Hmla pred ňou, hmla za ňou

VÝSTAVA ANNY LESZNAI VO VÝCHODOSLOVENSKEJ GALÉRII V KOŠICIACH

Anna Lesznai bola všestrannou umelkyňou 20. storočia, venovala sa výtvarnému umeniu a umeleckému remeslu, literatúre (poézii a veľkej epike), filozofii umenia a filozofii vo všeobecnosti, jej osobnosť a dielo je však často posudzované len cez prizmu jej kontaktov s významnými mužskými mysliteľmi a umelcami danej doby, jej manžela Oszkára Jásziho, priateľov Bélu Balázsa či Lajosa Fülepa alebo prostredníctvom jej rozhovorov s Györgyom Lukácsom.

Na zadnej strane prebalu obsiahlej knihy o Anne Lesznai s názvom Sama osudom tetovaná (Sorsával tetováltan önmaga. Válogatás Lesznai Anna naplójegyzeteiből, Hatvany Lajos Múzeum / Petőfi Irodalmi Múzeum, Budapest 2010), ktorá obsahuje zápisky z jej denníka v rokoch 1912-1945 i štúdiu Petry Török s hodnotnými poznámkami, je dielo Anny Lesznai predstavené len v jedinej vete; zvyšok textu je výpočtom nadšených názorov významných dobových osobností o nej.

Aj veľký maďarský básnik Endre Ady či maďarský hudobný skladateľ Zoltán Kodály boli jej nadšenými obdivovateľmi, čo mohlo ešte v roku 2010 zohrávať dôležitú úlohu v tom, aby si ju všimla aj verejnosť, avšak v roku 2023 máme o umelkyni a jej diele k dispozícii množstvo poznatkov, ktorými by mala byť zaujímavá aj sama osebe. Hoci výstava vo Východoslovenskej galérii v Košiciach sa podľa všetkého zrodila s iným cieľom, predsa je ťažké oprostiť sa od našich očakávaní, pretože ide o autorku, ktorá v kánone umenia nemohla zaujať miesto, ktoré jej patrí.

Monografická výstava na Slovensku sa nepodujala prehĺbiť a podrobnejšie prezentovať množstvo poznatkov o Anne Lesznai, zamerala sa skôr na predstavenie umelkyne. Kurátorský text poukazuje na ňu ako na umelkyňu „upadnutú do zabudnutia“, či dokonca „schematicky predstavovanú“, výstava však nevyužila obrovskú príležitosť, aby prostredníctvom skutočne komplexného životného diela ukázala komplexitu východoslovenského regiónu, vzájomne sa prepletajúce osudy tamojších obyvateľov, prepojenie aj izolovanosť spoločenských tried (predovšetkým v minulosti, ale aj s dosahom na súčasnosť). Hoci úvodný text výstavy nádejne hovorí o „metodike presahujúcej národné hranice”,[1] okrem výberu témy (teda, že v slovenskej inštitúcii ide o monografickú výstavu umelkyne, ktorej materinským jazykom bola maďarčina) tento metodický prístup nebol veľmi prítomný.

Anna Lesznai prežila veľkú časť svojho života v obci Nižný Hrušov vzdialenej šesťdesiat kilometrov od Košíc. Tamojší rodinný kaštieľ, jeho záhrada a okolitá, predovšetkým slovenská, vidiecka pospolitosť, slúžili umelkyni ako dôležitý zdroj inšpirácie pre tvorbu. Samotná Lesznai sa chcela naučiť po slovensky, napokon však k tomu nikdy nedošlo. Napriek tomu výstava len okrajovo spomína Nižný Hrušov a nezaoberá sa ani analýzou vzťahu umelkyne a jej okolia, pričom toto mohlo byť najväčším prínosom výstavy na Slovensku. 

Po krátkom priblížení výstavy budem analyzovať témy a hľadiská, ktoré absentovali a mohli priniesť viacero poznatkov. Predstavené témy a hľadiská ukážu ako je možné pristupovať k životnému dielu zakotvenom v kontexte jazykových a etnických hraníc a hraníc spoločenských tried bez toho, aby sme boli necitliví voči špecifickým interpretačným vzťahom rozličných registrov.

