Priestor predstáv, predstavy priestoru

Možnosti fiktívneho múzea a detského ihriska na 15. Documente

Jedno z najväčších a najvýznamnejších podujatí v oblasti moderného umenia Documenta sa koná od roku 1955 každých päť rokov. Od jej vzniku až podnes je jej domovom Kassel, tiché a pokojné mesto v Nemecku. Výstava, ktorá je otvorená sto dní, sa do histórie veľkých umeleckých podujatí zapísala ako „stodňové múzeum”; dvadsať rokov po svojom založení sa už oveľa viac zdá byť synonymom progresívneho umenia a tento charakter si zachovala aj v súčasnosti. O vypracovanie koncepcie sa tradične stará jeden hlavný kurátor, tento rok však táto úloha nepatrila jednej osobe, ale indonézskemu umeleckému kolektívu s názvom ruangrupa. Ruangrupa prirovnáva svoje fungovanie k neziskovej organizácii, okrem organizácie festivalov a výstav je jej cieľom aj vytváranie spoločenských priestorov, ktoré podporujú kritické myslenie, kreativitu a zdieľanie poznatkov. 

Ústrednou témou ich koncepcie na podujatí documenta fifteen bolo lumbung, čo v indonézskom jazyku znamená sklad ryže, teda budovu vo vidieckych komunitách, kde po zbere ryže spoločne uskladňujú jej prebytok. Lumbung znamená v prenesenom význame aj centrum zdieľania poznatkov, zdrojov a praxe. Ďalším úsilím ruangrupy bolo vytvorenie medzinárodnej lumbungovej siete, preto vyhľadali individuálnych tvorcov, umelecké skupiny či občianske iniciatívy, ktorých diela boli v súlade s tým, čo predstavujú. Takto dostalo pozvanie do Kasselu aj budapeštianske OFF-Biennále, najväčšie súčasné nezávislé umelecké podujatie v Maďarsku. 

Združenie OFF-Biennále založila hŕstka umeleckých odborníkov v roku 2014. Zámerom zakladateľov bolo znovu vytvorenie nezávislého umeleckého priestoru v Maďarsku, posilnenie kontaktov medzi predstaviteľmi moderného umenia a občianskej sféry, rovnako aj medzi rozličnými spoločenskými skupinami. Od roku 2015 majú za sebou už organizáciu tretieho podujatia OFF-Biennále. 

Skupina OFF bola na Documente fifteen prítomná prostredníctvom medzinárodných projektov, jeden z nich vznikol v roku 2017, druhý v roku 2021, pričom oba sa opierajú o koncepciu a diela Biennále. Jedným z nich bola skupinová výstava v ústrednej budove Documenty, Fridericianum, vytvorená spoločne s European Roma Institute of Arts and Culture (ERIAC) s názvom „Bude ešte sviatok na svete – RomaMoMA”. Druhým projekt s názvom „Čo by bolo keby a prečo: OFF-ihrisko” vznikol v požičovni člnov AHOI! na brehu rieky Fulda. 

Projekt „Bude ešte sviatok na svete” je výsledkom spoločnej práce rómskych umelcov, ako aj rómskych a nerómskych kurátorov. Výstavu možno chápať výber zo „zbierky“ fiktívnej transnacionálnej inštitúcie moderného rómskeho umenia RomaMoma. Ako sa uvádza v sprievodnom texte OFF, v pozadí projektu sa tiahnu dve myšlienky: kurátori chcú prostredníctvom imaginárneho múzea vytvoriť protihodnotu rómskych umelcov, ktorí boli vždy vynechaní z kánonu, ako aj upriamiť pozornosť na obrovský nedostatok a nesprávnosť rómskej umeleckej reprezentácie. Druhou ideou výstavy je okamžitá reflexia na úlohu imaginárnej inštitúcie, gesto prevzatia sebakritickej pozície, veď ako sa uvádza v sprievodnom texte, Bude ešte… „[chce] tiež dekonštruovať túto inštitucionálnu víziu: nielen tým, že vo Fridericianum roztrúsene vystavuje najnovšie práce súčasných umelcov rómskeho pôvodu, ale aj prostredníctvom vybraných umeleckých pozícií, ktoré svedčia o nekonečnej komplexnosti formovania modernej identity.” 

