Udržateľné rituály

O výstave Csilly Nagy a Eriky Szőke s názvom Blednúca zem

Spoločná výstava Csilly Nagy a Eriky Szőke s názvom Blednúca zem nastoľuje otázky súvisiace s environmentálnymi a potravinovými krízami, ktoré sa týkajú každého z nás. Výstava však neponúka ani rozhrešenie, ani možné riešenia. Jednou z hlavných myšlienok výstav s antropocénnou tematikou v uplynulom období bolo „oslobodenie predstavivosti”, teda zámer, podľa ktorého je možné o klimatickej a environmentálnej kríze zmýšľať aj v kontexte nových pomenovaní, nových spoločenských usporiadaní, komunít a riešení. Blednúca zem sa však venuje skôr škodám, ktoré sme spôsobili a ich dôsledkom: hoci semená neustále klíčia a voda sa neustále odparuje, naša zem sa predsa len opotrebúva, bledne, chlieb je bez živín, z burín sa stávajú superburiny. Umelkyne v snahe ovplyvniť budúcnosť siahli po metodike rituálov, aby vyrozprávali sebazničujúci príbeh človeka. 

Miestom výstavy je galéria v niekdajšej synagóge v Šamoríne. V protiklade s osudom podobných budov v blízkej Dunajskej Strede unikla demolácii, pretože po druhej svetovej vojne tu bola zriadená sýpka. Ako to zdôrazňuje aj kurátorský text, sýpka, tento funkčný priestor je miestom uskladnenia spoločne vyprodukovaných produktov, „nádeje vloženej do budúcnosti” – teda predstavy, že nás ešte čaká zajtrajšok, v ktorom ešte budeme potrebovať potravu. Všetko to dobre zapadá aj do jedného z ústredných motívov Documenty 2022, do motívu so skladom ryže (lumbung), čo bolo metaforou na zdieľanie vedomostí, zdrojov a užitočnej praxe v rámci podujatia documenta fifteen. Blednúca zem však po tomto dôležitom symbole siaha z iného dôvodu: ozrejmuje nepredvídané dôsledky vedomostí a snahy, reflektuje na tieto dôsledky či znepokojujúce a otvorené otázky týkajúce sa našej budúcnosti. 

Vo výstavnom priestore akoby pred nami ožívali pohyby nedokončeného rituálu. Ak chceme pochopiť niečo z toho, čo sa tu stalo, musíme dôkladne preskúmať objekty a obrazy, ktoré v ňom figurujú. Nemá však zmysel hľadať racionálne vysvetlenia: rituál má vlastný jazyk a vlastné zákony, vnútorný systém pravidiel,  cestu k nemu môžeme nájsť najskôr prostredníctvom intuície. Známe sú však aspoň predmety: nádoba, stôl, semená, klíčky, chlieb. Mnohokrát nedocenené, avšak zásadné zložky potrebné pre život. 

V osi hlavného vchodu synagógy sa rozprestiera ústredné dielo výstavy, spoločné dielo Csilly Nagy a Eriky Szőke, obetný predmet, ktorý vznikol podľa vzoru staroegyptských stolov s obetami. Úlohu stola však prevzal obrovský fotosenzitívny papier, ktorý je starostlivo nainštalovaný na zemi v smere od oltára synagógy. Do tvaru nádob sú na ňom pozorne umiestnené semienka. Tento osobitý systém papiera a semien rovnomerne pokrýva vrstva piatich kíl pomletého gáfru. Gáfor pri izbovej teplote sublimuje, jeho postupným miznutím fotosenzitívny papier reaguje na svetlo, a  semienka/nádoby tak (vykrytím svetla) zanechávajú na papieri stopy. Čo teda vidíme, je prebiehajúci „rituál“, ktorým sa vytvára tzv. lumen print. 

