Svet sa zbláznil…

Recenzia knihy Agnieszky Taborskej: Svet sa zbláznil. Surrealistická príručka ako prežiť

Svet sa zbláznil: politici zošaleli, ľadovce sa roztápajú, z každého kúta na nás vykúkajú ekologické katastrofy a náboženský fanatizmus. Prichádzajú pandémie. Príroda sa právom hlási o svoje. Z času na čas je dobre vyhľadať oddych v surrealizme. Surrealisti už pred sto rokmi prišli a to, že mnohé drámy súčasného sveta pramenia zo závislosti na konvencii a tradícií a z presvedčenia, o neporušiteľnosti zaužívaných pravidiel hry. Vymýšľali preto techniky, ktoré by ľuďom trochu poprevracali spráchnivený poriadok v hlavách.

Vháňali nám do mozgov závan čerstvého vzduchu.

Výhodou surrealistických techník je, že si ich môže vyskúšať každý. Nevyžadujú si talent ani diplom. Pochopiteľne, je ich oveľa viac ako tie, ktoré sa ocitli v tejto Príručke.

Niekde však treba začať.

Pri čítaní Príručky emigrujte z reality.

Vychádzajte z predpokladu, že možné je všetko alebo takmer všetko.

Realizujte čo najviac návodov z tejto Príručky.

Ak sa vám niečo nepodarí ihneď, skúšajte to ďalej.

Účinok prekoná vaše najsmelšie očakávania.

Takto začína kniha poľskej autorky Agnieszky Taborskej Svet sa zbláznil s podtitulom: Surrealistická príručka ako prežiť. Taborszka vie, o čom píše. Aj o surrealizme, ktorý je jednou z hlavných tém jej profesionálnej kariéry ako prekladateľky z francúzštiny, historičky umenia a pedagogičky (prednáša na The Rhode Island School of Design v USA) a aj o problémoch s prežitím (je autorkou viacerých prozaických diel o ľuďoch, ktorí to v živote nemali vôbec ľahké).

Autorka si zvolila fascinujúcu, originálnu formu, ako nám surrealizmus sprostredkovať. Zvnútra. Pochopiť princípy tak, že si ich vyskúšame, alebo aspoň – načo iné by nám bola fantázia?! – si predstavíme samých seba ako aktérov skupinových počinov, ktoré si kedysi slávni otcovia surrealizmu vymysleli.

Predstavte si nasledujúcu situáciu: odmalička ste o kozmických raketách čítali, počuli, videli desiatky záberov, rozhovorov s astronautmi. Aj vás to zaujímalo, ale nie natoľko, aby ste si neplietli mená, dátumy a technické zariadenia. A potom by ste dostali možnosť (nie, nečakajte, že vám ju rovno dovolia riadiť) si sadnúť do trenažéra, v ktorom by ste si si úlohu vesmírneho pilota mohli sami skúsiť. Časť vášho rozumu by samozrejme vedela, že v skutočnosti sedíte v kabíne na zemi, ale tá druhá časť – načo máme fantáziu?! – by prežívala štart, let na obežnú dráhu a potom fascináciu modrou planétou na čiernom pozadí. Vy by ste rozhodovali, čo uvidíte a kam sa ešte pozriete, napriek trenažéru, by ste prežívali (takmer) autentické pocity skutočných kozmonautov. Váš záujem o všetko, čo súvisí s kozmom, by (doslova raketovo) vzrástol a verím, že by ste sa do štúdia všetkého dostupného dali. Možno aj tú fyziku by ste skúsili prelúskať. Tak presne takáto je kniha Agneszky Taborskej.

Nepredstavuje slávne surrealistické diela, ale ich autorov. Lenže ani tých autorov neprezentuje životopisnou formou, skôr ako originálnych tvorcov (mierne) bláznivý nápadov, o ktorých nielen diskutovali, ale ich aj spoločne skutočne vykonali. Ak sa pýtate prečo, odpoveď je už v úvode tejto recenzie: pretože meštiacky svet, roztrieštený počas prvej svetovej vojny, sa snažil znovu zlepiť trosky bývalej istoty. Neodsudzujme „tých malomeštiakov“ len tak – poväčšine to boli rodiny obetí a navrátivších sa z bojov, obetí chorôb, útrap a strát. Nesmejme sa, že túžili po svete vankúšikov so strapcami a porcelánových pastierok. Zúfalo chceli nazad svoj nemenný predvojnový svet.

Na opačnej strane tu boli rôzne zoskupenia, ktoré cítili, že návrat nie je možný, pretože niet kam. A ak návrat nie je možný, vytvorme inú, otvorenejšiu, nekonvenčnú prítomnosť. Povznesme sa nad realitu, na akúsi absolútnu nadrealitu, kde sú rovnako prítomné sny, podvedomie, láska, sex, humor, absurdnosť a bizarnosť, provokácia. Hrajme sa, improvizujme, tvorme, odskúšajme každý nápad – žime! 

