Reinterpretácia tvorby Edmunda Gwerka

Recenzia o monografii Zsófie Kiss-Szemán s názvom Edmund Gwerk. „Realita je len maskou ducha”

Zámerom monografie Zsófie Kiss-Szemán o Edmundovi Gwerkovi (1895 – 1956), ktorá vyšla v roku 2021 v slovenskom jazyku, je reinterpretácia vytvoreného obrazu o umelcovi pôsobiacom v prvej polovici minulého storočia. Výskum zapadá do radu vedeckých analýz, ktorých cieľom je reinterpretácia celoživotnej tvorby autorov začlenených do marxistickej naratívy. Autorka touto publikáciou spláca zároveň niekoľko desaťročný dlh, pretože doteraz sa Gwerkovmu dielu venoval jedine slovenský filozof a estét Emil Oliver Bakoš v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia. 

Zs. Kiss-Szemán je historička umenia, ktorá sa narodila v maďarskom meste Salgótarján a pôsobí na Slovensku. V roku 1987 absolvovala odbor dejiny umenia – estetika na Univerzite Komenského v Bratislave. Potom pracovala krátky čas vo Ferenczyho múzeu v Szentendre, neskôr sa stala ašpirantkou v Ústave dejín umenia Slovenskej akadémie vied. Od roku 1997 pracuje ako kurátorka a historička umenia v Galérii mesta Bratislavy. Medzi oblasti jej výskumu patrí prelom 19. a 20. storočia (hlavne život a dielo Ladislava Mednyánszkeho), umenie 20. storočia v strednej Európe, ako aj súčasné umenie na Slovensku a v Maďarsku. 

K jej hlavným prácam môžeme zaradiť napr. monografiu s názvom Mednyánszky a viedenský „Stimmungsimpressionismus“ z roku 2003 alebo publikáciu o tvorbe Oskara Embera z roku 2018 o doteraz menej známom predstaviteľovi „košickej moderny”, ktorá vznikla k výstave Galérie mesta Bratislavy s názvom Stopy človeka (Traces of man). Na oblastiach výskumu Zs. Kiss-Szemán dobre vidieť, že rada siaha po zatiaľ nespracovaných alebo nedostatočne spracovaných témach, ktoré sú na okraji záujmu maďarských a slovenských dejín umenia. Výbery jej tém sú užitočné pre umelecko-vedné sféry oboch krajín, pretože vďaka jej výskumom môžu obe spoločenstvá nadobudnúť nové uhly pohľadu.

Nie je to inak ani v prípade jej výskumu tvorby Edmunda Gwerka. Podnetom pre vznik monografie, ktorej sa tu budem venovať, bola výstava Galérie mesta Bratislavy v roku 2020 s názvom Edmund Gwerk – Paralely a paradoxy, ktorej kurátorkou bola práve Zs. Kiss-Szemán. Vzhľadom na  to, že výstava bola putovná, bola počas nasledujúceho roka inštalovaná aj v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici. 

Monografia je už na prvý pohľad kvalitnou a vkusnou publikáciou. Už z prehľadu obsahu a z členenia knihy sa čitateľ dozvedá, že autorka sa snažila svoju úlohu splniť komplexným spôsobom, a to predstaviť umelca a jeho dielo. Zastávky dôležité a charakteristické pre Gwerkovu životnú tvorbu, jej témy a umelcov život predstavuje v desiatich kapitolách – pričom jeho životnú púť bohato ilustruje archívnymi fotografiami a dokumentmi. 

V knihe dostala miesto aj osobná korešpodencia, ktorá napomáha reintrepretácii umelca – napr. listy adresované jeho žiakovi, maďarskému maliarovi žijúcemu na Slovensku, Michalovi Staudt Csengelimu, ktoré si možno prečítať okrem ich slovenského prekladu aj v pôvodnom jazyku, teda v maďarčine. Publikovanie týchto listov je dôležité aj preto, lebo sa v nich dočítame aj o významných obratoch v Gwerkovej tvorbe (napríklad z roku 1928, z čias jeho výstavy v Bratislave, ktorá bola z hľadiska jeho kariéry zlomovou). Na druhej strane nazrieme aj do listov Jenny Gurnesevits adresovaných Gwerkovi, ktorú spoznal v Baia Mare (v knihe len v slovenskom preklade), ktoré sú svedectvom ich desaťročia trvajúcej platonickej lásky, a cez prizmu Jenny môžeme spoznať Gwerkovu novú tvár. Gwerkove odpovede sa, žiaľ, nezachovali.

Nový pohľad na tvorbu a osobnosť E. Gwerka v podaní Zs. Kiss-Szemán je založené na dôkladných výskumoch, opätovne objavenej korešpondencii a článkoch umelca, ktoré vyšli v dobovej tlači.

