Naše dedičstvo alebo prítomnosť?

REPRODUKCIA VÝSTAVY DANUVIUS 1968 V SLOVENSKEJ NÁRODNEJ GALÉRII

Pod názvom Umenie, ktoré zostalo bola 28. marca 2024 otvorená výstava Slovenskej národnej galérie, ktorá predstavuje súbor diel zo zbierok galérie z Medzinárodného bienále mladých výtvarníkov Danuvius 68. Koncepciou kurátorky výstavy Vladimíry Büngerovej nebolo reprodukovať pôvodnú výstavu, ale prezentovať jej intelektuálne dedičstvo (prostredníctvom diel získaných galériou a dokumentov dokladajúcich organizovanie výstavy).

Výstavu Danuvius 68 možno považovať za určujúcu a legendárnu výstavu slovenskej výtvarnej scény, keďže išlo o prvú výstavu po II. svetovej vojne, ktorá sa zrodila za železnou oponou a chcela v osi východ – západ konfrontovať dobové umenie mladých existujúce na jednej i druhej strane múru.^[1] Navyše, zrodila sa vo zvláštnom historickom momente: v atmosfére roku 1968, keď sa aj v rámci socialistického bloku vynárali otázky slobodnej existencie a možnosti cezhraničnej spolupráce. Pôvodná výstava mala byť otvorená 4. septembra 1968, ale kvôli invázii sovietskych vojsk do Československa dňa 20. augusta sa začala až 18. októbra.

Stavebná časť zrekonštruovanej Slovenskej národnej galérie, tzv. premostenie, je výborným miestom pre výstavu. Návštevník môže vyjsť z výstavného priestoru do chodby s výhľadom na Dunaj a Most Slovenského národného povstania, nachádzajú sa tu fotografie Ladislava Bielika a Pavla Breiera ako svedectvo udalostí okupácie Bratislavy v roku 1968. Táto juxtapozícia a komunikácia medzi naším kultúrnym dedičstvom z roku 1968 vytvára akúsi kognitívnu disonanciu: vynára sa otázka, ako mohla za takýchto okolností vzniknúť v roku 1968 výstava?

Skutočnosť, že politická klíma neznemožnila, iba oddialila vernisáž, je mimoriadna sama o sebe, najmä ak zoberieme do úvahy, že vystavovali umelci zo šestnástich krajín: 71 z nich bolo domácich, českých či slovenských umelcov, a 49 boli zahraniční.^[2] Zámerom kurátora Ľubora Káru bolo, aby boli v bratislavskom Dome umenia prezentované súčasné medzinárodné umelecké trendy, resp. ich konfrontácia s domácim hnutím. Práve tie západné vplyvy, ktoré boli po augustových udalostiach, v období tzv. normalizácie takmer úplne odsunuté na západnú stranu železnej opony, alebo sa ich politický režim aspoň veľmi snažil vylúčiť, obmedziť na minimum.

Ľudo Petránsky vo svojej recenzii z roku 1969 napísal, že „Danuvius bol akýmsi symbolickým vyvrcholením šesťdesiatych rokov, ktoré v československom umení už neznamenali okamih dobiehania západných trendov, ale prispôsobovanie sa progresívnym umeleckým trendom.^[3] Okrem toho kládli organizátori veľký dôraz nielen na zastúpenie výtvarného umenia: vytvorili interdisciplinárny sprievodný program s poéziou, hudbou, filmom a pantomímou. Hoci bolo možné výstavu navštíviť len mesiac, počas jej trvania sa uskutočnili štyri filmové večery, na ktorých boli zastúpení mladí slovenskí a českí filmári, ako aj literárny večer, ktorého program zabezpečili Vladimír Bednár, Kornel Földvári ^[4] a Tomáš Janovic, v ďalšom maliar Vladimír Popovič, ktorý spolupracoval so skupinou básnikov Osamelí bežci^[5], zúčastnili sa aj karikaturista Marián Vanek, herci – humoristi Milan Lasica a Július Satinský. 

Veľavravný je aj význam toho, prečo nebola dejiskom bienále Praha ako hlavné mesto vtedajšieho Československa. Jürgen Weichardt vo svojej štúdii^[6] poukazuje na to, že Bratislava už pred vznikom samostatného Slovenska fungovala ako sebavedomé mesto deklarujúce svoju nezávislosť, výstava okrem toho neprezentovala len nové umenie, ale vo všeobecnosti nové umelecké postoje, čo si vyžadovalo progresívny postoj, akého bola Bratislava schopná, na rozdiel od pražského publika zvyknutého na konzervatívnejšie umenie.^[7] Výstava Danuvius 68 ponúkla priestor nielen interdisciplinarite, ale objavili sa aj diela vychádzajúce alebo ponúkajúce možnosť participácie – napr. dielo Stana Filka s názvom: Katedrála humanizmu  a kinetické sochárske prvky Bruna Gironcoliho.^[8]