Surrealizmus nie je návod ako tvoriť. Surrealizmus je návod ako žiť, aby tvorba bola jeho prirodzenou súčasťou. Či už pôjde o umelecké výtvarné diela, dramatické a literárne texty, ale aj (dnešným slovníkom povedané) happeningy, performancie, alebo len výlety, spoločenské hry, bály, návštevy predstavení, prechádzky v meste. Dôležitou podmienkou takto poňatej tvorby bola jeho kolektívnosť. V tom najlepšom slova zmysle. Prví (a vlastne aj ďalší) surrealisti potrebovali neustálu priateľskú konfrontáciu, výmenu názorov, pocit súzvuku. Ale keď sme pri súzvuku, mali by sme pripomenúť aj časté konflikty, hádky, preberanie si partneriek a partnerov. Dokonca aj toto všetko brali ako prirodzenú súčasť skutočného, nefalšovaného surrealistického života.

No nazad ku knihe. Agnieszka Taborska svoju knihu rozdelila do 56 kapitol, do tém, či nápadov, s ktorými surrealisti pracovali (presnejšie by bolo povedať, ktorými sa bavili) a podáva ich ako ponuku vyskúšať si ich. V každej z nich sú zároveň odvolávky na konkrétne situácie konkrétnych surrealistov, z ktorých života (a tvorby) čerpá. 

Tak napríklad v kapitole Ako bývať, vám surrealizmus (tlmočený Agnieszkou Taborskou) radí: „Obklopení umeleckými dielami (pokiaľ možno vlastnými), alebo dielami, ktoré vytvorili slávni či neznámi, profesionáli či »naivní« umelci, vecami, ktoré sú bezcenné, majú však v sebe niečo osobité. Môžu to byť nájdené predmety alebo veci kúpené na blšom trhu. Interiér vylepšia aj rozličné zariadenia, ktoré diskrétnym zásahom zmeníte na nepoužiteľné, no zaujímavé predmety… Podmienkou surrealistického bývania nie sú peniaze, ale fantázia ňou istotne je.“

Hneď za tým sa dozvieme o parížskom byte na Rue Fontaine číslo 42 s výhľadom na Boulevard de Clichy. Býval tam jeden zo zakladateľov surrealizmu André Breton takmer nepretržite od roku 1922 do smrti v roku 1966. Tu sa každý deň (!) surrealisti stretávali, diskutovali, tvorili, dokonca sa tu konali aj hypnotické seansy. „Miestnosť, ktorá slúžila ako obývačka a súčasne pracovňa, hýrila eklektickými exponátmi, z ktorých niektoré boli v presklených vitrínach. Boli tu bábky indiánskeho kmeňa Hopi, africké masky, kolumbijské totemy, koláže, obrazy a kresby od Moreana, Braquea, Picassa, de Chirica, Ernsta, Magritta, Massona, Picabiu, Duchampa a Štýrskeho, ukážky mexického ľudového umenia, diela, ktoré vytvorili médiá či blázni, vypchaté exotické vtáky pod sklenenými poklopmi, najrozličnejšie druhy zvláštnych náradí z blšieho trhu, bibliofilské vydania a »posmrtné« gypsové masky pána domu. Spomedzi kníh pútali pozornosť detektívky a zobrané spisy Hegela a Lenina. Scenériu dopĺňal masívny kľúč k hradu markíza de Sade zavesený na stene. Pohybovať sa v tomto množstve objektov si vyžadovalo značnú námahu. Farebne tu dominovala tmavozelená farba, o ktorej bolo známe, že ju Breton obzvlášť obľubuje.“

Kniha ponúka 56 rád ako sa povzniesť nad realitu napr.: ako byť mladým a dobre starnúť, ako milovať, ako pozerať filmy, ako sa rozprávať so zvieratami, ako pretrhávať známosti, ako čítať populárnu kultúru, ako sa nudiť a ako leňošiť. Dozvie čitateľ nesmierne veľa o tom, kto bola a ako žila avantgarda spred sto rokmi vo Francúzsku.

Na záver už len zopár poznámok. Kniha je písaná s humorom, ľahko a zaujímavo a je plná informácií skoro ako exponátov v tom Bretonovom byte. Kto má záujem, dnešná technika mu jedným klikom predstaví každého, koho autorka spomína a nájde aj také mená, o ktorých dovtedy nepočul. Dokonca aj mená surrealistiek, na ktoré umenoveda doteraz zabúdala. Nie je náhoda, že autorka je pedagogička.

Kniha je ilustrovaná pôvodnými grafikami vynikajúceho poľského výtvarníka Lecha Majewskeho. Skvelý preklad do slovenčiny je dielom v Londýne žijúcej slovakistky Júlie Sherwood.