Už z prvej kapitoly z názvom „Namiesto úvodu” vysvitá, že čitateľ nedrží v rukách publikáciu z dejín umenia, v ktorej by autorka chcela predmet výskumu vtesnať do rámca vlastnej interpretácie. Gwerka predstavuje predovšetkým prostredníctvom jeho vlastných myšlienok a textov, čo je veľmi sympatické riešenie. Veď čím iným, než umelcovými vlastnými slovami by sa dalo lepšie podložiť tvrdenie Zs. Kiss-Szemán, podľa ktorého bol E. Gwerk v skutočnosti oveľa komplikovanejšou a komplexnejšou osobnosťou než ako ho v minulosti predstavovali, ktorí sa výskumom jeho tvorby zaoberali. Jeho teoretické texty a myšlienky zaznamenané o umení vychádzali zo skutočnosti, že sa vzdelával v mnohých vedeckých oblastiach. E. Gwerk zhrnul svoje umelecké krédo pre budúce generácie v dvoch zásadných esejach – z roku 1928 a z roku 1934. Tieto texty v mnohom podložili presvedčenie Zs. Kiss-Szemán, v zmysle ktorého je potrebné vytvoriť nový obraz umelca.  

Umelecko-historické texty, ktoré doteraz o Edmundovi Gwerkovi vznikli, pochádzali takmer výlučne z pera jediného autora, Emila Olivera Bakoša. Predtým sa E. Gwerk spomínal výlučne v regionálnom kontexte, hlavne ako umelec z okolia Banskej Štiavnice. Dobová tlač ho spomínala len sporadicky. Zmena nastala po roku 1948, s príchodom nových ideologických požiadaviek. Gwerka vďaka jeho ľavicovému presvedčeniu takmer okamžite zaradili ku skupine umelcov podporujúcich štátnu moc. Oliver Bakoš vydal v roku 1961 knihu o E. Gwerkovi, ktorá je dokonalým príkladom marxisticko-leninskej umelecko-historickej analýzy, a hoci ide o pomerne detailnú prácu, umelca predstavuje ako predstaviteľa socialistického realizmu. Vôbec však nie je jednoznačné, že by sa Gwerk medzi dvoma svetovými vojnami zasadzoval za proletárske umenie, ba práve naopak. Dobre to vystihuje aj Gwerkov citát, ktorý sa nachádza v knihe Zs. Kiss-Szemán. Gwerk vo svojom výklade s názvom O umení proletariátu, diletantizme, bienále v Benátkach a inom, ktorý uverejnili noviny Magyar Ujság v roku 1934 píše: „súčasné umenie triedneho boja je len nutný jav aktuálnej doby“, pretože „(…) v beztriednej spoločnosti niečo také nebude potrebné“. Vyhlasuje, že proletársku kultúru nikto nepovažuje za hodnú zachovania, za marxistickú už tobôž nie, a že ani od jediného umelca nemožno očakávať, aby sklonil hlavu pred akoukoľvek diktatúrou konštelácie svetonázoru.

„Socialistický“ umelec (prídavné meno dal do úvodzoviek samotný Gwerk) podľa neho nie je umelcom preto, lebo spracúva spoločenské témy.

Okrem toho existujú aj umelci, ktorí sú socialistami aj bez toho, aby z ich diel vyžarovalo potvrdzovanie červenej ideológie.

Stanovisko Zs. Kiss-Szemán v tejto oblasti je zrejmé z textu, kde vyjadruje nádej, že monografia konečne prispeje k objektívnemu nazeraniu na Gwerkovu tvorbu a myšlienky. Pri prezentácii diel sa autorka nedrží ani Bakošovho časového delenia. Bakoš totiž Gwerkovu tvorbu delí tradičným spôsobom na životné etapy ako napr. detstvo, študentské roky alebo obdobie pochopenia spoločenských neprávostí národa. Na rozdiel od toho predstavuje nová monografia Gwerkove životné dielo podľa tém, vďaka čomu je analýza čitateľnejšia a prijateľnejšia aj pre laikov. Jednotlivé témy dotvára bohatým obrazovým materiálom, pričom predstavuje tie najemblematickejšie diela. 

Podobne ako kapitola s názvom Namiesto úvodu sú texty jednotlivých sekcií  –  okrem analýzy malieb a ich tém – postavené na Gwerkových teoretických reflexiách, ktoré hovoria o umení a o určitom intelektuálnom poslaní umelca, ktoré ho viažu k ľudskej spoločnosti, k prírode a k celému vesmíru. Autorka preto odvodzuje korene Gwerkovho umenia od prírody, ako aj od vzťahu človeka a vesmíru. 

E. Gwerk bol úzko spätý s Banskou Štiavnicou a okolitou prírodou, a tak nie je náhodné, že v niektorých obdobiach jeho tvorby dominuje zobrazovanie prírody. Počas študentských rokov bol pravidelným návštevníkom umeleckej kolónie v meste Nagybánya (dnes Baia Mare v Rumunsku), kde ho István Réti, jeden zo zakladateľov umeleckej kolónie, zasväcoval do tajov umenia. V Baia Mare našiel základy svojej viery v prírodu, ktoré po návrate do Banskej Štiavnice sprevádzali jeho tvorbu a toto poznanie formoval aj podľa vlastného obrazu.

