„Snažíme sa o inklúziu, aby sme otvárali priestor galérie pre všetkých“

Rozhovor s Dorotou Kenderovou o nových akvizíciách Východoslovenskej galérie

Mgr. art. Dorota Kenderová, ArtD. absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (2007), kde pôsobila ako odborná asistentka na Katedre intermédií a bola spoluzakladateľkou, neskôr riaditeľkou a kurátorkou Galérie Hit. Od 1. februára 2016 je riaditeľkou Východoslovenskej galérie v Košiciach (VSG). Od svojho nástupu sa snaží zjednotiť zbierku inštitúcie a budovať ju podľa špecifických cieľov – napr. prezentácia Košickej moderny, zvyšovanie zastúpenia diel umelkýň, či súčasných a zahraničných umelcov.

Rozhovor s riaditeľkou VSG vznikol v súvislosti s výstavou Kúpa, prevod, dar, ktorá sa uskutočnila v období 29.9.2023 – 31.1.2024. Rozhovor sa týkal akvizícií v uplynulých rokoch, ich tematickej či koncepčnej skladby a možných úskalí, ale aj finančných možností, správy pozostalostí a plánov do budúcnosti.

V akom stave bola zbierka pred akvizíciami v rokoch 2020-2023?

VSG mala v turbulentných 90-tych rokoch rôznych zriaďovateľov, nebola ani ekonomicky, legislatívne, ani finančne nastavená, aby vykonávala akvizičnú činnosť, ktorá bola v podstate na 10-15 rokov pozastavená. Diela sa do zbierky prijímali nesystematicky, náhodne – podľa finančných možností alebo darovaním, neexistovala akvizičná stratégia.

Aká akvizičná stratégia sa uplatňuje pri súčasnom budovaní zbierky?

Po mojom príchode v roku 2016 sme spolu s kurátormi začali riešiť celú zbierku – vytvorili sme komplexný prehľad, tomu sme prispôsobili výstavnú činnosť a zároveň sme nastavili aj akvizičnú stratégiu.

Rozhodli sme sa, že umenie 19. storočia budeme dopĺňať iba veľmi výnimočnými dielami, ktorých proveniencia sa viaže na kontext Košíc. Budeme zbierať Košickú modernu, ktorá je však vysoko cenená aj na trhu s umením, a tak si ju verejná inštitúcia nemôže dovoliť, ale napriek tomu vieme získať niektoré diela darom alebo prevodom. Zbierame všetko od rodiny Klimkovičovcov, pretože do zbierky patrí a chceme mať celý konvolut ich diela. Zistili sme, že 90. roky a 80. roky nemáme zastúpené takmer vôbec alebo len čiastkovo. Rozhodli sme sa, že súčasné umenie nebudeme zbierať len z východoslovenského regiónu, ale budeme hľadať presahy aj v medzinárodnom kontexte a snažiť sa o nadnárodný dialóg našich diel s dielami autorov zo strednej Európy. A zistili sme aj jednu zásadnú vec: autorky máme zastúpené len minimálne. V približných číslach to znamená, že v zbierke VSG sa nachádza okolo 7600 umeleckých diel a z toho približne 600 diel je od žien, máme zastúpených cca 700 autorov a 90 ženských autoriek, čiže ten nepomer je markantný.

Ako prispievajú nedávno získané diela k identite galérie a ako dopĺňajú už existujúcu zbierku?

Snažíme sa o hľadanie prepojení alebo kontextov. Do zbierky pribudli napr. diela autoriek ako Eva Koťátková, Anna Hulačová z Českej republiky, ktoré dopĺňajú sochársku zbierku. Zakúpili sme aj dielo od Emílie Rigovej, ktoré dokladá, že Košice boli vždy multikultúrne mesto, s veľkou komunitou Rómov. Snažíme sa reagovať na pálčivé otázky spoločnosti, na kontext, v ktorom VSG pôsobí, a tie košické sú oproti iným mestám na Slovensku naozaj špecifické. To chceme do zbierky pretaviť. Doplnili sme zbierku súčasného umenia napr. o Ota Hudeca, ktorý rieši vo svojich témach klimatickú krízu, klimatické zmeny a enviromentálnu zodpovednosť jednotlivca. To všetko ukazuje akými témami sa zaoberáme, čo v spoločnosti rezonuje, a čo chceme zachytiť aj prostredníctvom diel.

Aké sú finančné možnosti na zbierkotvornú činnosť?

Každoročne môžeme požiadať Fond na podporu umenia na nákup max. troch diel, a to max. do výšky 20 000 Eur za 1 dielo. Tomu sa musíme prispôsobiť a vtesnať sa do tohto rámca. Neexistuje však záruka, že peniaze budú schválené alebo že budú k dispozícii v plnej výške; je to veľmi neisté. Ako zriaďovateľ galérie prispieva aj Košický samosprávny kraj sumou 10 000 Eur. Operujeme viac-menej v tomto finančnom rámci. 