Výstava pozostávala z jedinej dlhšej sály, na konci s „polizbou“. Realizácia je moderná a kvalitná, pracovníci múzea zodpovední za výraz a zariadenie miestnosti odviedli skvelú prácu. Umiestnenie malieb, kresieb, výšiviek, náčrtov a niekoľkých fotografických reprodukcií akoby však sledovalo výlučne princípy estetického usporiadania priestoru a neslúžilo ako odkaz k jednotlivým témam, čo mohlo byť návodom k sprostredkovaniu poznatkov. Obrazy s rovnakou tematikou tak boli niekedy umiestnené ďaleko od seba, respektíve blízko pri sebe sa ocitli obrazy, ktoré si boli tematicky vzdialené. 

Pri vstupe do miestnosti sme mohli vidieť nie príliš komplexné akvarelové náčrty zobrazujúce výjavy z Nižného Hrušova. Na týchto obrazoch načrtla Lesznai jarmočné sprievody a púte, dedinské pohreby a jarmoky v okolí. Reprodukcie rozmazaných fotografií zvečňujúcich dedinskú spoločnosť v Nižnom Hrušove by mohli byť k týmto skicám vzrušujúcou paralelou, boli však umiestnené v polizbe na konci miestnosti, vedľa abstrahovaných ornamentálnych návrhov výšiviek. Oproti akvarelovým náčrtom sme mohli vidieť niekoľko obrazov so štylizovanejšími dedinskými výjavmi, medzi nimi aj často uvádzané dielo s názvom Slovenské Lurdy. Tieto obrazy boli umiestnené spoločne s ilustráciami rozprávok zhotovených takisto technikou akvarelu. Rozprávkovosť obrazov vykresľujúcich vidiecku spoločnosť v idylickom a iracionálnom svete, vzdialenú od reality vykazuje príbuznosť s jednotlivými ilustráciami rozprávok.

Na stenách výstavného priestoru bolo možné čítať dva dlhšie kurátorské texty, pri jednotlivých obrazoch sme však nenašli žiadne kontextuálne nápisy (okrem odkazu na názvy, datovanie a inštitúcie či súkromné osoby ako vlastníkov diel). Nahrádzalo ich len päť QR kódov, ak však návštevník nevlastnil smartfón alebo nebol technicky zdatný, obsah kódov mu zostal skrytý.

Na výstave bolo vidieť ďalšie akvarely dedinských výjavov zobrazených v hrubých črtách, akoby nešikovne namaľované, respektíve štyri samostatné obrazy, na ktorých sa už prezentuje vlastné spoločenské prostredie umelkyne: v interiéri z prostredia vyššej strednej vrstvy sa ženy z tejto spoločnosti rozprávajú, oddychujú, fajčia. Bolo tu ešte niekoľko akvarelov so zvieracími ornamentami, maľby jej súčasníkov a priateľov, respektíve maľba časti záhrady v Nižnom Hrušove od jej neskoršieho životného druha Tibora Gergelya; v polizbe boli návrhy výšiviek, vyšívaný nástenný gobelín a niekoľko fotografických reprodukcií. Ťažko povedať, čo bolo problémom pri výbere a umiestnení diel, pretože skutočný problém sa prejavil práve v ich nedostatku.

Z umeleckohistorického hľadiska nepatrí Annai Lesznai medzi významných výtvarných umelcov, to je zrejmé pri pohľade na jej obrazy. Návštevník, ktorý nedisponuje predchádzajúcimi poznatkami, sa možno aj začudoval, z akého dôvodu mala Lesznai individuálnu výstavu v jednom z najvýznamnejších výstavných priestorov výtvarného umenia v Košiciach. Obrazy totiž neprezrádzajú charakter, hlas ani originalitu umelkyne, ktorá hľadá a neskôr aj nachádza svoj štýl. Väčšina obrazov sa zdá byť náčrtmi, podkladovou prácou, prvými krokmi a pokusmi v procese učenia. Pramení to z toho, že charakter Anny Lesznai možno v skutočnosti najlepšie odhaliť na základe jej spisby, aj preto je takým dôležitým denník, ktorý redigovala, komentovala a publikovala Petra Török. 

