Posudok očami cudzinca

O monografii dejín umenia strednej a východnej Európy od autorov Maja a Reuben Fowkes

„Napísať prehľad dejín umenia strednej a východnej Európy nie je o nič menej zložité ako obrovský sklad umeleckých praxí, ktoré v sebe zahŕňajú, a pri ich písaní sa nedá vyhnúť ani tomu, aby sme sa nestretli s množstvom rozporov, protikladov či nevyriešiteľných dilem,”  – tvrdí autorská dvojica knihy vydanej v roku 2020 Maja a Reuben Fowkes, ktorí žijú v Londýne. Naznačujú tým, že napísať úvod k dejinám umenia strednej a východnej Európy druhej polovice 20. storočia je obrovská a komplexná úloha. 

Kniha bola vydaná ako súčasť prestížnej série World of Art (Svet umenia) britského vydavateľstva Thames & Hudson. Zväzky série vychádzajú pravidelne od roku 1958 a ich cieľom je popularizácia kvalitných dejín umenia. 

Autormi diela sú kurátori, kritici a historici umenia, ktorých špecializáciou je východoeurópske umenie. V knihe však nekladú rovnaký dôraz na všetky štáty v tejto oblasti: najviac sa zaoberajú Poľskom, Českom, Slovenskom, Maďarskom a Juhosláviou; Rumunsko a niekdajšiu Nemeckú demokratickú republiku spomínajú pomerne často, kým Bulharsko a pobaltské štáty spomenú len sporadicky. V knihe zároveň nefigurujú časti Sovietskeho zväzu, ktoré sa rozkladajú mimo Pobaltia. 

Dielo je dobre štruktúrované, drží sa chronologického členenia, ktoré dokáže čitateľ ľahko sledovať: každá kapitola pokrýva jedno desaťročie. Kapitoly začínajú vždy všeobecným prehľadom, potom sú podrobnejšie opísané procesy, ktoré boli na začiatku stručne načrtnuté, pričom autori uvádzajú množstvo príkladov v rámci jednotlivých krajín. Zmapujú objavenie sa jednotlivých umeleckých praxí, umiestnia ich do konkrétnych hnutí a štýlov, pričom skúmajú podobnosti s inými oblasťami, respektíve ich regionálny charakter. Dávajú pozor na to, aby predstavili aj kontext, teda aj neustále sa meniacu, niekedy čoraz prísnejšiu, inokedy uvoľňujúcu sa politickú atmosféru.

Zhrnutie dejín umenia východnej a strednej Európy po roku 1945, ktoré má viac než dvesto strán, je výzvou, ktorá sľubuje veľa, no zároveň je mimoriadne nevďačnou úlohou, keďže je k nej potrebná selekcia vo veľkej miere, ktorá je možná len na základe jasne stanovených zásad. Autori tak už na začiatku svojej práce načrtnú hlavné zásady pri zostavovaní zbierky: „Namiesto toho, aby sme do popredia umiestnili vplyv politických dejín v strednej a východnej Európe na umenie, sú v tomto súhrne uprednostnené individuálne umelecké praxe a vynikajúce diela, ktoré zaraďujeme do hnutí, štýlov, javov a udalostí, ktoré od 50. rokov 20. storočia vytvárali umelecké scény v regióne,” deklarujú a dodávajú, že zvýšenú pozornosť venujú umelcom, ktorí mali najúspešnejšiu kariéru, zároveň však uznávajú, že vo svojej práci sú zaujatí experimentálnym umením. 

V prvej kapitole diela (1950’s: Competing Paths to a Higher Form of Realism/50. roky 20. storočia: Konkurenčné cesty k vyššej forme realizmu) ponúkajú autori prehľad pätnástich rokov, ktoré nasledovali po druhej svetovej vojne a rozdeľujú ich na tri dobre oddeliteľné obdobia. Prvá časť je umenie krajín, ktoré sa znovu budujú na ruinách svetovej vojny, ešte predtým ako moc prevzali komunisti. Počnúc nultým rokom si umelci všetkých krajín – hoci každý iným spôsobom, hľadali vlastnú cestu, pričom sa vracali k umeleckým štýlom z obdobia pred svetovou vojnou, respektíve približovali hrôzy vojny. Spomínajú významné skupiny ako maďarská Európska škola alebo česká skupina Ra. 

