala štandardnú koncepciu a bola pomerne bez rizika, sa aj nechtiac objaví (možno básnická) otázka (použijúc dj-skú metaforu, ktorú Beskid tak rád používal), komu je venovaný tento remix? Zdá sa byť najmä akousi osobnou rozlúčkou galérie s umelcom, s ktorým spolupracovala takmer dve desaťročia, tento žáner by si však vyžadoval trochu osobnejší prístup okrem čerpania z aktuálnosti témy. Určite ešte bude príležitosť na komplexnejšiu retrospektívnu výstavu, ktorá možno zahrnie viac autorov, ako to bolo napríklad u rovnako nečakane zosnulého Michala Moravčíka, keď bol po jeho smrti v októbri 2016 zorganizovaný výstavný tandem United we stand – Divided we fall. 

Erik Binder: ARTičok (kurátor: Vladimír Beskid). Galéria Jána Koniarka, Trnava, 13. 03. 2024. – 10. 05. 2024.

Fotografie: Gjk.sk