Danuvius 68 nemala za cieľ len vystavovať zahraničných a domácich umelcov: vystavujúci umelci boli aj hodnotení medzinárodnou porotou zloženou z uznávaných historikov umenia a teoretikov^[9], hlavnú cenu si odnieslo dielo s názvom Veľký pád od Jozefa Jankoviča.^[10] Podľa interpretácie historika umenia Jána Kraloviča hlavná cena prisúdená Jankovičovi bola dôkazom toho, že v porovnaní so samoúčelnými, vyumelkovanými dielami bol oveľa väčší dopyt po tých, ktoré sa pohybujú na tenkej hranici medzi umením a životom. Diváci si vyžadovali participovanie, hravosť.^[11] Takúto požiadavku je možné zo strany divákov často pociťovať aj dnes. V mnohých prípadoch sú kritizované drsné, prehnane abstraktné diela, ktoré odcudzujú publikum súčasnému výtvarnému umeniu, relevantnosť diel sa však týmto neznižuje.

Na výstave Slovenskej národnej galérie sa nachádza len niekoľko z participatívnych diel, ak počítame op-artové diela, kde návštevníka upúta a hypnotizuje optická ilúzia diel. Nachádza sa tu, samozrejme, aj Jankovičov „sochársky súbor“, ruky a nohy vynárajúce sa zo zeme, ktoré lákajú diváka, aby si ich pozrel bližšie pohybujúc sa medzi samostatnými prvkami, hoci SNG tentoraz dielo ohradila, takže už nebolo možné vstupovať medzi jednotlivé prvky.

Udalosti z augusta 1968 síce neovplyvnili pôvodnú štruktúru výstavy, ale zloženie umelcov, ktorí sa jej zúčastnili, do istej miery áno, pretože sa našli aj takí, ktorí neboli ochotní vystavovať spolu s umelcami, ktorých krajina^[12] podpísala Varšavskú zmluvu. K týmto umelcom patrili Alex Mlynárčik, Karol Lacko a Jana Shejbalová-Želibská. Mlynárčik spolu Erikom Dietmanom vyjadril svoje obavy v otvorenom liste z 22. augusta 1968. V tomto liste pripomenuli výtvarnej scéne, že slobodné umenie je nevyhnutné a že bez ohľadu na to, aká diktatúra alebo politický systém je pri moci, umenie bude vždy v tej či onej forme prítomné.^[13]

Tento postoj silne rezonuje so súčasným dianím na slovenskej umeleckej scéne. Od výmeny vlády na jeseň 2023 je možné pozorovať zo strany ministerstva kultúry otázne a nepremyslené legislatívne úpravy, inštitucionálne zmeny či výmeny riaditeľov inštitúcií. Bezdôvodne bola odvolaná Zuzana Denková z čela Slovenského banského múzea, riaditeľka Bibiany v Bratislave Zuzana Liptáková a riaditeľka Slovenskej národnej knižnice Katarína Krištofová, ale aj v prípade bratislavskej Kunsthalle nastali zmeny, ktoré nakoniec viedli k zavretiu inštitúcie. Reorganizácia popredných kultúrnych inštitúcií Slovenska sa tým však neskončila, ministerka kultúry Martina Šimkovičová v uplynulých dňoch odvolala riaditeľa Slovenského národného divadla (SND) Mateja Drličku a riaditeľku Slovenskej národnej galérie Alexandru Kusú. A kým doteraz bol výber vedúcich galérií a múzeí verejným a transparentným procesom, odteraz sa verejnosť môže dozvedieť len o osobe vymenovaného riaditeľa, bez osobitného odborného odôvodnenia. Bez ujmy nezostali ani fondy poskytujúce grantové finančné prostriedky. Vyšla novela zákona o zložení výboru Fondu na podporu umenia, podľa ktorej bude môcť minister kultúry menovať najviac osem členov z trinásťčlennej rady. Podobný bol postup aj v prípade Audiovizuálneho fondu, kde budú o rozdeľovaní dotácií rozhodovať aj poverenci ministerstva. Okrem toho sa úplne zmenil aj verejnoprávny Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS): od 1. júla 2024 vystupuje už ako Slovenská televízia a rozhlas (STVR).

Všetky tieto premeny a inštitucionálne zmeny vyvolávajú ostrú kritiku takmer celej kultúrnej obce, čo sa stalo indikátorom vzniku platformy Otvorená Kultúra,  kde je možné sledovať prehlásenia a postoje ovplyvňujúce prostredie kultúry, resp. organizácia napomáha pôsobeniu odborových zväzov v kultúre a zasadzuje sa za slobodný rozvoj kultúry bez straníckych politických zásahov.

