ŤAŽKO MERATEĽNÉ HODNOTY

Rozhovor s Trojicou umelcov-pedagógov

V Inštitúte Liszta – Maďarskom kultúrnom centre v Bratislave bol 29. januára 2024 sprístupnený výstavný experiment s názvom Pre mňa papier je len materiál, ktorý sa snaží sledovať proces sprostredkovania vizuálneho jazyka s dôrazom na význam umeleckého vzdelávania. A tu nejde len o univerzitné vzdelávanie, ale aj o umelcov (často sústreďujúcich žiakov z viacerých škôl), ktorí na svojich hodinách a vo voľnom čase podnecujú mladých ľudí, aby sa vydali na umeleckú dráhu. Tieto odborné krúžky a prípravné kurzy na prijímacie pohovory predstavujú nielen základný pilier klasického štúdia, ale často aj prvé zárodky uvedomeného vizuálneho myslenia. A hoci tvorivé pokusy sa len zriedka radia medzi kľúčové diela umelca, samotný zážitok môže ovplyvniť spôsob jeho uvažovania na celé desaťročia.

Text sumarizuje rozhovory s vystavujúcimi umelcami: Tamásom Bakosom, Rozáliou Sütő Petre a Zsuzsannou Idou Papp. Témou rozhovorov bola nestabilná situácia vo výučbe umeleckých predmetov na školách a vo výtvarných krúžkoch (dejiny umenia, vizuálna kultúra, kreslenie, príprava na prijímacie pohovory atď.), pričom množstvo smerov ústi k jedinému poznatku: obsiahnuť výsledok výtvarného vzdelávania sa dá často vizuálne, nie verbálne. Čím menej ľudí si osvojí poznatky nevyhnutné k chápaniu umenia, tým menej bude „vnímavých očí“, ktoré dokážu vidieť osožnosť výsledkov umeleckého vzdelávania.

V umeleckej tvorbe Rozálie Sütő Petre a Tamása Bakosa zohráva vzdelanie rozhodujúcu úlohu. Do roku 1999 učila Sütő kreslenie v Martonvásári, kde následne založila súkromný výtvarný krúžok s názvom SPR Művészeti Csoport, ktorý funguje dodnes. Členovia tohto zoskupenia dosiahli významné úspechy na mnohých celoštátnych i medzinárodných výtvarných súťažiach pre deti a mládež.

Bakos od roku 1988 prednáša vizuálnu výchovu na Fakulte elementárnej a predškolskej pedagogiky Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti, kde bol takmer dvadsať rokov (2002 – 2020) vedúcim Katedry vizuálnej výchovy. Tvorivý jazyk oboch umelcov, zameraný na materiály, vyvíjal intenzívny vplyv na žiakov, čo si možno všimnúť najmä pri práci s papierom, ručne tkanými textíliami, nájdenými predmetmi či organickými materiálmi. Papp bola od základnej školy až do konca štúdia na gymnáziu aktívnou členkou zoskupenia SPR Művészeti Csoport. V roku 2020 absolvovala vysokoškolské štúdium na Fakulte elementárnej a predškolskej pedagogiky Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti, kde neskôr získala aj magisterský titul v odbore učiteľ vizuálnej kultúry.

Vizuálne vzdelávanie

Podľa Sütő tkvie dôležitosť vizuálneho vzdelávania v tom, že počas tvorby môžu deti zažiť stav pohrúženia, ktorý je niekedy dôležitejší než finálne dielo – a to ho diametrálne odlišuje od vyučovacích predmetov zameraných na výkon. „Raz sa mi jeden rodič zdôveril: ,Teta Rozi, ten chlapec ani chvíľu neobsedí, nikoho nepočúva, ale rád kreslí.ʻ Odpovedala som, že je to úplne v poriadku. Spomínaný chlapec ku mne chodil dlho a počas tvorivej práce bol vždy pokojný.“

