Každý je oceán

O výstave Rity Koszorús s názvom Hadal of My Aquarium

Odkedy Rita Koszorús získala cenu Maľba roka 2021, ktorú na umeleckej scéne na Slovensku sprevádza veľká pozornosť, na jej diela, ktoré boli odjakživa veľmi zaujímavé, je zvedavých čoraz viac ľudí, s jej menom, obrazmi a projektmi sa chcú stretávať čoraz častejšie. Umelkyňu, ktorá sa narodila v roku 1989 v obci Vlky, zastupuje v Maďarsku VILTIN Galéria, na Slovensku naposledy vystavovala svoje diela v priestoroch Danubiana Meulensteen Art Museum, ktoré sa nachádza na území vodnej nádrže v Čunove. Do priestorov múzea, ktoré je tak trochu problematické, sa dostala zrelá a premyslená výstavná koncepcia, návštevník sa už po odchode zamýšľa nad jej pokračovaním. Pokúsime sa pochopiť, prečo sa nám (a mnohým iným) tak páči, čo robí Rita Koszorús.

Zvýšená pozornosť zo strany médií po získaní ocenenia viedla k tomu, že s umelkyňou vzniklo v uplynulom období množstvo rozhovorov, v ktorých veľa rozpráva o vlastnej ceste, teda ako sa dostala od spochybnenia existencie maľby k jej opätovnému objaveniu, pričom niekedy spochybňuje aj to, či je jej tvorba vôbec maľba. V rozhovore s Helen Tóth sa vyjadrila, že samu seba považuje za vizuálnu umelkyňu, ktorú je ťažké kategorizovať, pretože to, čo robí, je na maľbu asi málo, na konceptuálne umenie je to však príliš malebné. 

Neustála prítomnosť sebareflexie, pozorovanie a citlivosť napĺňajú jej v podstate abstraktné diela konkrétnym obsahom, zároveň porozumieť a prijať jej obrazy nám veľa pomáhajú nielen rozhovory, ale aj videá, ktoré vznikli počas rozličných spoluprác; rovnako ako názvy diel, respektíve jej vlastné texty k výstavám primerane navádzajú čitateľovu pozornosť. Nedá sa povedať, že by predkladala jednoznačné odkazy, nie je ani didaktická, zároveň je však faktom, že odhalením inšpiratívneho pozadia, svojou komunikáciou smerom k publiku v mnohom prispieva k dostupnosti vlastného diela. Tento v podstate demokratický postoj je celkom osviežujúci v kontexte súčasného výtvarného umenia, pre ktoré je raz charakteristická jednoznačnosť bez slov, inokedy preintelektualizovaný spôsob prístupu, ktorý si vopred drží odstup od určitej časti potenciálnych divákov.

Koszorús dlhší čas zamestnáva čas, pamäť, nostalgia, ktoré ako základné zložky zažitého ľudského života môžu v hocikom vytvoriť možnosť stotožniť sa. Názov výstavy v Čunove, Hadal of My Aquarium (Hadál môjho akvária) tiež odkazuje na vnútorné obsahy, ktoré sa v nás usádzajú plynutím času, dokonca v takej hĺbke, ktorá je aj pre nás ťažko zrozumiteľná. Hadál je totiž priekopa v oceáne, ktorá sa kvôli hĺbke len ťažko skúma, a tak máme o týchto miestach len veľmi čiastočné poznatky. Prepojenie tohto oceánskeho javu v názve výstavy s „vlastným akváriom” odkazuje na menší systém, teda nás samých. Naše hlbiny sú rovnako obrovské a ak sa do seba chceme naozaj ponoriť, obsahy hlbín sa oplatí skúmať tiež. 