Diela môžu poskytnúť komplexný obraz predovšetkým spolu s Törökovej štúdiou, s denníkmi a hlavne s viac ako 1300-stranovým románom Anny Lesznai s názvom Na počiatku bola záhrada (Kezdetben volt a kert, Szépirodalmi Könyvkiadó, Budapest 1966), pretože takto sa diela stávajú ilustráciami myšlienok umelkyne. Lesznai totiž v skutočnosti nie je zaujímavá ako maliarka, ale ako mysliteľka, spisovateľka a zjav: jej široký okruh záujmov a osobité odpovede na pálčivé otázky 19-20. storočia; jej zvedavosť, ktorá sa zdá byť neuhasiteľnou; jej ako ženy nanajvýš netradičná životná cesta; jej umenovedné úvahy vo vzťahu k rozprávkam a ornamentike, myšlienky v súvislosti filozofiou doby, či jej motivácia prejavujúca sa v obdive k vidieckemu životu a spoločnosti alebo práve v jej tieni ukrytá. 

Nižšie uvádzam témy, ktorých výkladom alebo aspoň ich uvedením mohla výstava urobiť oveľa viac pre to, aby bolo možné Annu Lesznai interpretovať aj v roku 2023, prípadne aby bola zaujímavá aj nezaujatých návštevníkov.

ŽIDOVSKÉ DIEVČA ZO STATKÁRSKEJ RODINY A OKOLITÁ VIDIECKA POSPOLITOSŤ

Veľkú časť obrazov výstavy tvorí prezentovanie dedinského života; sama sa vyjadrila, že najväčší vplyv na jej návrhy výšiviek a ornamentiku, ktorú navrhovala, malo práve ľudové umenie; aj v jej románe sú dôležitými postavami obyčajní dedinčania. Pri prezentácii jej umeleckej tvorby sa nemožno vyhnúť otázke, v čom spočíva záujem Anny Lesznai o túto oblasť, ako tieto obrazy, výšivky a texty čítať. Zobrazenie obyčajného dedinčana u Anny Lesznai nevyplýva zo sociografického záujmu typického (aj) pre jej dobu, teda zo zámeru, aby sa hnutia modernizáciou a urbanizáciou odtrhnuté od zeme, prírody a od tradícií znovu prepojili so svetom vidieka (prípadne aby v ňom hľadali „esenciu“ národnej identity, ktorá sa podľa týchto hnutí zachovala „nedotknutá“). 

Anna Lesznai hľadala v dedinskej spoločnosti estetické kvality, jej pohľad bol vedený hľadaním Iného, hľadaním exotiky. Plot kaštieľa v Nižnom Hrušove ohraničoval chýrnu parkovo usporiadanú záhradu, v porovnaní s okolitou flórou so skutočne exotickými rastlinami, ale skutočná inakosť sa pre Annu Lesznai ukrývala za vysokým plotom záhrady: iná spoločnosť, iný odev, iné zvyky, iné denné zvyklosti, iný jazyk a iné vierovyznanie a čo ju asi zaujímalo najviac – iný spôsob vnímania času. „Mladé slovenské dedinčanky kľačia po prsia v stredoveku,“ cituje Petra Török z denníka Anny Lesznai.[2]

Podľa Törökovej analýzy sa tento prístup Anny Lesznai k dedinskému ľudu ešte viac posilnil po páde Maďarskej republiky rád v roku 1919, v čase, keď Lesznai emigrovala do Viedne. Opustenie Nižného Hrušova, politicko-spoločenské zmeny, svet meniaci sa pred jej očami v nej vyvolali túžbu zvečňovať a dokumentovať. Napriek tomu, že sama dedinským životom nikdy nežila, sledovala všetky jeho zmeny s obavami: zatiaľ len z fotografickej reprodukcie poznáme jej obraz (miesto výskytu je neznáme), na ktorom zvečnila prvý autobus v Nižnom Hrušove.[3] Lesznai dobre vedela, že systematické uľahčenie mobility výrazne prispeje k stieraniu hraníc medzi dedinou a mestom. 