Na pôvodný staroegyptský stôl s obetami sa kládli potraviny určené pre zosnulého, tu je však, zdá sa, obeta smerovaná niekam inam. Podstatou rituálu, ktorý tu prebieha – a ktorý počas výstavy umelkyne dokumentujú a rozvíjajú –, je skôr zanechanie stopy, vytvorenie prezentácie semienok a nádob. Vrstva gáfru, ktorá zakrýva plodiny, pôsobí ako symbol zeme, jej neživý charakter má však ďaleko od farby plodnej zeme. Vyparí sa podobne ako erodujú aj pôdy pozmenené vo svojej štruktúre, ktoré stratili schopnosť viazať a udržiavať vodu. Semená v tomto prostredí nevyklíčia, zanechajú len svoju stopu, obraz.

Západnej civilizácii, ktorá žije v kultúrnych osídlach spektakulárnej atrakcie, zostane veľakrát len toto: stopa-obraz vyhynutých živočíchov na odtlačkoch, či dychberúce dokumenty zaznamenané profesionálnymi filmármi prírody.

Obrazotvorný rituál stola s obetami sa tak stáva živým pamätníkom miznúcich pôd a rastlín, ktoré stratili výživnú hodnotu, našich čoraz viac ultraprocesovaných a čoraz menej výživných potravín. Živosť veci, dej rituálu podtrhuje príťažlivá a zároveň aj odpudzujúca vôňa gáfru, ktorá je vo výstavnom priestore neustále prítomná.

Naľavo od „stola“, na ľavej strane oltára sú viditeľné akoby stopy po žatve, po uskladnení úrody. Inštalácia je tiež spoločným dielom oboch umelkýň: krehko „upletené“ nádoby z hliny sú dielom Csilly Nagy, na jednej z nich je fotogram zo semienok, ktorý vytvorila Erika Szőke, na ďalšej je fotografia zobrazujúca moderné obilné silo, taktiež dielo E. Szőke; z jednej z prevrátených skladovacích nádob vzniká pre jej tvorbu charakteristický novší variant „diel z cestovín” – rozsypané ťahané cestoviny, vysušené na kosť a natreté uhľom na čierno. Dielo je preplnené prelínajúcimi sa časovými vrstvami, dialektikou medzi rozličnými obdobiami. Hlinené nádoby možno považovať za syntézu skladovacích nádob rozličných historických období, ich ozdobné vzory však majú očividne pôvod v súčasnosti: na jednej z nádob je motív súčasnej katastrálnej mapy, na druhej už spomínaný fotogram s pravidelným rastrom vytvoreným zo semienok, na tretej je jeden zo symbolov modernej poľnohospodárskej produkcie – silo týčiace sa nad poľnohospodárskou krajinou. Rozdiely rôznych dôb vo vytváraní predmetov a v zobrazovaní dokáže premostiť jedna vec, a tou je naliehavá potreba produkcie, uskladnenia a využívania potravín, ktorá sa nedá ničím nahradiť. 

Tento akt uskladnenia a rituál obety obklopuje niekoľko tichých pozorovateľov. Keramické sochy Csilly Nagy vo forme týčiacich sa alebo popínavých rastlín (Negatívna hodnota) zlovestne, takmer  ako tiene pozorujú ľudskú činnosť, pričom ony samy sú tiež výsledkom ľudskej vôle v tom zmysle, že boli vytvorené podľa vzoru tzv. superburín. Superburiny sú rastliny odolné aj voči pesticídom na báze glyfosátu, ktoré človek šľachtí nevedomky a robí ich čoraz odolnejšími – v podstate si vytvára vlastného „nepriateľa“ a neustále ho zdokonaľuje. 

Nehomogénny povrch rastlinných sôch opatrených fotosenzitívnym náterom tiež odkazuje na známky života najmä tým, že ich farba sa môže počas výstavy hoci aj meniť. Pri jednotlivých častiach rastlín sa znovu objavuje nádoba ako forma. Nejde o vymyslené formy, ale o ďalšie vrstvy spredmetnených historických období: kopírujú nádoby-kernosy starogréckej kykladskej kultúry, japonskú keramiku Sue, respektíve olejové lampy.

V blízkosti stola s obetami sa na stene synagógy nachádza fotogram Eriky Szőke zo semienok (Apokryf), ktorý sa podobá na obetný fotogram vznikajúci priamo pred našimi očami, avšak akoby chcel ukázať výsledok dávnejšieho, už ukončeného rituálu. Semená sú na obraze zoradené do precíznych riadkov podľa druhu a rozmerov a je zrejmé, že sú rozdelené podľa pre nás neznámeho systému.