Tvorcovia Bude ešte… teda mohli mať pred sebou ideu „vytvárať prostredníctvom zániku”. Úloha je samozrejme paradoxná, ako na to upriamujú pozornosť aj samotní kurátori. No ostane ňou len dovtedy, kým budeme trvať na tom, že vytvorenie a demontáž vízie rómskeho múzea sa uskutoční v danej historickej chvíli, počas jedinej udalosti, konkrétne v rámci podujatia documenta fifteen. Akonáhle rozšírime oblasti a priestory reflexie, tieto myšlienky už ani nie sú natoľko nemožné a protikladné. Ak totiž tvorcovia mimo projektu, odborníci na teóriu či organizácie začnú zdieľať svoje predstavy súvisiace s RomaMoMA a jej kritikou, uvoľní sa napätie, podľa ktorého sa misiu imaginárnej inštitúcie pokúša spochybniť rovnaká komunita, ktorá ju vytvorila. 

Na tomto kurátorskom zostavení sa samozrejme neoplatí dlho otáľať, keďže Bude ešte… je mimoriadny silný a koncepčný výber. V tomto imaginárnom múzeu niet hľadiska, ktorého by sa diela nedotkli: rómske etnikum sa objavuje zároveň ako kolektívna skúsenosť, historická trauma, ako osud jedinca, ako menej spomínaná časť emancipácie žien, ako najdôležitejší zdroj, ako obmedzenie, ktoré sa zdá byť nezničiteľné či ako prizma, ktorá dokáže ukázať otázku identity v mnohých nových lomoch svetla. 

Moderné diela, ktoré boli umiestnené na priečelí Fridericianum alebo rozptýlené v rámci budovy, respektíve zamiešané medzi iné diela, sa však dali chápať ako gesto dekonštrukcie zamerané na inštitúciu už pomenej. Ako prijímanie znamenali tieto spôsoby inštalácie a „nedostatkovosť”, ktorá vznikla medzi súčasnými dielami (v porovnaní so súdržnosťou moderných diel, ktoré boli vystavené v jednej sále, pričom tvorili lineárny príbeh) skôr  zobrazenie vzťahu rómskej a väčšinovej kultúry/umenia. Diela predstavovali izolovanosť rómskeho umenia a jeho osobitné postavenie a napriek tomu aj jeho očividnú prítomnosť, respektíve vyvolali aj transnacionalitu tejto pseudoinštitúcie. 

Vďaka tomuto spôsobu inštalácie sa dostali k sebe blízko v priestore, respektíve do dialógu archívne zábery z konca 80-tych rokov 20. storočia nezávislej iniciatívy s názvom Archives des luttes des femmes en Algérie (Archív bojov alžírskych žien) s obrovskými textilnými kolážami Małgorzaty Mirga-Tas, súčasnej umelkyne poľsko-rómskeho pôvodu. Archívne videá zobrazujú detaily z demonštrácií alžírskych žien bojujúcich za rovnaké pracovné podmienky a práva, kým Mirga-Tas zobrazuje rómske ženy pri vykonávaní rozličných tradične ženských alebo práve mužských prác. 

Ďalší dialóg vznikol medzi gobelínom Mirga-Tas a veľkorozmernými drevomaľbami Tamása Péliho, ktoré vznikli v roku 1983 a zobrazujú rómsku etnogenézu. Základný problém pre oboch predstavuje to, že aj keď počas uplynulých storočí vznikli zobrazenia Rómov, boli buď stereotypné, alebo boli zobrazovaní ako veční Iní; dvaja autori sa tak pokúsili o vytvorenie vlastného pohľadu, ktorý by bol naozaj rómsky. Mirga-Tas prostredníctvom mikropohybov spochybňuje zaužívané predsudky o ženách a zobrazuje ich ako aktívne a činné osoby, kým Péli prostredníctvom jednotlivých zastávok príbehu o pôvode Rómov potvrdzuje, že aj Rómovia majú vlastné dejiny, respektíve sa na tvorbe dejín podieľali. 

Bude ešte… sa zapája do najviac tematizovaného zhluku problémov podujatia documenta fifteen a to do konfliktov, ktoré sa tiahnu medzi juhom a severom. V tomto rozdelení je globálny sever kvôli svojim výčitkám kvôli juhu alebo práve kvôli sebaoslobodeniu náchylný hľadieť na seba z hľadiska vlastných problémov oveľa homogénnejšie a usporiadanejšie. Tým, že umelci RomaMoMA patria z geokultúrneho hľadiska ku globálnemu severu, poukazujú na stáročia trvajúcu izolovanosť najväčšej etnickej menšiny v Európe a obraz homogenity týchto spoločností je pestrejší.   