V osobnom hadále sa môže usadiť hocičo, výstava však vynáša na povrch predovšetkým spomienky na dojmy, predmety, formy, javy a procesy, ktoré zasiahli umelkyňu. Vo svojom videu „otvorená dielňa“ , ktoré vzniklo v dobe, keď bolo všetko zatvorené kvôli Covidu, hovorí Koszorús o tom, že najviac ju inšpiruje pozorovanie každodenných, jednoduchých, niekedy až banálnych vecí, o ktorých zhotovuje náčrty či snímky, potom odtlačky spomienok na obraze znovu usporiada do svojských vrstiev. V jej obrazoch sa však neobjavujú fotorealistické kópie predmetov a javov, ale ich vplyvy a individuálne obmeny formované osobnou pamäťou. 

Aj citát od Virginie Woolfovej, ktorý je mottom výstavy Hadal of My Aquarium, hovorí o tom, že pocity sa viažu k plynúcemu času; pocit, ktorý zažívame v prítomnom okamihu, dokážeme sformulovať až v procese času. V diele Koszorús nejde o prvý prípad, keď siaha po literárnej moderne a tradíciách psychologického románu; názov výstavy, ktorá sa konala od novembra 2021 do januára 2022 v bratislavskom Atelier XIII – Hľadanie Mnémosyné – jednoznačne odkazoval na román-rieku Hľadanie strateného času od Marcela Prousta. Texty Woolfovej a Prousta môžeme chápať aj ako odtlačky objavenia vlastného hadálu a Koszorús sa jednoznačne pridáva k tejto tradícii, pričom hľadá stopy vlastného životného príbehu. Svet farieb jej obrazov – ako do odznie aj v tomto videu – zbiera zo starých fotiek, hlavne zo záberov z 90-tych rokov, ktoré súvisiac s jej detstvom. Vzhľadom na to, že nadmernú prítomnosť estetiky 90-tych rokov zažívame v súčasnej kultúrnej produkcií najmä vo filmoch, videoklipoch a móde, je pochopiteľné, prečo tieto inak abstraktné obrazy izolovaných osobných dojmov na mnohých tak silne vplývajú. 

Koláže Koszorús sa na jednej strane začleňujú do avantgardných tradícií zo začiatku 20. storočia, na druhej strane pokračujú v majstrovstve maľby, ktorá bola už viackrát označená za zastaranú, pričom vo svojom svete farieb a atmosfére sa neomylne usídľuje v prítomnosti. Takéto miešanie minulosti a prítomnosti sa objavuje aj na iných miestach: v sprievodcovi k výstave Hadal of My Aquarium sa okrem stručného životopisu umelkyne nenachádza kurátorský text, ale vlastný text Koszorús, ktorý – hoci má podobný charakter ako kurátorské texty –, začína vysvetlením názvu a úmyslu výstavy a prechádza do textu pripomínajúceho umelecký manifest modernizmu:

„[…] Hľadám slobodu. Chcem, aby sme ju všetci cítili. Maľujem čas, zastavujem ho, vymýšľam si realitu, lebo často ma tá skutočná nenapĺňa. Ohýbam obraz navzdory jeho limitom. Narážam na okraj, ktorý chcem podplávať. Ale neviem tak dobre plávať. Tak to preleziem. […] Hľadám stratený čas, nahrádzam ho oblým tvarom. Nechcem si pamätať seba. Chcem si pamätať seba.”

Darmo je tu spôsob rozprávania pripomínajúci zašlé časy, text predsa nie je atavistický. Pritom je jasné, prečo potrebuje Koszorús oporu historických avantgardných tradícií – ako to uvádza v tomto rozhovore, v súčasnej scéne na Slovensku si ťažko nachádza miesto, keďže abstraktné umenie tu nemá tradíciu. Zároveň sú však jej práce našťastie oveľa viac ako len kvalitné kópie jazyka zašlého obdobia. A tradíciu aj načne, veď ako sa dočítame v sebareflexii na Secondary Archive, „voľne vstupuje“ do diškurzu medzi abstrakciou a racionalitou, racionalitou a maskulinitou a prináša vlastné, ženské hľadiská. 