Zo štúdie Petry Török vieme, že jej bývalý manžel Oszkár Jászi ostro kritizoval manželkinu idealizáciu vidieckeho života, ktorá však ako matka vlastné deti chránila pred kontaktom s dedinskou spoločnosťou. Jászi nemal rád ani nižnohrušovský, aristokraciu pripomínajúci štýl života, pred čím s obavami chránil svojich synov. 

Na niekoľkých obrazoch Anny Lesznai slúžil dedinský svet okrem radosti z objavenia inakosti aj ako nástroj zobrazenia filozofického obsahu. Na výstave figurovali aj dva takéto obrazy: Slovenské Lurdy a Dedinská zábava. Oba obrazy zobrazujú realitu v duchu ornamentu, bez plasticity. Na jednom z nich sa objavujú ako opakujúci sa motív tancujúci dedinčania a zvieratá okolo nich, množstvo drobných postáv na obraze Slovenské Lurdy sa zdá byť rovnocennými, rovnako dôležitými. Lesznai nazvala túto techniku „brueghelizáciou“ a v súvislosti s Brueghelovými obrazmi napísala: „Každý vyobrazený tvor sa ako rovnocenný magicky skvie a žije, človek a strom a kameň a miska sú rovnako individuálne a zároveň nimi nie sú.”[4]

Predstaviť na Slovensku jej obrazy zobrazujúce život dedinskej spoločnosti bez motivácie hľadania inakosti a bez nábožensko-filozofického vzťahu rovnocennosti ornamentálnych prvkov nie je najšťastnejším kurátorským rozhodnutím. Bez nich sa totiž autorka a jej diela môžu zaradiť k zobrazeniam vidieka charakteristickým pre modernú slovenskú maľbu – tie však vznikali s úplne iným zámerom, so zámerom budovania národného ducha. Úvod k takýmto dielam a ich interpretácii ponúka výstava v Slovenskej národnej galérii v Bratislave otvorená v marci 2023 s názvom Moderna.

ABSENCIA FEMINISTICKÉHO HĽADISKA

Na výstave sa objavuje aj niekoľko ilustrácií rozprávok, vrátane nevydaných, respektíve aj niekoľko stránok príbehu s názvom Rozprávka o nábytku a chlapčekovi (Mese a bútorokról és a kis fiúról, Kner Izidor, Gyoma 1918). Zo sprievodného textu, ktorý sa dá načítať prostredníctvom QR kódu, sa dozvedáme, že Annu Lesznai zaujímalo písanie rozprávok aj z teoretického hľadiska; z Törökovej štúdie vieme, že v jej spoločenskom živote bolo rozprávanie rozprávok a úvahy o rozprávkach jednou z ústredných tém priateľských stretnutí. Zo súčasníkov viacerí písali rozprávky, vrátane Bélu Balázsa, Margit Kaffky, Ervina Sinkóa a Györgya Lukácsa.[5]

Bez znalosti tohto sa môže ľahko stať, že návštevník výstavy zaradí Annu Lesznai do oblasti rozprávok a ilustrácií detských kníh, ako stereotyp ženy, ktorá z poľa umenia uniká ku kompromisom každodenného života. Annu Lesznai v skutočnosti naozaj veľmi zaujímalo napätie medzi materstvom a intelektuálnou umeleckou tvorbou, čo jasne dokladajú jej denníky aj životná cesta. Petra Török uvádza, že napriek tomu, že Lesznai písala rozprávky (aj) pre deti a venovala sa aj ilustrovaniu detských kníh, vo svojich denníkoch spomína vlastné deti len zriedka. Počas jej častej neprítomnosti bola pevným zázemím jej dvoch synov, Györgya Jásziho a Andrása Jásziho jej matka Hermina Hatvany-Deutsch.