Jediný nedostatok výstavy možno spájať s maľbami Omary, teda Mary Oláh, ktorá zomrela pred dvoma rokmi. Omara vo svojich vystavených dielach tematizuje vlastnú, niekoľkonásobne znevýhodnenú situáciu: napríklad to, aké možnosti má ako Rómka podieľať sa na diškurze o súčasnom umení, pričom sa jej nikdy nedostalo formálneho umeleckého vzdelania. Druhým najdôležitejším médiom Omary bolo písanie, na svoje obrazy maľovala aj vysvetľujúce komentáre. Ich anglický preklad však v sprievodnom texte, ktorý vydala Documenta, nebol dostupný, takže pre ne-maďarských návštevníkov boli obrazy (spolu s osobou Omary), sotva zrozumiteľné a nevedeli si ich zaradiť do kontextu.

Projekt s názvom Čo by bolo keby a prečo: OFF-ihrisko, alebo „stavebný priestor s možnosťami ihriska” bol obzvlášť v súlade s poslaním ruangrupy, veď pojem ruangrupa je v skutočnosti metafora priestoru, pretože po indonézsky znamená aj „umelecký priestor”. Ihrisko OFF sa však neusilovalo vymaniť a vyriešiť ťažko opísateľný problém spoločenskej či umeleckej oblasti. Tvorcovia a kurátori sa prostredníctvom metafory hry pokúšali skôr predostrieť myšlienku, že tvorba (a prijímanie) umenia môžu byť cieľom a nástrojom zároveň, teda zábavnou činnosťou aj užitočnou praxou. Pozabudnutie sa môže byť rovnako užitočné ako sociálna citlivosť alebo „vita activa”: nemusia sa navzájom vylučovať. Projekt sa samozrejme nevyhýba ani gestu spolupráce, keďže ho spoločne vytvárali architekti a záhradníci spolu s deťmi a časť vystavených diel bola vyrobená z recyklovaných materiálov. 

Ako diela tak aj slová „čo by bolo keby a prečo” avizujú, že moderné umenie nemusí neustále vyhlasovať či rozhodne niečo prezentovať, prípadne kŕčovito konať. Nemusí v každom prípade nevyhnutne poskytovať konkrétne riešenia na spoločenské problémy či problémy životného prostredia (čím by prebralo zodpovednosť od lídrov štátov, kde je blahobyt). Z času na čas si môže dovoliť, aby kládlo len otázky, aby sa zatúlalo na plodnú pôdu neistoty. Že aj hra môže byť základom svetového poriadku založeného na oveľa užšej spolupráci, dokonca že prostredníctvom hry možno spoločenské praxe hoci aj prepísať. Ak sa usilujeme o prežitie, ak sa chceme prispôsobiť zmenám v prostredí a v spoločnosti, oslobodenie spoločenskej predstavivosti, „hranie sa”, teda mentálna svalová činnosť môže byť obzvlášť dôležitá.

Breh Fuldy, ktorý sa zmenil na ihrisko, ako aj požičovňa člnov AHOI! teda nastolili možnosti skrývajúce sa v kolektívnej a individuálnej hre. V textilnej inštalácii Evy Koťátkovej s názvom Pracovná stanica denného snenia (Daydreaming Workstation, 2022), ktorá zaplnila celú miestnosť, sa objavila hra ako možnosť totálnej eliminácie (vlastného) vedomia, možnosť odstránenia racionálnych zážitkov. Ako činnosť, počas ktorej majú aj dospelí dovolené báť sa. Jej inštaláciu tvorili paplóny a vankúše, teda najdôležitejšie časti „stavania bunkra“ v detstve, ako aj pyžamá či nočné košele – oblečenie, v ktorom snívame. Vo svete, ktorý vytvorila Koťátková, hranice úloh splývajú a nie je jasné, kto sa stará o koho; dieťa sa stane dospelým, dokonca obrom, a dospelý dieťaťom či obrovským bábätkom. Jej tvory sú textilné sochy na počesť útržkom snov, spomienok a fantázie. V tejto inštalácii vytvára hra nekonečný priestor pre naplnenie túžob, na druhej strane je tu aj možnosť vyjadriť nedostatky, ktoré inak nie je možné artikulovať. 

Práca Ádáma Kokescha s názvom Bez názvu (Meander, 2021) pozostáva z drevených kociek a stavebnicových hračiek, v ktorej sa hra objavuje ako cvičenie zamerané na vytvorenie rovnováhy. Dielo je prísne skonštruované, každá zložka má určené miesto a úlohu: držia ho pokope zveráky a skrutky, pričom má nepravidelný tvar a je dokonca nestabilný, keďže stojí na podstavci, ktorý sa ľahko prevráti. Kokeschovo dielo je modelovanie charakteru hospodárskych, spoločenských a prírodných procesov, ktoré tvoria náš svet, a ich strnulého charakteru, ktorý je možné pomaly meniť, no predsa je nekonečne zraniteľný. Je to model sveta, ktorý ukáže, čo sa stane, ak sa náhodne vybraná zložka pohne zo svojho miesta. Upriamuje pozornosť na krehkosť nášho každodenného života, na to, aké drastické dôsledky má napríklad z hľadiska globálnej zásobovacej reťaze, ak vypukne vojna v Európe alebo ak Suezský prieplav zablokuje loď. 

