Mestská hra pre každého

Výstava Viliama Slaminku v Kultúrno-kreatívnom centre ARTA

Samostatná výstava Viliama Slaminku Urban Playground je skutočne mestským ihriskom uzavretým v Galérii na treťom Kultúrno-kreatívneho centra ARTA v Piešťanoch. Autor sa ani pri tejto výstave neodklonil od vlastných vizuálnych riešení, a tak je aj tento umelecký projekt založený na angažovanosti návštevníkov, hravosti, abstraktnom a detskom vizuáli a recyklovaných predmetoch. Podľa kurátorského textu sa umelec nechce stavať do úlohy aktivistu pokiaľ ide o mestské priestory, ale pozýva návštevníka k hre, na konci ktorej budeme možno s väčšou empatiou a otvorenosťou skúmať skutočné mestské priestory a ulice.

Témou umelca je urbanizmus, naše verejné priestory, vplyv urbanizácie na obyvateľov a mestskú faunu, večný boj medzi cyklistami a vodičmi. To sú naše všeobjímajúce toposy súčasnosti a opakujúce sa dilemy v súčasnej architektúre. Na výstave Oslobodený priestor: starostlivosť – architektúra – feminizmus v Galérii mesta Bratislavy sa podobnými prvkami zaoberalo video s názvom Predieranie od Stanislava Bilera – Petry Hlaváčkovej – Tomáša Hlaváčka, v ktorom autori skúmali podobné prvky v kontexte prestavby brnianskych ulíc a prekážky a výzvy, ktorým čelia obyvatelia, ktorí ich používajú. Premisa Slaminku je podobná: mesto, ktoré denne používame, a jeho postavy a objekty – stĺpy, prechody, semafory, postava policajta, developera, či smetiara, autá, bicykle a samotný okoloidúci. Ten posledný je v kontexte výstavy samotným návštevníkom, ktorého umelec vyzýva k interakcii s jednotlivými objektami.

Môžeme tak urobiť hneď v prvej miestnosti, kde sú uvedené postavy namaľované na leporelách veľkých rozmerov, ktoré čakajú na to, aby ich diváci premiestnili, zložili, rozložili, zavesili alebo rozmiestnili podľa svojich predstáv, a tak prepísali obraz imaginárneho mesta. Kurátorka výstavy Jana Babušiaková upozorňuje, že tu zastúpené roly nie sú stabilné, tým, že ich preskupujeme, posúvame a dávame im nové úlohy, sme „hráči, ktorí menia postavy v hre.“

V ďalšej miestnosti dominujú recyklované predmety, s ktorými prichádzame do kontaktu alebo ich používame každý deň. Objavia sa rôznorodé plechovky, fľaše, plastové klobásy, rolky toaletného papiera a ďalšie. Umelec im dal novú funkciu a premenil ich na autá a iné dopravné prostriedky, pričom niektoré vyzerajú, akoby uviazli v dopravnej zápche, iné akoby sa snažili dostať z parkoviska. Cez tento usporiadaný chaos môžu návštevníci prechádzať po úzkej cestičke a vyhýbať sa objektom okolo seba. Rovnako ako sa vyhýbame autám na parkovisku, keď ideme cez víkend nakupovať. Na stenách sú umiestnené bicykle, ktoré kurátorka nazýva „hackermi“ mestskej dopravy, pretože využívajú aj cesty aj chodník – podľa toho, ktorá trasa je jednoduchšia.

V tejto časti výstavy je už návštevník oboznámený s detskou vizualitou, ktorá vrcholí v tretej miestnosti. Tu Slaminka umiestnil klzisko, pokryté zeleným kobercom, na ktorom čakajú na diváka autíčka z špongie, aby sa s nimi mohol hrať. Na protiľahlej stene sa objavujú monotypy maľované akrylom, ktoré po prvýkrát pripomínajú „tradičnú“ výstavu. Maľby, ktoré estetikou aj technikou pripomínajú detské kresby, zobrazujú autá lietajúce vzduchom a v plameňoch, vtáky a ľudskú postavičku, ktorá je tak oslnená modrým svetlom svojho telefónu, že si ani nevšimne ako kráča k otvorenej šachte. 

Mravce namaľované na stene spájajúcej monotypy podľa umelca symbolizujú ľudí žijúcich v samotnom meste, ale ich usporiadaný pohyb evokuje aj dopravu. Obraz mravcov lezúcich po nohe človeka nazval Slaminka ako Highway (Diaľnica), zatiaľ čo dielo s mravcami lezúcimi a lietajúcimi po ruke nazval International Airport (Medzinárodné letisko). Poukazuje tak na to, že aj zvieratá sú súčasťou živého sveta našich miest, žijú a snažia sa prežiť vo svojich systémoch, ktoré sú v mnohých ohľadoch takmer identické s tým ľudským.

V poslednej miestnosti sa v štyroch kútoch nachádzajú veľké kartónové krabice s červenými blikajúcimi svetlami, ktoré návštevníci musia obísť, aby sa dostali von z výstavy. Nie je jasné, či majú krabice predstavovať autá zaparkované na chodníku alebo vysoké budovy – mohli by byť oboje, ale určite poukazujú na frustráciu, ktorú mnohí chodci zažívajú v každodennom živote. 

Výstava Urban Playground provokuje sociálno-kritické myslenie dospelých a spája ho s detskou hravosťou, ktorá je v skutočnosti kľúčovým procesom učenia sa, poznávania a vzťahov k nášmu prostrediu. Prostredníctvom tohto ľahkého zobrazenia Slaminka nabáda návštevníka, aby pomocou hry formuloval kritiku aj empatiu k tvorom a ľuďom, ktorí s nami žijú v symbióze v tom istom mestskom prostredí.

Už dlho mám pocit, že výstavy súčasného umenia, možno kvôli udržaniu profesionálnej prestíže alebo z iných dôvodov, len málokedy dokážu byť skutočne inkluzívne a osloviť návštevníka, ktorý veľmi často prichádza z prostredia výtvarného umenia. Osviežujúcou zmenou tohto stavu je výstava Viliama Slaminku, ktorá návštevníka nabáda k účasti, a teda k nahliadnutiu do témy výstavy, nielen ako pozorovateľ izolovaných umeleckých diel. Tým nechcem povedať, že prístupné môže byť len participatívne umenie, ale cítim potrebu takýchto projektov alebo odborného diskurzu o tom, pre koho je súčasné umenie určené.

Viliam Slaminka: Urban Playground (kurátorka: Jana Babušiaková), Galéria na treťom / Kultúrno-kreatívne centrum ARTA, Piešťany, 18. 10. 2024 –  9. 11. 2024

Foto: isonative