Výstava Danuvius 68 má teda v súčasnej slovenskej atmosfére kumulatívnu relevanciu. Je tu kurátorská myšlienka Vladimíry Büngerovej, ktorá pripomína intelektuálne dedičstvo Danuvius 68, prezentujúc zabudnuté diela v galerijnej zbierke: dostať do povedomia verejnosti určujúcu výstavu tunajšej umeleckej scény, aby nezostala len dôležitým referenčným bodom v odborných kruhoch, ale aby bola známa aj širšej verejnosti.

Edukačný charakter výstavy bol dosiahnutý vystavením dobových dokumentov, listov, plagátov a popisov pri dielach zahraničných autorov. Dobové reportáže a nahrávky, ktoré si možno pozrieť pri vchodoch, približujú návštevníkovi výstavu, ktorá definovala koniec 60-tych rokov. A akokoľvek progresívne sa dnes môže zdať koncepcia a realizácia pôvodnej výstavy pri pohľade späť, Bielikove a Breierove fotografie slúžia ako pripomienka, že dobová atmosféra sa nerovnala Károvej kurátorskej praxi.

Z iného hľadiska, sledujúc súčasné procesy a rozhodnutia kultúrnej politiky, rok 1968 silne rezonuje s postavením súčasnej slovenskej kultúrnej obce, kde agenda politickej moci práve prepisuje odborné a relevantné prístupy. Prehlásenie Alexa Mlynárčika a Erika Dietmana z roku 1968 zostáva síce pravdivé, teda umenie bude v nejakej forme prítomné v každom politickom prostredí, ale napriek tomu všetkému je nevyhnutné, aby kultúra nebola dotváraná v zmysle politických hesiel.

Umenie, ktoré zostalo; kurátor: Vladimíra Büngerová, Slovenská národná galéria, Bratislava, 28. 03. 2024 – 25. 08. 2024

Preklad: Eva Dénesová

---

[1] Jana Geržová: 21. august 1968 – okupácia Československa a jej dôsledky pre umenie / August 21, 1968 – Occupation of Czechoslovakia and its Implications for Art’, Profil, č. 2, 2018

[2] Zoznam oslovených umelcov zostavil Ľubor Kára a organizačný výbor. Členovia organizačného výboru: B. Bachratý, M. Cipár, E. Heger, J. Jankovič, M. Jankovský, Ľ. Kára, I. Mojžišová, J. Mojžiš, A. Miklis, M. Paštéka, V. Popovič, A. Rudavský a A. Trizuljak.

[3] Ľudo Petránsky: Danuvius 68 – záslužný čin, Výtvarný život, roč. 14, č. 2 – 3, 1969, str. 14 – 27

[4] V priestoroch Slovenskej národnej galérie sa nachádza knižnica Kornela Földváriho a jeho manželky prístupná návštevníkom galérie. Projekt, ktorý vznikol na podnet spisovateľa a režiséra Petra Krištúfka, ponúka možnosť čítania, oddychu a poskytuje priestor aj na rôzne kultúrne podujatia.

[5] vznik v roku 1963, členovia: Ivan Štrpka (1944), Peter Repka (1944) a Ivan Laučík (1944 – 2004)

[6] Jürgen Weichardt: Avantgarda v Bratislave Danuvius – bienále mladých výtvarníkov. In: Jana Geržová, Slovenské výtvarné umenie 1949 – 1989 z pohľadu dobovej literatúry, Bratislava, 2006, str. 206 – 209

[7] Ivan Jirous: Danuvius – bienále na Dunaji, Výtvarný život, roč. 14, č. 2 – 3, 1969, str. 29

[8] Ján Kralovič: Danuvius 1968 Bienále bez reprízy, Flash Art, 22. apríl 2015

[9] Zoran Kržišnik z Galérie moderného umenia v Ľubľane (predseda poroty), Werner Hoffmann, riaditeľ viedenského Múzea umenia 20. storočia, Pierre Restany, francúzsky teoretik a kritik, Jindřich Chalupecký český esejista a historik umenia, Karol Vaculík, riaditeľ Slovenskej národnej galérie.

[10] Okrem toho porota udelila aj päť cien – nákupov pre Stana Filku, Adolfa Frohera, Alenu Kučerovú, Gianniho Pisaniho, Martiala Raysseho.

[11] Ján Kralovič: Danuvius 1968 Bienále bez reprízy, Flash Art, 22. apríl 2015

[12] Albánsko, Bulharsko, Československo, Poľsko, Maďarsko, Nemecká demokratická republika, Rumunsko, Sovietsky zväz

[13] Text prehlásenia je dostupný v nasledovnej publikácii: P. Restany, Inde. Alex Mlynárčik, SNG Bratislava, Lara Vincy Gallery Paris, 1995, str. 67