Kto tvorí domov a koho v ňom chceme?

Lucia Dovičáková v najnovších maľbách spracúva bolesť rozvodu

Lucia Dovičáková tvorí s konzistentným záujmom o narúšanie ideálneho obrazu ženy. Do slovenského umeleckého prostredia tak kontinuálne prináša rodové témy, čo sa jej však vďaka podvratnému humoru a zároveň s autobiografickým pátosom darí robiť spôsobom prístupným širšej verejnosti. Na túto líniu nadväzuje aj aktuálna výstava Prázdny dom v bratislavskej galérii Ateliér XIII, pričom kľúčové pre výstavu sú práve titulné pojmy – prázdnota a domov. Prezentácia popri aktuálnych rozsiahlejších rodovo orientovaných projektoch ako sú napríklad výstava Pre všetky ostatné a navždy vo Východoslovenskej galérii či nedávna akvizícia prác Dovičákovej, Hojstričovej a Kundy Crew Slovenskou národnou galériou, tak predstavuje komornejší, no naliehavo súčasný príspevok k tematizovaniu ženskej skúsenosti v slovenskom umení. 

Výber z najnovšej tvorby Dovičákovej v Ateliéri XIII rozvíja jej maliarsky program, ktorý ľúbivé, až naivne pôsobiace maliarske zobrazenie stavia do kontrastu s bolestivými a neraz až krutými výjavmi. Napriek výzvam priestoru a rozpačitej snahe sprítomniť atmosféru autorkinho ateliéru prostredníctvom zavesených osobných textílií a porcelánu, je výsledná inštalácia suverénnym predstavením jej aktuálnej práce. Na plátnach tentokrát opäť dominuje žiarivá primárna farebnosť a množstvo nežnej ružovej, ktorá však získava až akúsi znepokojivo telesnú, mäsitú kvalitu. Niet pochýb, že hľadíme do tých najintímnejších zákutí. Tentoraz to však neznamená primárne intímne partie ľudského tela, romantické a sexuálne vzťahy či tému materstva, autorkina pozornosť sa zameriava predovšetkým na tému domova (cez ktorú však nazerá aj na všetky spomínané aspekty intimity). Viac či menej explicitne reflektuje svoju skúsenosť s rozvodom a stratu pevných bodov s ním spojenú.

Časť olejomalieb zachytáva vyobrazenie vyslovene stereotypného domčeka, kompletného s dvoma oknami a červenou škridlovou strechou. Dovičáková ho však personifikuje napríklad do formy „čmudiaceho” autoportrétu stavby bez základov (Self Portrait, 2022) alebo mu dáva priam ľudsky smutný výraz v situácii porozvodovej deľby majetku (vyhadzovanie vybavenia domácnosti z okien na maľbe Divorce, 2023). Okrem rozpadu rodinnej bunky a deštruktívneho pocitu straty však Dovičáková využíva symbol domčeka aj pri skúmaní znovu nadobudnutej porozvodovej slobody a hľadania intimity v nej. Červený trojuholník strechy zakrýva jej rozkrok v autoportréte Triangle (2023), pričom aj maliarkin upretý pohľad z plátna naznačuje, že ide o čosi nedostupné, nutné chrániť. Odvážnejšiu situáciu nachádzame napríklad v diele Welcome (2023), kde bezhlavé torzo doslova otvára dvere do svojho rozkroku. V ňom je načrtnutá obývacia izba ako príjemný útulný priestor pre návštevy. Ďalšie výjavy z tejto (nevystavenej) série pritom explicitne vychádzajú z pornografických póz a pocit domova medzi nohami rámcujú do masturbačného kontextu. Je však príznačné, že aktuálna výstava vo všeobecnosti prezentuje časť tvorby, v ktorej väčšinou nie sú priamo priznané inšpirácie pornografiou. Posilňuje sa tak kľúčová téma bezpečného, komfortného, ničím – určite nie erotickou vášňou – neohrozovaného domova a zároveň úlohu pravdepodobne zohralo aj komerčné zameranie vystavujúcej galérie. 

Najexplicitnejšia je tak hneď úvodná maľba Personal apokalypse (2021), v ktorom idylický výjav domčeka obracia doslova dole hlavou obrovský stoporený penis. Na výjav sa v prvom pláne plátna pozerá rodina, ktorá sa drží za ruky chrbtom k diváctvu a je teda ťažké vyhodnotiť ich prežívanie. Napriek tomu obraz charakteristicky priamočiaro vyjadruje brutálnosť deštrukcie, ktorú do rodiny môže priniesť mimomanželská erotická túžba. Mužské telo je na výstave ďalej prítomné tiež predovšetkým ako metafora domova, bezpečnej opory a istoty – či už ako strecha rozkročená nad dievčatkom v Sometimes home is a person (2020) alebo ako prijímajúca, ženou prerastajúca príroda v maľbe Natural (2023). Na nej leží žena v mužskom náručí, z ktorého namiesto chlpov rašia steblá trávy. Schúlená ženská postava pôsobí krehko, dievčensky a zároveň uvoľnene, podopieraná pevnou „pôdou” muža. Opäť ide o romantickejší variant motívu, v ktorom Dovičáková inokedy prírodnú silu znázornenú bujným porastom a pevným kmeňom využíva ako metaforu erekcie. 

Svoje kritické oko na tému domova však Dovičáková neupiera len v kontexte (ne)naplnených túžob členov a členiek domácnosti po vlastnom priestore, sebarealizácii aj intimite a vášni. Výstava Prázdny dom prináša aj rozvíjanie problematiky starostlivosti a pozíciu žien ako strážkyň tepla domova, teda blaha všetkých ostatných. Zobrazuje napríklad vyťahané ruky ženy s nákupom, teda bremeno druhej smeny, ale zároveň prostredníctvom znázornenia nákupných tašiek ako očných buliev zobrazuje okrem potreby striehnuť na neustále zásobovanie domácnosti aj konzumný fenomén „oči by nakupovali” (Everyday Trip, 2023). Svoje staršie práce, v ktorých ženy poskytujú večere a kompletný servis celej rodine zo svojich vlastných tiel, posúva v aktuálnom diele ďalej. V maľbe Dinner (2023) v takejto situácii ojedinelo rozpoznávame samu autorku, ktorá však nad prestretým stolom tentokrát naberá stravu priamo z hlavy stolujúceho partnera. Pred očami detí tak partnerovi načiera do tváre a krvavočervenú tekutinu necháva rozlievať sa po obruse. Neutrálny, no odhodlaný výraz vyobrazenej umelkyne prispieva k výpovednej znepokojivosti maľby, ktorá predstavuje jeden z najsilnejších momentov tejto kolekcie.

Výstava tak prináša výživné a podnetné nahliadnutie do aktuálnej tvorby Dovičákovej. Napriek žiarivým farbám a typickým zábleskom humor ide o ťaživý zážitok, v ktorom je citeľná trauma z rozpadu manželstva. Hľadanie vlastnej identity, role (a aj radosti) po rozvode tu je ešte často spojené s pocitom straty a vnútorného prázdna. Presná analýza a vitalita jednotlivých malieb však môžu byť prísľubom lepších zajtrajškov. 

Fotografie: Juraj Ličko

Lucia Dovičáková: Prázdny dom (kurátor: Damas Gruska), Atelier XIII, Bratislava, 16. 02. 2024 – 05. 04. 2024.