Feministické hľadisko by bolo žiadúce nielen pri kontextualizácii ilustrácií rozprávok, ale aj pri prístupe k celému životnému dielu. Množstvo obrazov Anny Lesznai je skicovitých, ešte aj na obrazoch, ktoré sú akoby najviac dokončené, sa nájdu časti pôsobiace nedokončene (viď obloha obrazu Slovenské Lurdy). Pre jej tvorbu v oblasti umeleckého remesla bola charakteristická skôr návrhárska než tvorivá činnosť, keďže zhotovovala hlavne návrhy výšiviek, ktoré doplňovala aj inštrukciami, a potom v rámci manufaktúry zabezpečovala sezónnu prácu počas zimy asi šesťdesiatim ženám, ktoré jej návrhy realizovali.[6] 

Na okraje návrhov výšiviek však písala nielen inštrukcie týkajúce sa farieb, ale aj nákupné zoznamy – na základe toho sa môžeme domnievať, že hoci bola pre Annu Lesznai „vlastná izba“ a tvorivý priestor dostupnejšie než pre jej súčasníčky, ktoré sa narodili do iných spoločenských tried, na jej tvorivú kariéru bezpochyby vplývalo, že žila ako žena a nikdy nemohla zasvätiť celý svoj život povolaniu. Na toto môžu odkazovať diela naznačujúce nedokončenosť, skicovitosť a návrhy, ktoré vznikli namiesto diel. Petra Török píše, že Anna Lesznai celý život bojovala s časom a na konci cítila, že tento boj prehrala. Jej životné dielo je plné nedokončených diel a nenaplnených plánov. Jej jediný román Na počiatku bola záhrada vyšiel v maďarčine v roku 1966, v roku jej úmrtia. Vydavateľ nebol ochotný vydať monumentálny román v jeho celej dĺžke, a tak bola autorka nútená mnoho častí vyškrtať. Môžeme len predpokladať, že román by sa k čitateľom dostal v lepšej kvalite, ak by mala autorka viac času na jeho úpravy.

ABSENCIA HISTORICKEJ DOBY

Najväčší nedostatok výstavy však predstavovala absencia historicko-spoločenského kontextu. Osobnosť Anny Lesznai a jej životné dielo akoby sa vznášali v dobe plnej umelcov a umeleckých skupín, mimo reality, nezávisle od dejín, času a priestoru. Historické udalosti, ktoré mali na jej život veľký vplyv, sú spomenuté len okrajovo, alebo len hmlisto naznačené. Ako dôvod jej emigrácie do Viedne uvádza kurátorský text „nepriaznivú politickú situáciu“. Nespomína, že Lesznai mala významné postavenie v Maďarskej republike rád (Maďarská republika rád sa na výstave nespomína ani raz) a po jej páde bola nútená emigrovať. Temer sa nespomínajú ani svetové vojny, Trianon alebo holokaust, ktoré mali vplyv na umelkyňu žijúcu v rokoch 1885-1966, ktorá strávila značnú časť svojho života v mieste, ktoré po roku 1920 patrilo už do Československa.

Konkrétne umeleckohistorické odkazy, ktoré sa na niektorých miestach vyskytli, nenapomáhali uvedeniu do kontextu, ale skôr prispievali k mýtizovaniu. Uvádzanie mien a inštitúcií, ktoré časti návštevníkov niečo hovoria, môže naozaj pomôcť zaradiť životné dielo, ale bez poukázania na jemné detaily zostáva charakter Anny Lesznai len v hrubých črtách a nechtiac sa vôkol nej vytvára falošný mýtus.

Kurátorský text, ktorého cieľom je predstaviť umeleckohistorický kontext, začína tým, že Anna Lesznai vystavovala spolu s umeleckou skupinou avantgardných maďarských maliarov s názvom Osma (Nyolcak), potom vymenúva známejšie osobnosti skupiny. Zároveň však ozrejmuje aj to, že Lesznai nebola členkou skupiny a svoje návrhy výšiviek vystavila iba na jednej výstave – na priateľské prizvanie. Text sa potom venuje hlavne Osme, uvádza sa, že jej členovia študovali v Paríži a od naturalizmu maliarskej kolónie v rumunskom meste Baia Mare sa postupne obracali k modernej maľbe. Moderná slovenská maľba a košická moderna sú spomenuté len jedinou vetou, avšak bez analýzy umeleckohistorických alebo osobných paralel so životným dielom Anny Lesznai. V závere textu sa uvádza, že dielo Anny Lesznai je „ťažké zaradiť“, a „musí byť hodnotené v širšom umeleckohistorickom kontexte a musí sa oslobodiť od kanonickej naratívy dejín umenia“. Návštevníkom výstavy to vôbec nepomohlo v orientovaní sa: uvádzajú sa mená a inštitúcie, s ktorými bola umelkyňa žijúca intenzívny sociálny život v kontakte, aký je však skutočný vzťah medzi nimi a jej dielom, nevysvitlo.