Manifest vytvorený k Hadal of My Aquarium nepripomína len jazyk daného obdobia, ale aj postoj k nemu, keď bol spoločenský vplyv umenia podstatne silnejší (aspoň sa tak zdá pri pohľade z prítomnosti), keď spoločnosť ešte verila v modernosť a rozvoj. Kým na súčasnú umeleckú scénu ako olovo sťažka dolieha klimatická kríza, antropocénny diškurz, nerovnosti v spoločnosti, obraz bez budúcnosti, texty a obrazy Koszorús sa v skutočnosti odvolávajú na obdobie, ktoré bolo postavené na viere vloženej do vývoja, a zaoberajú sa hlavne vnútorným svetom. Nič z toho však neznamená popieranie skutočnosti a kríz. Koszorús kladie vyslovene veľký dôraz na dôkladné pozorovanie prírody, pri práci sa snaží znížiť a recyklovať vedľajšie produkty, predsa však poukazuje na niečo nepopierateľné: náš svet uprostred rozpadu ilúzie moderny, ktorý poznáme teraz, nech nás už akokoľvek zaujíma osud vývoja našich spoločností, v rannom alebo nočnom polosne nám myšlienky aj tak zväzujú zažité obrazy spomienok vlastného života, spracovanie zážitkov a pocitov a relevancia hľadenia dovnútra sa neochabuje.

V priestoroch Danubiany figurujú výlučne obrazy z rokov 2020-2022, sú to sčasti jednotlivé kusy sérií  schMERZ, ktoré otvorene prezentujú vplyv tradícií avantgardy, respektíve novšie diela, ktoré sa svojou charakteristikou ostro oddeľujú od skorších prác: abstraktné výtvory dostali veľmi konkrétne názvy, napríklad: Vázy sú teraz in (The Vases are Cool Now, 2022), Zaspala som v ateliéri (I Slept Over in the Studio, 2022), Včera v Berlíne (Yesterday in Berlin, 2022), Hadál môjho akvária (Hadal of My Aquarium, 2022). 

Porozumenie obrazov a inštalácie zjednodušujú okrem názvov aj dve videá. Video Entropia, ktoré Koszorús vytvorila spoločne so Simonou Donovalovou, prináša množstvo spoznaní: na blízkych záberoch ukazuje detaily prírody, ktoré môžu byť odhalené len dôkladným pozorovaním zblízka, zároveň upriamuje pozornosť na formy a vytrhnuté pohyby či javy, ktoré sa objavujú aj na obrazoch. Abstraktné formy, ktoré vidieť na obrazoch Koszorús, nepozostávajú z náhodne nakreslených čiar, ale sú vytvorené z existujúcich zložiek existujúceho sveta a môžeme ich spoznať a oboznámiť sa s nimi, čo ich prináša bližšie k návštevníkom a obrazy možno viac precítiť. 

Druhé video vzniklo počas rezidenčného pobytu v Hájovni v Banskej Štiavnici. Aj tu vidíme spôsob tvorby umelkyne: na jednej strane čas strávený v prírode, dôležitosť pozorovania, na druhej strane zaznamenanie vizuálnych odtlačkov, ktoré tu nazbierala a potom ich opätovne usporiadala. Ponúka sa nám náhľad do jedinečného spôsobu práce umelkyne, do podrobností jej technických vedomostí. Zistíme, že jemne nanesené vrstvy farby pochádzajú z používania techniky airbrush, pokrčenia sú skutočnými pokrčeniami, nie len ich napodobeninami: ako  píše na  Secondary Archive, k plátnu sa nestavia len ako k povrchu, ktorý treba zaplniť, ale aj ako k textilu s jeho jedinečnými vlastnosťami – v tomto prípade, že ho možno formovať, čo tiež využíva pri tvorbe obrazov. 