Kto má konečné rozhodnutie o kúpe daného umeleckého diela – je osoba, ktorá rozhoduje o prijatí darov, tou istou osobou, ktorá rozhoduje aj o nákupe?

Kurátori galérie navrhujú diela aj podľa budúcej výstavnej dramaturgie, podľa budúcich výstavných projektov. Potom prichádza na rad akvizičná komisia. Je zložená z interných zamestnancov, ktorí sú aj predkladateľmi, a z externých členov komisie, ktorí do istej miery zbierku už poznajú, sú odborníkmi na dané obdobie – napr. Katarína Beňová či Július Barczi ako experti na umenie 19. storočia, na súčasné umenie sme oslovili zamestnankyňu Galérie mesta Bratislavy, Miru Keratovú či znalcov košického prostredia s celoslovenským oresahom ako Petra Tajkova či Petra Megyesiho. Akvizičná komisia hľadí aj na iné faktory: na adekvátnosť sumy, vhodnosť diela – či by nemalo byť zastúpené nejakým iným dielom, a až potom dochádza k vyjadreniu súhlasu či nesúhlasu. Konečné rozhodnutie má Fond na podporu umenia; už sa nám stalo, že odporúčal prehodnotiť stanovisko a vybrať od daného autora iné dielo, čo je celkom vľký zásah do rozhodnutí akvizičnej komisie galérie.

Názov výstavy vysvetľuje spôsoby akvizície v rokoch 2020–2023. Aká bola proporcia darov, prevodov a kúpy?

Najviac bolo kúpy, potom boli prevody z iných inštitúcií, ktoré patria pod Košický samosprávny kraj, dary tvoria najmenšiu časť. Momentálne je pre nás veľmi dobré, že pri kúpe sa autori zväčša rozhodnú ešte niečo aj darovať, aby sme mohli vytvárať kolekcie.

Dary sa snažíme filtrovať – neprijímame každý dar, pri tých zaujímavejších alebo aj sporných nám pomáha externá akvizičná komisia, pretože náš interný pohľad môže byť niekedy aj deformovaný.

Existuje na Slovensku nejaký akvizičný trend?

Ani nie. Vnímam to ako otázku, o ktorej by sa dalo veľa rozprávať a možno by malo zmysel, ak by sme aj v Rade galérií Slovenska vytvorili nejakú dohodu, solidárne spolupracovali, pretože sme malá krajina a spoločne tvoríme budúce kultúrne dedičstvo. Ideálne by bolo dohodnúť sa o smerovaní a formovaní zbierok, o možnostiach využívania depozitárov – už v súvislosti s uceleným veľkým konceptom.

Ale myslím si, že my ako VSG, sme výnimoční v tom, že sa pozeráme aj na iné svetové strany, snažíme sa prepájať minimálne s tou českou alebo maďarskou scénou, pretože Košice, Budapešť a Praha sú mestá, ktoré majú v DNA čosi veľmi podobné; neviem o tom, že by v inej inštitúcii kupovali diela aj zo stredoeurópskeho priestoru.

Sú medzi novými akvizíciami diela, ktoré pochádzajú z väčšej pozostalosti? Aké sú vaše skúsenosti?

Na tejto výstave máme napr. dielo z 19. storočia od Elemíra Halász-Hradila, ktorému sme v minulom roku robili veľkú monografickú výstavu. Mali sme výpožičky z maďarských inštitúcií, od súkromných zberateľov a aj priamo od rodiny a dedičov Elemíra Halász-Hradila. Kurátora výstavy Miroslava Klebana tento výskumný a prezentačný projekt doviedol až do Prahy k dedičom, s ktorými sme si ako inštitúcia vytvorili veľmi dobré vzťahy. Pozostalosť, ktorú môj kolega skúmal, sa rodina rozhodla darovať galérii a rozhodli sa predať nám aj Portrét košického mešťanostu, ktorý sa dlho považoval za stratený, pričom bol u tejto rodiny.

Druhá skúsenosť z pozostalostí – ide tiež o dielo Elemíra Halász-Hradila: Portrét Košičanky. V Košiciach pôsobila Mária Spoločníková, jedna z prvých reštaurátoriek na Slovensku a zberateľka umenia. Po jej smrti sa rodina rozhodla, že si časť zbierky ponechá a časť predá. Rodina spolupracovala s aukčnou spoločnosťou SOGA a zároveň aj s VSG, kde sa uskutočnila výstava z pozostalosti. Pri spracovaní listinnej pozostalosti a fotografickej dokumentácie sme spolupracovali so štátnym archívom. Na následnej aukcii SOGA u nás sme si mohli dovoliť vydražiť dielo, pretože nám zriaďovateľ galérie Košický samosprávny kraj poskytol na akvizície 10 000 Eur.

Oslovujete zvyčajne dedičov alebo naopak?

Mnohokrát rodina už má vzťah k umeniu, a tak osloví nás, nejde hneď na trh s umením; myslím, že sa už zlepšuje povedomie a snažia sa nás osloviť. A funguje aj práca v teréne, kde nás volajú hlavne k dielam Košickej moderny, pri kvalitnom diele sa snažíme vyjednať predaj do galérie.