Podľa Bakosovej pedagogickej skúsenosti sa u detí v poslednom čase zvýšila potreba sústredene tvoriť, ktorú však dokážu oveľa menej verbalizovať. To môže súvisieť s rapídnym poklesom poznatkov z dejín umenia, ktorý bude vďaka novému vzdelávaciemu systému čoraz citeľnejší. S Péterom Nyitraim sa pri tvorbe návrhu metodického usmernenia k predmetu vizuálna kultúra pokúšali zapracovať do zadaní aj učivo z dejín umenia, no oba by mali fungovať ako samostatné, navzájom sa dopĺňajúce predmety. V spolupráci s Hubom Bálványosom vypracoval v roku 2000 metodiku výučby vizuálneho umenia, a predsa sa často stretáva s tým, že v školách sa aplikuje model zo šesťdesiatych rokov.

Ako upozorňuje Papp, úspech vzdelávania v mnohom ovplyvňuje zabezpečenie technických predpokladov. Ideálne je, keď je k dispozícii vybavená kresliareň a žiakov možno rozdeliť do menších skupín. „Princíp tvorivého vzdelávania“, ktorý figuruje v rámcovom učebnom pláne Maďarskej republiky, je skutočne funkčný: príklady z dejín umenia – rovnako ako súčasné umenie – sú zrozumiteľnejšie, pokiaľ sú spojené s aktívnou tvorbou. Tento prístup by sa však nemal obmedzovať na konkrétnu vekovú skupinu. Podľa jej skúseností napr. umenie Alexandra Caldera so záujmom vnímali aj menší žiaci – a vďaka nadväzujúcej úlohe o základných farbách si ho aj zapamätali. (Pre jedného zo žiakov sa stal Calder obľúbeným umelcom a spomínal ho aj neskôr.)

príležitosť ukrytá v chybe

„Chyby neodstraňujem, často ich dokonca povyšujem na východiskové body svojich diel. Časti, ktoré sú deravé, vyhryzené myšami, vypálené,“ vysvetľuje Sütő na margo svojich diel z plátna. Tento tvorivý postoj uplatňuje aj v pedagogickej práci. Akceptujúce prostredie dáva deťom priestor nielen na experimenty, ale aj na pochybenia.

Podľa Bakosa spočíva podstata vzdelávania vo formovaní názorov, nie v odovzdávaní informácií. A nejde o jednostranný proces: ak je priestor na experimentovanie, chyby, na nové nápady, potom sa aj pedagóg učí od študentov. Za inšpirujúce považoval napríklad aj práce Zsuzsanny Idy Papp z transparentných materiálov.

Zsuzsanna Ida Papp ako dieťa navštevovala výtvarné krúžky Rozálie Sütő Petre, kde mohla vďaka využitiu chýb v dielach zažiť pocit slobody: „Keď sa na farebný obrázok vylial čierny tuš, povedala: ,Nevadí, využi toʻ.“ To všetko zohralo dôležitú úlohu v tom, aby pochopila, že umenie vždy ovplyvňujú náhodné (nepredvídateľné) procesy. S podobným zadaním sa neskôr stretla aj na Bakosových hodinách na univerzite: musela vytvoriť obraz, ktorý vychádzal z machúľ náhodných tvarov. Zážitky symbolického významu sa neskôr Papp snažila – pomocou obdobných úloh – odovzdávať aj v rámci vlastnej učiteľskej profesie.

nástroje kontinuity a zmeny

Rozália Sütő Petre vo svojich najnovších dielach používa konopné plátna ručne vyrobené jej mamou a starou mamou. To môže signalizovať aj sumarizáciu jej zvláštneho vzťahu k materiálom. Výber matérie má okrem vizuálnych znakov aj duchovný význam – chce ďalej šíriť prácu svojich predkov. Pokračovanie v rodinnej tradícii však nechápe v didaktickej rovine. Tkaný materiál v dielach oživuje spomienky, a tým zároveň reinterpretuje minulosť. 