Okrem krajinomalieb je E. Gwerk známy svojimi portrétmi. V oblasti realistickej portrétnej maľby bol jeho majstrom Ede Balló. Jeho najvýznamnejšie portréty vznikli v období medzi rokmi 1917 a 1920, napr. Priateľka (1920) alebo Portrét Ivana Tabakoviča (1917 – 1919).

V rokoch 1920 až 1925 žil E. Gwerk okrem zimných mesiacov na Sitnianskej vrchovine,  osamote a v izolácii. Tieto roky trávil dôkladným skúmaním prírody. Sitno sa na jeho plátnach premenilo na ikonické miesto, ktoré sa pre umelca stalo symbolom dosiahnuteľného vesmíru. Umenie sa preňho stalo vierou, podľa vlastných slov objavil medzi oboma veľmi očividnú podobnosť.  Po tomto vznikli diela, prostredníctvom ktorých Zs. Kiss-Szemán predstavuje najvýznamnejšie Gwerkove činy v oblasti figurálnej maľby. Autorka upozorňuje, že hoci sa týmto dielam pri skúmaní celoživotnej tvorby nevenovala dostatočná pozornosť, predsa ich nie je možné opomenúť.

V čase celosvetovej hospodárskej krízy v rokoch 1929 až 1933 bolo Gwerkovým cieľom zachytiť beznádej a biedu obyvateľov Štiavnických vrchov.

Skvelými príkladmi sú diela Nezamestnaní (1931) alebo Starosti (1928). Na týchto obrazoch možno objaviť aj vplyvy barbizonskej školy či maliarskej kolónie v Baia Mare; ľudia sa stávajú súčasťou krajiny. Postavy sú veľakrát heroizované, do obrazov vtesnal E. Gwerk drámu ich života, ich ťažký osud. Jedným z dôležitých zdrojov inšpirácie bol Francúz Honoré Daumier, avšak u Gwerka sa namiesto parížskych predmestí postavy objavujú vo vznešenom prostredí Štiavnických vrchov. 

Dielu Zimný večer venuje Zs. Kiss-Szemán samostatnú kapitolu, čím z neho vytvára medzník v Gwerkovej tvorbe. V zmysle autorkinho opisu obraz nesie znaky vrcholného obdobia Gwerkovej tvorby, ale zároveň sa aj líši od diel, ktoré v tom čase vznikli – dané je to jednak jeho atmosférou a jednak výberom motívu. Obraz mohol vzniknúť okolo roku 1927-1928. Umelec sa v týchto rokoch intenzívne zaujímal o spiritualizmus a transcendenciu, ponoril sa aj do štúdia diel El Greca, čo malo priamy vplyv aj na jeho maľbu (vírivé pohyblivé línie, mysticizmus). Zimný večer je syntézou mnohých, zdanlivo vzájomne protirečivých prvkov, v ktorých Gwerk uvidel možnosť ich spoločného aplikovania (ako napr. impresionizmus a expresionizmus, zobrazenie racionálneho a zmyslového, atď.).

Život Edmunda Gwerka sprevádzali dejinné obraty a napokon aj maliarstvo zanechal kvôli krutému dejinnému zvratu. V roku 1944 príslušníci Hlinkovej gardy a jednotky nemeckej SS v honbe na partizánov popravili Gwerkovu manželku Alžbetu Göllnerovú. Na extrémy fašistického systému reagoval extrémnou vierou v idey socializmu. Paradoxom situácie však bolo, že nedokázal nájsť spôsob ako integrovať svoje umenie do nového umelecko-ideologického kontextu, ktorý diktoval režim. V dôsledku toho E. Gwerk po smrti manželky a po prevzatí moci komunistickou stranou nevytvoril viac významných diel, zomrel v roku 1956 ako 61-ročný.

Monografia Zsófie Kiss-Szemán upriamuje pozornosť na význam tvorby a osobnosti Edmunda Gwerka v kontexte výtvarného umenia na Slovensku, v Maďarsku, ako aj v kontexte maďarských tvorcov žijúcich na Slovensku. E. Gwerk sa v dôsledku zmien hraníc v 20. storočí pohyboval vo viacjazyčnom prostredí a na mnohonárodnostnej umeleckej scéne, jeho život a zmýšľanie boli vo veľkej miere prepojené s historickými udalosťami a formovaním dobových ideí. Práve preto je jeho osobnosť a tvorba vzrušujúca a zaujímavá. Doterajšie pokusy vtesnať ho do rámca československého proletárskeho umenia viedli k plošnosti o ňom vytvoreného obrazu. Zásluhou výskumu, výstav a monografie Zs. Kiss-Szemán je Edmund Gwerk, umelec a mysliteľ, vykresľovaný komplexnejším spôsobom. Zostáva dúfať, že tento prístup bude podnetom pre reinterpretáciu ďalších umelcov, ktorí sa pohybovali a tvorili na slovensko-maďarskej hraničnej oblasti.

Zsófia Kiss-Szemán: Edmund Gwerk. „Realita je len maskou ducha.”), Bratislava, Galéria mesta Bratislavy, 2021

Preklad: Lenka Nagyová