Každodenné, opakujúce sa, neviditeľné

Kritika výstavy Simony Gottierovej s názvom Caretaker vo FKSE

Simona Gottierová (1991), aktuálna rezidentka  Asociácie Štúdio mladých výtvarníkov (Fiatal Képzőművészek Stúdiója Egyesület, FKSE), predstavila 23. mája v Budapešti svoju výstavu s názvom Caretaker, ktorá bola prístupná počas troch dní. Mala krátke trvanie, to však nie je cudzie pre Gottierovej tvorivú prax; dáva možnosť nahliadnuť do procesu práce dlhodobého charakteru, ktorý je nezávislý od trvania výstavy, prebieha rovnako pred ňou, ako aj po nej. Caretaker je autorský program naplánovaný na jeden rok, ku ktorému sa viažu tri výstavy. Prvá sa konala v septembri v roku 2022 v Stredoslovenskej galérii, FKSE hostila druhú prezentáciu a v septembri v roku 2023 sa bude konať záverečná výstava projektu v Galérii Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši.

Voľba názvu Caretaker, čiže Opatrovateľ, prezrádza obsahové zameranie výstavy, v podstate opisuje identitu autorky (vytvorenú v jej umeleckej praxi a živote). Jej diela sú skutočne zaujímavé najmä vďaka možnosti rýchleho zistenia, že umelecký program Gottierovej stelesňuje podstatu starostlivosti, opatery, pričom však zostáva mimo aktuálnej diskusie o nej. Vyhýba sa akýmkoľvek priamym aktivistickým, spoločenským alebo politickým vyjadreniam a takmer aj samotnej snahe niečo komunikovať. V nadväznosti na to by mohla byť aj ľahostajná, ale pre uchopenie problematiky starostlivosti, ktorá úzko súvisí s vykorisťovaním (a v prvom rade sa negatívne týka priamo žien) je nutné odhaliť a zobraziť povahu a podstatu starostlivosti, opatrovania, starania sa. V tomto kontexte je Gottierovej perspektíva esenciálnou aj bez ideologického sebaurčenia. Výstava prezentuje chápanie sveta, ktoré zobrazuje protipól rýchleho, odcudzujúceho sa každodenného života, bytia, ktoré je vcelku bez reflexií a prázdne.

Ars poetica umiestnená priamo oproti vchodu, perokresba, kde sa línie v kružniciach vracajú do jediného bodu tak, že prederavia papier, a trojriadkový nápis otvorene odhaľuje návštevníkovi aj „riešenie“ výstavy: come back to something / again, and again / take care of something (vráť sa k niečomu / znova a znova / postaraj sa o niečo). V takejto obrátenej dramaturgii sa teda za riešením otvára výstava, ktorá je v podstate patchworkom kombinujúcim materiály a predmety, a ktorá je dobre pozorovateľná z ktoréhokoľvek miesta kde stojíme (alebo sedíme). Predtým je však dobré prezrieť si okrem materiálnej montáže na podlahe aj fotografie umiestnené na stenách vo výške drieku.

Tento „rámec“ vymedzuje výstavu Caretaker aj v teoretickej rovine. Zdanlivo doma zhotovené obrazy zobrazujú netradičný prístup autorky k vlastnému materiálnemu prostrediu. Fotografie zachytávajú biely kvetináč – a môžem predpokladať, že je v ňom rozvíjajúca sa, rastúca  rastlina. Dokumentácia pripomínajúca rodinné albumy sa stavia k predmetu ako k ľudskej (detskej) entite. Kvetináč mení miesto, pohybuje sa po svetle. Nie je statický, nemá teda „svoje miesto“ ako ozdobný predmet na hornej poličke alebo metla v kúte. Jeho opatrovateľku – ktorá ním pohybuje, prebúdza ho a udržiava pri živote, resp. zvečňuje na  fotografiách – nevidieť. Z obrazu na obraz sa vinie jednoduchá myšlienka vzájomného vzťahu prírody a neživého prostredia a človeka.

Tento prístup predstavuje zmenu v protiklade napr. k optimálne zariadenému domovu, v protiklade k praxi jednostranne slúžiacich a rýchlo sa vymieňajúcich predmetov. Materializmus nezavrhuje, ale je s ním solidárny. Kolonizáciu a vykorisťovanie prírody, životného a neživotného prostredia človekom vymieňa za citlivý obojstranný postoj. Táto zmena prístupu narúša hierarchiu medzi človekom a predmetom vybudovanú v prospech človeka: úloha opatrovateľa a opatrovaného striedavo charakterizuje ľudskú aj mimo-ľudskú entitu. Naše prirodzené a umelo vytvorené prostredie sa o nás a naše potreby stará prostredníctvom ,,užívania“ a za starostlivosť sa odvďačí úrodou, obrazom, dlhšou životnosťou a v neposlednom rade aj možnosťou prehĺbiť zaujatie. „Solidárny materializmus“ skvele symbolizuje kombucha, ktorú vo veľkom zaváraninovom pohári nachádzame na výstave.