RELEVANCIA JAZYKOVÝCH A KULTÚRNYCH RÁMCOV

Dôležitou otázkou je, či Osma, umelecká kolónia v Baia Mare a ďalšie maďarské mená a názvy slovenskému návštevníkovi niečo hovoria. Výstava tohto typu by mohla byť príležitosťou predstaviť tieto mená a inštitúcie a vyriešiť typickú situáciu, že napriek tomu, že Maďari a Slováci žijú dlhodobo v tesnej blízkosti, ich kultúrne registre sa prekrývajú len zriedka.

Medzi vystavenými návrhmi výšivky figuruje aj jedna s názvom Adyho vankúš, tiež bez akéhokoľvek vysvetlenia. Návštevník neznalý dejín maďarskej literatúry nemôže vedieť, že Ady Endre bol známy maďarský básnik začiatku 20. storočia; v tomto prípade by si však aj maďarskí návštevníci zaslúžili poznať kontext a dozvedieť sa, že Anna Lesznai navrhla prebaly básnických zbierok Endre Adyho Naša vlastná láska (A magunk szerelme, Nyugat, Budapest 1913) a Kto ma videl? (Ki látott engem?, Nyugat, Budapest 1914), ktorých ústredný motív vyšila aj na vankúš. 

Metodiky mlčania sa držali aj fotografické reprodukcie umiestnené v susedstve návrhov výšiviek. Fotografie výjavov z Nižného Hrušova boli ešte ako-tak zrozumiteľné, ale fotografie, na ktorých je Lesznai v spoločnosti iných ľudí, už neboli jasné ani zďaleka. Text pri nich informoval o tom, že ide o súbor reprodukcií zo zbierky Petőfiho literárneho múzea (Petőfi Irodalmi Múzeum, Budapest). Čo sa z nich dozvedáme? Že Lesznai mala priateľov? Ale kto boli títo ľudia a aký mali vplyv na jej život, na jej tvorivú prácu?

Z tohto pohľadu je smutné a zároveň mimoriadne demonštratívne, že vysvetlenie názvu výstavy – Hmla predo mnou, hmla za mnou – sa v kurátorskom texte neobjaví ani raz. Návštevník sa tak nedozvedel, že ide o názov básnickej zbierky Anny Lesznai, ktorú sama zostavila a ktorá vyšla po jej smrti (Köd előttem, köd utánam, Szépirodalmi Könyvkiadó, Budapest 1967), a že tento názov pochádza z jedného verša jej básne s názvom Denník z roku 1938. Výber názvu dokonale vyjadruje, čo mohol návštevník po zhliadnutí výstavy cítiť: životné dielo ostalo ukryté v hmle. Samotná báseň Denník takmer až prorocky uvádza, že príbeh jeho autorky nebude napísaný. A ešte zaujímavejšie je, že v básni sa objavia aj historicko-spoločenské konotácie, prostredníctvom ktorých mohla výstava Anny Lesznai v slovensko-maďarskom prostredí ponúknuť naozaj veľa:

„Hmla podo mnou, hmla nado mnou, / bolo to dávno, čo som prišla na svet. […] / Čo medzitým so mnou stalo sa, / dejiny neopíšu. / Hmla za mnou, hmla predo mnou… / Sto batôžkov vzala som si na cestu, / Sto diev ma odchovalo na ich mlieku, / so židovskou krvou stala som sa Maďarkou, / zamiešala som sa medzi Tótov, / v ich zemi som našla oddych. / […] Matka mala židovský účes, / otec slávnostný maďarský odev, […] / A jasný plameň, ktorým som bola, / som vyplytvala na požiar strnísk. / Krivoľaký osud svoj preds neľutujem, / hmla predo mnou, hmla za mnou.“ (Pozn. prekl.: voľný preklad)