Prostredníctvom diela Ilony Németh s názvom Plávajúce záhrady (2011-2022) sa voda a rastliny stanú tiež priestorom na hru a spoluprácu. Autorka založila na rovnako veľkých ostrovoch plávajúcich na rieke Fulda dve maličké „rastlinné republiky” s pomocou katedry krajinnej architektúry, manažmentu krajiny a rozvoja rastlín na Univerzite v Kasseli. Do Liečivej záhrady boli vysadené rastliny, ktoré sú v Kasseli domáce a boli to konkrétne  rastliny či bylinky a koreniny s liečivým účinkom, ako aj rastliny, ktoré žijú vo vzájomnej symbióze. Do Záhrady budúcnosti sa dostali rastliny, ktoré dokážu z pôdy extrahovať škodlivé látky pochádzajúce z ľudskej činnosti, napríklad ťažké kovy, respektíve rastliny, ktoré sa v uplynulom desaťročí objavili v Kasseli v dôsledky klimatickej zmeny. Dielo Plávajúce záhrady je vízia o možnostiach rastlinného spolužitia, no zároveň je aj modelom novej praxe obnovy či adaptácie.  

Výtvor Ilony Németh sa zapája aj do diškurzu o udržateľnom umení, dielo je totiž „recyklovanou” prácou, keďže jeho prvá verzia z roku 2011 dáva domov už záhrade tretieho typu. Za Plávajúcimi záhradami sa však skrýva aj sebakritické vyjadrenie: Németh poukazuje rovnako na to, že výsledkom tvorby umenia môže byť aj vážne zaťaženie životného prostredia. Kontajner oboch ostrovov totiž vznikol z rovnakého plastového materiálu, z ktorého sa vyrábajú aj skutočné bazény a rozloží sa za 500 rokov. Skutočná podstata práce sa však viaže so zodpovednosťou a starostlivosťou, pretože právo starať sa o záhrady sa dalo zapožičať na sto dní, teda na celú dobu trvania podujatia. Dva ostrovy teda rozoberajú otázky typu kto má čas a zdroje na starostlivosť o spoločnú záhradu? V širšom kontexte: kto vezme na seba zodpovednosť za globálne škody spôsobené na životnom prostredí? Aké dlhodobé dôsledky bude mať, ak sa na problémy obnovy a ochrany pokúšajú dať odpoveď umelci a nie politickí činitelia?

Tohtoročnú Documentu sprevádzali škandály a znieslo sa na ňu aj veľa kritiky. Jedno z najväčších rozhorčení spôsobilo odstránenie diela zobrazujúceho motív antisemitizmu, v dôsledku čoho odstúpila riaditeľka Documenty Sabine Schormann. V súvislosti s odstránením diela obvinili ruangrupu z toho, že nenechala priestor na skutočný dialóg, nebola dostatočne introspektívna. Okrem antisemitizmu bolo podujatie silne kritizované aj kvôli tomu, že k otázkam komunity sa stavalo príliš naivne a nepozostávalo zo skutočných výstav, ale z projektov so spoločenským cieľom, dokumentácie práce organizácií, ktoré sú riadené zdola: teda že to nebola séria výstav, ale ’meta-podujatie’, kde sa dôraz kládol na činnosti ako záhradkárčenie a varenie, kam sa však priemerný návštevník s dvojdňovou vstupenkou dokonca ani nedostal. 

Význam dvoch výstav OFF-Biennále sa ukazuje najmä vo svetle posledných dvoch spomínaných kritík. Imaginárne rómske múzeum a ihrisko potvrdzujú, že moderné výtvarné umenie môže byť o komunitarianizme, o spoločenských a ekologických problémoch, o otázkach reprezentácie či o sprostredkujúcej sile umenia bez toho, aby sa úplne vyhýbalo autonómnym estetickým hľadiskám či priestorovým dielam. Ukázalo, že ak sa v tradičnom múzeu ocitnú problémy znevýhodnených spoločenských skupín alebo otvorené politické otázky, umenie odtiaľ ešte nemusí odísť. Že základom spolupráce nemusí byť len kŕčovité hľadanie riešenia, ale môže to byť aj hravé nastoľovanie otázok. 

documenta fifteen, Kassel (Nemecko), 18. 06. 2022. – 25. 09. 2022.

Preklad: Lenka Nagyová