Okrem nej nájdeme v inštalácii aj iné predmety. V zozbieranom a potom dôsledne usporiadanom súbore sa prejavuje estetika pripomínajúca premenlivosť a kombinácie fluxusu. Presná definícia žánru je zanedbateľnou otázkou, materiály sa spájajú do jedného veľkého celku. Drobné, ručne vyrobené hlinené guličky pokrývajúce podlahu vytvárajú amorfný tvar, medzi nimi a okolo nich sú kresby, nápisy, zaváraninová fľaša (v nej ďalšie hlinené guľôčky), „jadierka jabĺk skonzumovaných v zime“, sklenené poháre naplnené horúcou vodou (alebo slaným roztokom, ktorý sa od okamihu otvorenia postupne ochladzuje), vedľa nich vidieť vykryštalizovanú soľ a tlmeno-oranžové mláky navrstvené na seba z materiálu podobného živici, na vstupnej strane je vytvorená veľká kopa z ružových vankúšov. Mäkká ružová kopa vankúšov, ktorá sa týči nad všetkým ostatným, je pre mňa hmlistým miestom v inak jasnej koncepcii. Bez akejkoľvek podanej informácie mi, na rozdiel od ostatných predmetov, nehovorí nič. Umiestnenie typu „len to tam bolo položené“ a výrazná farebnosť narúša harmóniu výstavy Caretaker. Nevykoľajila ma vyslovene farba, materiál, forma alebo rozmer, keďže charakteristikou výstavy je, že pojme všetko, pozornosť narúša akési nešťastné spojenie všetkých týchto aspektov.

Výrazný je aj náhodne rozložený veľký kotúč papiera v jednom z rohov inštalácie, so slovami objavujúcimi sa v popise výstavy: I listen / water you / split in half / observe / hold / warm up / breath in (počúvam / polievam ťa / rozpolím / pozorujem / držím / zohrejem / vdýchnem). Podobne ako ostatné kresby a nápisy pomerne dobre splýva s pomalou kavalkádou predstavujúcou výstavu. Aj tento text je kontrou na „odkaz“ pri vchode, najneskôr tu pochopí návštevník podstatu diela (diel). Zatiaľ prázdna časť kotúča (teda jeho zvyšok) avizuje, že opakujúci sa rukou písaný text je akousi mantrou s pokračovaním. Dáva tušiť, že do doby Gottierovej nasledujúcej výstavy sa tieto riadky rozšíria a ubudne z prázdnej plochy na papieri.

Táto časť výstavy Caretaker didakticky zobrazuje fungovanie celého materiálu. Vystavený súbor predmetov je prezentovaním momentálneho stavu pracovného procesu, ktorý časovo presahuje dobu trvania výstavy, nech už je akokoľvek krátka či dlhá. Nápisy, tvorba hlinených guličiek, pestovanie kryštálov soli, starostlivosť o kombuchu alebo zbieranie semienok sú repetitívne akty – bez termínu a záručnej doby. Ich existencia, množenie sa a ich umelecká výrazová sila sú založené na každodennej pozornosti a čase, ktoré im  opatrovateľka-autorka venovala. Podľa môjho názoru a na základe rýchleho prieskumu celého pozadia je u Gottierovej takmer vo všetkých prípadoch v úvodzovkách „umeleckým predmetom“ temporálny prejav pomalých a performatívnych procesov skrývajúcich sa za predmetmi prezentovanými návštevníkovi, ktoré získavajú zmysel objavením tejto neviditeľnej práce.

Napokon je potrebné uviesť, že vo výstavnom priestore je všetko umiestnené nápadne nízko, čo núti návštevníkov, aby si čupli, sadli či inak sa dostali bližšie k zemi. Kvôli drobným detailom je potrebné si aj kľaknúť a zohnúť sa, v opačnom prípade máme k dispozícii len vcelku imponujúci náhľad. Vyvolávanie v galériách nezvyčajných póz možno nebolo vedomým rozhodnutím, možno je len organickým dôsledkom konštrukcie výstavy, ale každopádne ide o pekný motív: rekonštruuje držanie autorkinho tela, ktoré zaujímala počas inštalovania výstavy, a tým jemne nabáda návštevníka k pokore charakteristickej pre autorkinu tvorbu.

Preklad: Lenka Nagyová