Tento zámer systematizácie pripomína základný princíp modernosti, ambiciózne ľudské odhodlanie spoznať svet, kategorizovať ho, zachytiť v lexikónoch, čo dlho dávalo západnej kultúre ilúziu, že svet je vo svojom celku poznateľný a každý jeho prvok môže človeku slúžiť.

Uprostred súčasných kríz neúspech tohto tvrdenia dobre poznáme, práve o tomto svedčia aj superburiny nachádzajúce sa vedľa obrazu, ktoré sú podľa Jasona W. Moora symbolmi prírody, ktorú človek do neúnosnej miery využil, symbolmi nákladov na ňu vynaložených. ^[1]

Dve, zdanlivo rovnaké kyanotypie na stene (Odparovanie I., II.) od Eriky Szőke zobrazujú proces zachytávania pary. Vlhkosť je nutnou súčasťou klíčenia semien a akéhokoľvek pestovania rastlín, a táto vlhkosť sa na výstave – ako na to upozorňuje kurátor Máté Csanda – zjavuje výlučne len na týchto obrazoch; jej nenahraditeľná úloha je však jednoznačná. 

Kyanotypia (fotochemická modrotlač) je jedným z raných fotografických procesov, ktorým Erika Szőke sprítomňuje ďalšiu historickú vrstvu – dnes už historický technologický postup. Základ obrazov tvorí sklenená tabuľa umiestnená nad nádobami, z ktorých stúpa para a jej stopa sa zachytáva na tabuli. Ide o dočasný, ťažko uchopiteľný jav, ktorého zaznamenanie dobre zapadá medzi ostatné, obdobne prchavé a krehké predmety na výstave.

Na podlahe ústrednej miestnosti galérie sa nachádzajú aj stopy semien zachytené v rôznom štádiu klíčenia. Tento obrazotvorný proces je autorskou technikou Eriky Szőke: ako nosný materiál obrazov-stôp semien použila papier zo stopercentnej bavlny, ako pigment úrodnú pôdu. Klíčky sú zo semien našich známych a konzumných rastlín: pšenica, fazuľa, pohánka, cícer, jačmeň, ovos, kukurica a slnečnica. Vytvorenie takejto stopy klíčenia si vyžaduje veľmi jemnú a opatrnú prácu – všetko je to v silnom kontraste s pôdou neustále vystavenou narušovaniu oraním a hnojením v záujme monokultúrnej produkcie.

Klíček je hlavným motívom ďalšieho diela oboch autoriek, ktoré bolo vo výstavných priestoroch prezentované na vernisáži a následne do 16. októbra pozorovateľné aj on-line. Na biele plátno Csilly Nagy (dno nádoby, ktorej vnútorný povrch pripomínal ľahkosť textilu) premietala Erika Szőke obraz klíčka. Divák sa pri inštalácii zarazí: elektrina potrebná na premietanie sa získavala z kvásku v zaváraninových fľašiach – z elektrolytických procesov, ktoré vznikajú v kvásku.

V miestnosti nad miestom premietania, na galérii synagógy, sa nachádza inštalácia Eriky Szőke s názvom Hotep, ktorá pozostáva z dvanástich foriem na chlieb (negatívne formy chleba) a z akéhosi prepravného pásu, na ktorom sú položené (prepravník je z trstinovej rohože). Chlieb je symbolom vypestovanej potraviny, ovocím krvopotnej ľudskej práce, tu však chýba, prítomný je len jeho negatív. Prázdnota chlebových foriem môže odkazovať na mnohé: na potraviny zbavené živín v dôsledku ultraprocesovania, na rôznorodé škody spôsobené kapitalistickou poľnohospodárskou výrobou až po čoraz častejšie sa vyskytujúce suchá. Ako to aj kurátorský text podtrhuje inštalácia opäť pripomína prerušený rituál, už aj tým, že orientácia trstinového prepravníka s rozmiestnenými chlebovými formami je súhlasná so stolom s obetami na prízemí.