V centre druhej časti stojí umenie socialistického realizmu, ktoré zažívalo obdobie rozkvetu od konca štyridsiatych do polovice päťdesiatych rokov. Autori presvedčivo predstavujú špecifiká tohto smeru: zobrazovanie nového socialistického človeka predstavujú prostredníctvom obrazu Lászlóa Félegyháziho Stachanovec v továrni na nábytok; inokedy výtvarnú konfrontáciu občianskej minulosti a obdobia socializmu pomocou diela Wojciecha Fangora Figury. Napokon nasleduje tretie obdobie od konca päťdesiatych rokov, keď mali autori po nalomení autokracie socialistického realizmu možnosť vrátiť sa k avantgarde, prípadne hľadať nové cesty. Pre umeleckú prax v oblasti bol charakteristický informel, teda tvorba v umeleckom štýle charakterizovanom ako abstrakcia bez foriem, ktorý nasledoval po druhej svetovej vojne.

Druhá kapitola (1960’s: The Gestures of Liberation/60. roky 20. storočia: Gestá oslobodenia) je súhrnom (aj) umelecky slobodnejších šesťdesiatych rokov, desaťročia, ktoré bolo presýtené nádejou, potom sa zlomilo pri československom pokuse o socializmus s ľudskou tvárou, ktorý bol krvavo potlačený. Dvojica autorov vyzdvihuje, že umenie, ktoré sa oslobodilo spod jarma socialistického realizmu, sa obrátilo smerom k avantgarde a začalo reagovať na umelecké udalosti a procesy na medzinárodnej scéne. Významný vplyv na umelcov oblasti mal neokonštruktivizmus, pop-art a hnutie Fluxus. Pre čitateľov knihy, ktorí vedia po anglicky, no umenie tohto regiónu pravdepodobne nepoznajú, môže byť obzvlášť zaujímavá časť kapitoly venujúca sa vplyvom pop-artu, kde autori okrem iného predstavujú objavenie sa populárneho štýlu v socialistickom bloku prostredníctvom obrazu Lászlóa Laknera (Saigon, 1965), respektíve diela Marie Pinińska-Bereś (Love Machine, 1969). 

Tretia kapitola knihy (1970’s: Practising Impossible Art/70. roky 20. storočia: Praktizovanie nemožného umenia) predstavuje  zlaté obdobie experimentálneho umenia v oblasti, sedemdesiate roky, keď v čase čoraz prísnejšej politickej kontroly nastal posun v umeleckých formách, ktoré boli čoraz menej kontrolovateľné štátom, napríklad smerom k umeleckým akciám na voľných priestranstvách. Autori detailne predstavujú regionálny rozvoj neoavantgardy a konceptuálneho umenia, pričom spomínajú napríklad aj známy projekt Lászlóa Bekeho s názvom Predstava či neovantgardné slovenské umenie, ktoré prekvitalo na vidieku. Zaoberajú sa aj obľúbenými témami obdobia (verejné priestranstvá; gender) a výrobou experimentálnych filmov, ktoré v oblasti čoraz viac silneli, respektíve aj hyperrealizmom, ktoré sa v tomto desaťročí dostávalo do popredia. 

Štvrtá časť (1980’s: Excesses of Non-Conformity/80. roky 20. storočia: Prehnaná nonkonformita) predstavuje desaťročie rozčarovania a premeny, osemdesiate roky: „Umenie 80. rokov 20. storočia vyjadrilo ironický odstup od reality a nakazilo ho cynizmom postutopistického obdobia”. V tomto období sa umelecké techniky stali nástrojom výsmechu symbolov politických ideológií, ktoré si navzájom protirečili. Rozhodujúcu úlohu zohrávali new wave subkultúry a undergroundová hudba. Autori poukazujú aj na protiklad charakteristický pre dané obdobie: „cynický prístup maninstreamovej politiky žil spolu s odporom voči kooptácií a prijatím podvratných stratégií na disidentských umeleckých scénach, ktoré prekvitali na doslovných aj symbolických ruinách socialistickej utópie.”

Autori názorne predstavujú, ako vplývali tragické udalosti v Poľsku na začiatku osemdesiatych rokov na vtedajšie poľské umenie. Obraz Łukasza Korolkiewicza odzrkadľujúci hyperrealistický štýl 13 December 1981, Ráno názorne predstavuje atmosféru dramatického a zároveň tragického historického okamihu: v tento deň vyhlásil generál Wojciech Jaruzelski v Poľsku výnimočný stav, pričom sa pokúsil o ozbrojené potlačenie spoločenskej vzbury proti socialistickému režimu. 