Výstava nepozostáva len z obrazov zavesených na stenu, objavujú sa aj pre Koszorús charakteristické a ako ich ona nazýva, priestorové koláže: obrazy teda niekde schádzajú zo steny, opreté jeden o druhý tvoria striešku (napríklad v prípade práce Domov/Home), inokedy sa opierajú o stenu; popod a pomedzi maľby „tečú“ statické fragmenty kobercov organických tvarov, čím rozširujú priestor obrazov na priestory múzea. Na drevenej konštrukcii visia pokrčené plátna pripomínajúce proces tvorenia, akoby ich tam niekto práve položil vyschnúť. Túto ilúziu prítomnosti ako aj ilúziu prítomnosti umelca posilňujú aj malé plastiky nalepené na bokoch niekoľkých malieb, ktoré hoci nemajú podobu figuratívnych rúk, predsa ich formovali ľudské ruky. V divákovi v konečnom dôsledku vzbudzujú pocit, ako by práve niekto držal plátno odzadu, aby ho preložil alebo zobral preč. Výstava má tak ďaleko o salónových výstav, od obyčajných zbierok diel, ktoré sú naukladané vedľa seba: aj ona sama je komplexným dielom, skutočnou pozvánkou to hadálu umelkyne. Práve preto nie je možné nespomenúť rušivé faktory, ktoré možno zažiť vo výstavnom priestore a ktoré majú vplyv na prijímanie výstavy.

Danubiana Meulentsteen Art Museum bolo otvorené v roku 2000 a bolo určené ako múzeum moderného umenia, v ktorom sa budú podporovať všetky stavebné a iné diela, koncepcie výstav a funkcie múzea. Ide o usporiadaný typ priestoru, o ktorého úlohe či elitizme by sa dalo polemizovať, no Danubiana chce viditeľne plniť túto úlohu. Otázkou je, či na to má nástroje, aby túto úlohu naozaj splnila. 

Hadal of My Aquarium sa rozprestiera zhruba v dvoch priestoroch, v polovici priestoru, ktorý vytvára loď, respektíve v užšej chodbe, ktorá je tiež súčasťou priestoru-lode. Pri vchode do miestnosti víta návštevníka gesto, ktoré sa nedá chápať v kontexte umeleckého múzea, na obrovskom transparente sú totiž vybrané vety z knihy návštev(?), ktoré znejú približne nasledovne: „Danubiana, najnádhernejšie miesto na Slovensku”. Keď vstúpime do hlavného výstavného priestoru, vpravo vidieť obrovský nadživotný portrét Rity Koszorús a kurátorský text Barbory Komarovej. Na ľavej strane je opäť ťažko pochopiteľné gesto, ktoré sa kvôli svojmu umiestneniu v priestore dostane do dialógu s konkrétnou výstavou, v skutočnosti však s ňou nemá nič spoločné: portrétová maľba a laudácia na počesť zakladateľa múzea, holandského podnikateľa Gerarda Hendrika Meulensteena, respektíve mramorová platňa (na ktorej je vytesané meno múzea) a na nej bronzové socha lode, ktorá pripomína historicko-heroické pamätníky na verejných priestranstvách. To sa už nachádzame vo výstavnom priestore, kde sa bezprostredne pri rohu Meulensteena začína výstava diel Rity Koszorús. 

V ústrednom bode výstavného priestoru visí ďalší obrovský transparent, ktorý je spustený zo stropu a ktoré hlási, že múzeum má za sebou už 1 000 000 návštevníkov, 200 výstav, respektíve tu už vystavovalo 1000 umelcov zo 45 krajín. Súčasťou výstavy je aj väčšia maľba Koszorús, ktorá sa svojimi rozmermi značne líši od rozmerov ostatných obrazov, je však vystavená v takej výške, že transparent uvádzajúci míľniky múzea je oveľa výraznejší. 

Z miestnosti v tvare chodby sa otvára kaviareň múzea, odkiaľ sa do výstavného priestoru jasne prelieva hudba. Pri obrazoch, inštaláciách a videách sme donútenú ju počúvať, hudba sa stane jednoducho súčasťou diel. Takáto nepozornosť či bezohľadnosť múzea veľa uberá zo zážitku z výstavy (presnejšie: dodáva jej veľa zbytočných prvkov), no všetko to sú každodenné problémy, možno v skutočnosti len elitistické slová popri symbolickej ťarche na priestor a úplnej absencii reflexie na túto ťarchu. 