Základným materiálom foriem na chlieb je múka a voda, podobne ako pri nekvasenom chlebe, na prízemí (a následne v on-line priestore) však práve prebiehalo premietanie s energiou kváska. Kvások, teda obsah, ktorý v „rituálnom chlebe” chýba, je schopný vyživovať, v tomto prípade zásobovať elektrinou: výživa dáva energiu, energia niečo vytvára. Čo si však počneme s touto energiou? Čo nám prinesie to, čo vytvoríme? Nespočetné množstvo techniky a experimentov, ktoré sa objavujú na výstave, demonštruje spektrum ľudskej vynaliezavosti: z hliny vznikajú nádoby, z pary obraz, z kvásku elektrina, z elektriny premietanie či z pôdy fotografia.

Bez takejto vynaliezavosti by kultúrne tradície ľudskej civilizácie vyzerali určite úplne inak. Vôľa, experimentácia a vynaliezavosť sú však zároveň aj zákonitými príčinami nášho pustošenia a zániku. 

Inštalácie výstavy nie sú osebe prezentovanými predmetmi, ale skôr sa zdajú byť stopami prerušených ľudských aktivít. Hoci zobrazenie človeka chýba, sú tu nádoby, ktoré človek vytvoril, ozdobil motívmi zo svojho prostredia a potom naplnil semenami a suchými cestovinami, jednu asi aj prevrátil, ale už ju nepostavil naspäť (možno na to už ani nemal čas?). Je tam starostlivo pripravený, avšak opustený stôl s obetami, sú tu formy na chlieb, akoby položené na zem pri ich prevoze. Ďalej ich však už nikam neviezli, nepoznáme ani to, kam ich pôvodne niesli. 

Diela Blednúcej zeme charakterizuje výrazne prítomná spoločná vlastnosť: umelkyne (úmyselne alebo intuitívne) pracovali s rozložiteľnými a kompostovateľnými základnými surovinami. Rituál prezentovaný vo výstavnom priestore je akoby jedným z posledných pokusov ľudstva, posledným pokusom ovplyvniť budúcnosť nech je aspoň udržateľná a nech zanechá po sebe čo najmenej pustošenia.

Jednotlivé diela do seba zapadajú akoby ich vytvoril jediný umelec, výstava je preto schopná fungovať aj ako jediné komplexné dielo. 

Zároveň však organicky nadväzuje na doterajšiu tvorbu oboch umelkýň. S Erikou Szőke sme sa mohli stretnúť už viackrát, väčšinou pri prezentácii osobných tém, experimentovaní s rôznymi fotografickými technikami, s vynaliezavosťou nie nepodobnou mysli vynálezcu, pri využívaní cesta ako suroviny. V prípade Csilly Nagy sa výber témy zdá byť pokračovaním jej predchádzajúcej samostatnej výstavy Harmadik út (Tretia cesta), kde sa pôda a jej obhospodarovanie dostali do popredia v súvislosti s družstevníctvom medzi dvoma svetovými vojnami pri tematizovaní pokusu o životnú reformu, ktorý chcel prekročiť tak socializmus ako aj kapitalizmus a za vzor si vytýčil vzdelaného, ​​racionálneho roľníka; zároveň však vynakladá ohromné množstvo energie na modernizáciu poľnohospodárskej produkcie, čo v konečnom dôsledku práveže prispelo k zániku roľníckeho spôsobu života a zániku rurálneho sveta. To všetko sú len malé kroky dlhého príbehu, ktorý viedol k erózii pôdy, k blednutiu zeme ako ho práve zažívame.

Csilla Nagy – Erika Szőke: Kifakuló föld (Blednúca zem, kurátor: Máté Csanda); At Home Gallery, Šamorín, 09. 10. 2022 – 30. 11.

Preklad: Lenka Nagyová

---

[1] Jason W. Moore, Olcsó élelmiszer és klímaváltozás, avagy hogyan jutottunk az értéktöbblettől a negatív értékig a kapitalista világökológiában. (Lacné potraviny a klimatické zmeny, alebo od prevahy kvality k negatívnym hodnotám v kapitalistickej svetovej ekológii). In:  Fordulat 2021/2, 29. č. (Élelmiszer-önrendelkezés), 9-67.