Autori ďalej podrobne predstavujú objavenie sa hybridnej maľby, ktoré sa rozšírila od neoexpresionizmu po hyperrealizmus, potom sa venujú aj iným významným umeleckým spôsobom vyjadrenia obdobia, v každej krajine predstavia najdôležitejších autorov a skupiny, medzi inými Łukasza Korolkiewicza z Poľska alebo postmodernú skupinu Alterimago z Juhoslávie, z Maďarska výstavy Novej senzibility, ktoré organizoval Lóránd Hegyi a vplyvných umelcov ako István Nádler, Imre Bak, Károly Kelemen, Ákos Birkás alebo El Kazovsky.

Predmetom posledných troch kapitol je nedávna minulosť dejín umenia, teda tri desaťročia medzi obdobím 1990 a 2020. Kapitola zaoberajúca sa 90. rokmi 20. storočia (1990’s: Critical Exposure/90. roky 20. storočia: Kritická expozícia) predstavuje  návrat oblasti do medzinárodného krvného obehu umenia, otvorenie nových horizontov, ako aj vznik východoeurópskej identity ako náprotivku Západu. Autori vyzdvihujú, že v tomto období sa množstvo umelcov vzdialilo od maliarstva a sochárstva a obrátili sa radšej ku komplexnejším inštaláciám. Počas prvých rokov zmien režimu boli pravidelné umelecké zásahy, ktorých cieľom bolo zbaviť verejné priestranstvá ideologickej kontroly – typický príkladom je David Černý a jeho Ružový tank. Kvôli zmene politickej a spoločenskej situácie sa v regióne objavili aj nové prúdy, spomedzi nich je významnejší feminizmus, na ktorý reflektovalo okrem iného aj dielo Anny Daučíkovej Kissing Hour. 

Časť, ktorá sa venuje inštitucionálnemu rozvoju, vyzdvihuje významnú úlohu Sorosových centier súčasného umenia (SCCA) v rozvoji stredo- a východoeurópskej umeleckej sieti inštitúcií. Kapitola, ktorá sa venuje prvému desaťročiu nového milénia (2000’s: Radical Recollections of Global Transitioners/Nulté roky 21. storočia: Radikálne spomienky globálnych premien) ukazuje významný tematický posun, keďže tvorcov obdobia zaujímali a znepokojovali v prvom rade už vplyvy ekonomických a kultúrnych globalizačných procesov. V tomto desaťročí vstúpilo veľa krajín do Európskej únie a v týchto krajinách sa vtedy otvorila aj značná časť moderných múzeí umenia. 

Predmetom poslednej kapitoly (2010’s: Global Uncertainty/10. roky 21. storočia: Globálna neistota) je umenie druhého desaťročia 21. storočia v oblasti. Vtedy sa už urýchlila inštitucionalizácia umenia strednej a východnej Európy v rámci medzinárodnej umeleckej štruktúry, ďalej aj autorov už najviac zaujímali problémy na globálnej úrovni a spomienka na komunizmus sa začala pomaly strácať. Kapitola nám môže pripomenúť dodnes prebiehajúci diškurz, v centre ktorého stojí otázka, či sa umenie postsocialistického regiónu zaradilo do západného umeleckého sveta ako podriadené alebo rovnocenné. V tomto spore však autorský tandem nezaujme stanovisko. 

Dielo uzatvára krátke, no obsažné zhrnutie, ktoré predstavuje najdôležitejší procesy a štýly, ako aj podrobný zoznam odporúčanej odbornej literatúry. Zväzok možno plným právom nazývať dielom, ktoré vypĺňa medzeru a ktoré čitateľom, ktorí nemajú poznatky z oblasti dejín umenia, zrozumiteľne a štruktúrovane načrtáva dejiny umenia v tomto regióne po druhej svetovej vojne. Zároveň sa vďaka prísnemu výberu kritérií autori nestratili v detailoch. 

Maja a Reuben Fowkes: Central and Eastern European Art Since 1950, Thames & Hudson (séria World of Art), London, 2020 

Preklad: Lenka Nagyová