Danubiana sa nachádza na výbežku postavenom na vodnej nádrži v Čunove – na mieste, kde bolo prirodzené koryto Dunaja pod Bratislavou zachytené, a následne tu vznikla najväčšia rana v oblasti, umelá rieka tiahnucu sa po celej dĺžke približne 40 km medzi obcami Čunovo a Sap, ktorá umožnila vybudovanie vodného diela v Gabčíkove a radikálne pritom pretvorila prírodu na Žitnom ostrove, prepojenosti jeho obcí ako aj spoločenské usporiadanie. Na území pri umelej rieke boli kedysi vodné biotopy, lesy, lúky, pastviny, oráčiny či obývané oblasti. Vodné dielo Gabčíkovo je dodnes otvoreným spoločenským konfliktom: názory, prečo ju bolo potrebné postaviť alebo aká je miera poškodenia prírody sa rozchádzajú, poškodení sa cítia byť oklamaní. Umiestnenie múzea súčasného umenia do takéhoto politicky, medzinárodnoprávne a spoločenskými konfliktmi zaťaženého prostredia, ktoré je diskutabilné aj z hľadiska ochrany prostredia, je od začiatku rizikové, Danubiana však nielen že na túto situáciu nereflektuje, ale nepodniká ani intelektuálne, ani umelecké úsilia o vytvorenie vlastného postoja, v podstate ho zamlčiava.

Vodná nádrž, odkiaľ vyviera takzvaný Nový Dunaj, je betónové koryto, ktoré nemá organický kontakt s pôdou ani s podzemnými vodami, a množstvo vody, ktoré je v ňom, regulujú ľudia; predmety, ktoré sa v ňom ocitnú (niekedy aj zdochliny) sa filtrujú pri vodnom diele Gabčíkovo, odkiaľ voda ešte dobrých pár kilometrov pokračuje cez umelé koryto ďalej, aby sa pri Sape vrátila späť do pôvodného koryta Dunaja. V tomto zmysle je vodná nádrž aj koryto akvárium, menší uzavretý systém, ktorého hadál či porozumenie obsahu hadálu však múzeum nepovažuje za svoju úlohu. Ide o zaujímavé spárovanie s výstavou Rity Koszorús, v ktorej zohráva spomínanie, dolovanie v hlbinách či symbolika vody významnú úlohu. Danubiana je vyslovene navštevovanou inštitúciou napriek tomu, že sa nachádza na okrajovom mieste. Práce Koszorús sa tak môžu dostať k mnohým ľuďom, čo môže v prípade mladej začínajúcej umelkyne hoci aj rozhodnúť o jej budúcnosti. 

Rita Koszorús: Hadal of My Aquarium, Danubiana Meulensteen Art Museum, Čunovo, 10.09.2022 – 23.10.2022

Preklad: Lenka Nagyová

---

Názov článku je odkazom na pieseň maďarskej skupiny Gustave Tiger s názvom Senki se tenger (Nikto nie je more).

[1] „At the moment I can only note that the past is beautiful because one never realises an emotion at the time. It expands later and thus we don’t have complete emotions about the present, only about the past.” v preklade „V tejto chvíli môžem povedať len toľko, že minulosť je krásna, pretože človek si nikdy neuvedomí pocit v danej chvíli. Rozvinie sa neskôr a preto o prítomnosti nemáme úplné emócie, máme ich len o minulosti.” (úryvok z denníka Virginie Woolfovej, ktorý ešte nebol vydaný v slovenčine)

[2] Secondary Archive je online archív, ktorý vznikol vďaka pozorovaniu, že v dejinách umenia východnej a strednej Európy sú ženy oveľa menej viditeľné ako muži. V tomto archíve sú uvedené krátke životopisy umelkýň týchto krajín, ako aj charakteristika ich umenia (artistic statement).