Metodické chyby výstavy nastoľujú otázku zodpovednosti umeleckohistorickej spisby. Hoci sa zvyčajne hovorí o tom ako obmedzujú písanie o dejinách umenia národné umeleckohistorické naratívy, ktoré ostávajú v mnohých prípadoch slepé voči vzťahom či prúdom prekračujúcim národné hranice dejín umenia, takáto výstava predsa len vyvoláva myšlienku, že pri prezentácii životného diela určeného aj jazykom je nevyhnutné, aby sa témy zhostil výskumník-kurátor, ktorý ovláda jazyk daného umelca a pozná kultúrne kódy späté s jeho životným dielom. Bez toho je monografická výstava len kopou obrazov a mien, ktorých zmysel a význam ostávajú zahmlené.

K celkovému obrazu zároveň patrí, že na výstave chýbal nielen maďarský, ale aj slovenský kultúrny kontext a lokácia. Nižný Hrušov neďaleko Košíc a jeho niekdajší obyvatelia sa objavujú na väčšine obrazov výstavy, ale nikde sa nespomína Múzeum Anny Lesznai, ktoré vzniklo iniciatívou zdola v Nižnom Hrušove v roku 2016. Takisto sa nespomína ani kaštieľ, ktorý zohrával rozhodujúcu úlohu z hľadiska životného diela, v ktorom bola neskôr aj miestna škôlka, a ktorý je v súčasnosti neobývaný a čoraz viac chátra. Spomenutie miestnych súvislostí by zaradilo osobnosť Anny Lesznai do súčasného kontextu na Slovensku a v neposlednom rade by poukázalo aj na zámer miestnych obyvateľov, ktorí sa prostredníctvom malého múzea a z vlastných síl snažia zachovať pamiatku Anny Lesznai.

Výstava Anny Lesznai vo Východoslovenskej galérii nebola mierou, ktorá by umožnila naozaj obsiahle predstavenie jej životného diela. Výstavou inštalovanou v jedinej miestnosti nebolo možné podujať sa na mnoho, ale aj to málo, čo predstavila, mohla predstaviť oveľa zreteľnejšie a menej zahmlene.

Fotografie: Východoslovenská galéria, Košice

Anna Lesznai: Hmla predo mnou, hmla za mnou (kurátorka: Štefánia Ďuricová), Východoslovenská galéria, Košice, 22. 06. 2023 – 10. 09. 2023

---

[1] Citát z úvodného kurátorského textu na stene: „Umelecký výskum a kurátorskú činnosť približujeme vo Východoslovenskej galérii metodikou, ktorá presahuje národné hranice. Stotožňujeme sa s myšlienkou, že umenie, autori a dejiny umenia sú previazané ponad hranice krajiny ich pôvodu, k dejinám umenia sa nestaviame cez prizmu radenia centier a periférií.“

[2] red. Petra Török: Sama osudom tetovaná. Výber zo zápiskov z denníka Anny Lesznai. (Sorsával tetováltan önmaga. Válogatás Lesznai Anna naplójegyzeteiből, Petőfi Irodalmi Múzeum – Hatvany Lajos Múzeum, Budapest – Hatvan 2010 (25.)

[3] Reprodukciu obrazu je na 467. strane publikácie Sama osudom tetovaná. Výber zo zápiskov z denníka Anny Lesznai.

[4] Tamtiež s. 33

[5] Tamtiež s. 34

[6] Béla Balázs ju kvôli tomuto obchodnému prístupu aj karhal, pretože bol v protiklade s umeleckým zámerom a tvorbou. Na tieto časti Balázsovho denníka upriamuje pozornosť Törökovej štúdia: „Posledné dni v Paríži tam bola aj Máli. Čulo obchoduje. Nepáči sa mi, že sa sústreďuje len na to. Nikdy nehovorila o tom, ako chce ďalej rozvíjať svoj štýl vyšívania.“ (Tamtiež s. 20)

Preklad: Lenka Nagyová