V spomienkach Tamása Bakosa patrí dôležité miesto hre s materiálmi, keďže doma ho od detstva obklopovali práce jeho otca, textilného dizajnéra Zsigmonda Bakosa. Aj v súčasných dielach ho zamestnáva filozofický konotačný význam materiálov, čoho dôležitou súčasťou je kontakt s prírodou, pričom nerozhoduje len finálny výsledok, ale aj samotný proces a priebežne objavované zákonitosti – napríklad, že nemôžeme pretvoriť prírodu bez následkov. Tento pohľad chce prostredníctvom zadaní odovzdať aj budúcim pedagógom na Katedre vizuálnej výchovy. Medzi projektmi je zastúpené aj prírodné umenie, napr. v študentskom zadaní s názvom „Tvorba 1 metra štvorcového land art-u“.   

Spomienka, identita a kontakt s prírodou sa ako ústredná téma objavuje aj v tvorbe Zsuzsanny Idy Papp. V jej dielach z predchádzajúceho obdobia sa vynára vzťah eko-umenia a spirituality, čo možno v širšom zmysle definovať ako symbol duševného uzdravenia. V najnovšom videoprojekte analyzuje vlastné zážitky spojené s kľúčovou úlohou jazyka z pozície príslušníčky maďarskej národnosti, žijúcej na Slovensku – to všetko formou prepojenia textu a subjektívnych, vizuálne stvárnených telesných pocitov.

nekonečná paleta umeleckého jazyka

Hoci v obrazoch Rozálie Sütő Petre sú zastúpené najrôznejšie materiály (plexi, sklo, konáre, vosk) a netradičné techniky (deštrukcia, pálenie, lepenie), svoje diela nazýva najčastejšie grafikami. „Aj textúra textilu pre mňa znamená čiaru, grafiku.“ V jednom zo svojich raných diel „spojila“ namaľovanou šnúrou dva hárky papiera s imitáciou kože, čo predstavuje zaujímavé spojenie koláže a maliarskeho zmýšľania. Kolografiu sa učila od Lászlóa Feszta a techniku si „oprášila“ kvôli svojim krúžkom – súčasne ich čoraz častejšie uplatňovala aj vo vlastnej tvorbe.

Bakosove diela interpretujú papier nielen ako nosič, ale zaujíma ho aj jeho štruktúra, vnútorná kompozícia – akoby chcel papiera prevrátiť naruby a ukázať ho zo všetkých strán. Podľa Csilly Markója „je preňho charakteristická trajektória, ktorú môžeme charakterizovať najskôr ako rozširovanie dvojdimenzionálnych štruktúr smerom k tretej dimenzii“. A príroda akoby podporovala tento zámer nekonečnou paletou možností, do ktorých sa umelec-pedagóg doslova ponoril, keďže väčšina vystavených diel vznikla jedinečnými technikami ručnej výroby papiera. Matéria rozložená na ploche však súvisí i s jeho ranými kresbami, ktoré aj bez markantného zastúpenia materiálu pôsobia podobne panteisticky.

„Ťažko si spomeniem na niečo konkrétne, keď sa hovorilo o materiáloch. Zrejme to ku mne preniklo vnútornými trasami. Išlo skôr o silný vzor,“ konštatuje Papp pri spomienke na svojich učiteľov, ktorých vizuálny jazyk sa do jej diel opakovane vracia.

Tento článok je redigovanou verziou textov, ktoré boli prezentované na výstave; jeho autorkou je kurátorka výstavy Aliz Farkas. Do slovenčiny ho preložila Jitka Rožňová.

Pre mňa papier je len materiál (kurátorka: Aliz Farkas), Inštitút Liszta, Bratislava, 29. 01. 2024 – 12. 03. 2024.

Fotografie: Zsuzsanna Ida Papp