Ak ide o pozostalosti, ktorú by inštitúcia rada prijala, ale nemá na to kapacitu, oznámite to inej inštitúcii?

Eva Mathéová sa ako manželka sochára Jána Mathého, ktorý zomrel v nultých rokoch, stala správkyňou celej jeho pozostalosti a domu, ktorý voláme „košický Tugendhat.“ Je to modernistická stavba, ktorej súčasťou je ateliér a v ňom všetky diela, precízne inventarizované. Profesorka Mathéová nemá priamych dedičov a roky premýšľala nad tým, komu zveriť vilu a celú pozostalosť. Hovorilo sa o darovaní VSG, ale galéria je zriadená Košickým samosprávnym krajom, a tak sa rozhodla pre dar mestu, v podstate celú ťarchu udržateľnosti prevzalo mesto. Jedna vec je prijať a druhá vec je udržiavať to.

Existovali nejaké špecifické výzvy alebo úvahy, ktorým galéria čelila pri kúpe diel, a ako sa vyriešili?

Možno, že špecifické výzvy, ktoré minulosti neboli problémom sú, a to, že mnohí umelci sú kvalitní a veľmi zaujímaví a radi by sme ich mali v zbierke, ale trhové ceny majú také vysoké, že si ich diela verejná kultúrna inštitúcia nemôže dovoliť. Možno chýba akási osveta, že ak to dielo skončí v rukách súkromného zberateľa, tak ho možno verejnosť nikdy neuvidí. Je to aj otázka zodpovednosti umelcov voči krajine, kde študovali alebo umelecky pôsobili. Možno by mohla fungovať istá vzájomná solidárnosť. Každý musí myslieť na svoje prežitie, ale je dobré myslieť aj do budúcnosti – čo tu po mne ostane. V kultúrnej inštitúcii, galérii sú záruky, že odtiaľ sa nikdy nebude predávať a dielo sa zachová pre budúce generácie.

U mnohých autorov je problémom aj cenotvorba. Sú autori, ktorí nemajú za sebou dlhú výstavnú históriu alebo ich dielo ešte nebolo potvrdené v medzinárodnom kontexte a pýtajú si premrštené sumy. Musia existovať kvalitatívne ukazovatele, pretože nie je možné kúpiť etablovanú autorku, zastúpenú v tých najväčších inštitúciách v strednej Európe, či v zbierkach iných galérií za rovnakú cenu ako autora, ktorý má za sebou dvojročnú výstavnú históriu v nezávislých galériách.

Spomenuli ste, že zbierka VSG sa systematicky buduje akvizíciou diel umelkýň. Sú nákupy od umelkýň novou praxou pre inštitúcie zaoberajúce sa zbierkami umenia na Slovensku?

Myslím si, že sa to v niektorých inštitúciách zohľadňuje, že sa to začína vyrovnávať a už to nie je až také výnimočné. Stále vidíme disproporciu, ale máme tu niekoľko výrazných autoriek, ktoré sa do tých zbierok dostávajú.

Môžete vyzdvihnúť niektoré konkrétne diela akvizície z rokov 2020-2023, ktoré považujete za mimoriadne významné alebo symbolické pre propagáciu slovenského umenia 20. storočia?

K úžasným akvizíciám patrí dielo Ota Hudeca: Vrátim sa kam patrím (Back where I belong). Je to dielo veľmi nadčasové, veľmi citlivo spracované, s príjemným výtvarným jazykom, vypovedá o klimatickej kríze, ale tie interpretačné vrstvy sú na dlhé roky a otvára nové interpretačné roviny. Potom je to určite objekt Denisy Lehockej, ktorý sme zakúpili do zbierky ako veľmi zaujímavý pendant Márie Bartuszovej. Alebo sme získali päť videí^[1] od Erika Sikoru, ktorý je možno v medzinárodnom kontexte ťažko preložiteľný, lebo pracuje s jazykom a slovenskými reáliami.

Súčasných umelcov získaných do zbierky označila galéria ako tých, ktorí majú nezastupiteľné miesto pri formovaní výtvarnej scény na východnom Slovensku i v celej krajine. V čom vidíte ich význam?

Mnohí z týchto autorov nie sú ateliéroví umelci, majú presahy do ďalších oblastí. Napr. Oto Hudec sa angažuje ako občiansky aktivista a zároveň je pedagógom, čiže tam vidno výnimočnosť – jednak reflektovanie na pálčivé témy, jednak dosah na vzdelávanie ďalších generácií umelcov. To je možno aj príklad Erika Sikoru, či Svetlany Fialovej. Alebo Emília Rigová, autorka rómskeho pôvodu – veľmi veľa pracuje s rómskou identitou a exotifikáciou rómskej kultúry.

Ako inštitúcia sa snažíme otvárať rôznym menšinám, pretože košické prostredie je špecifické v tom, že je tu naozaj veľa Rómov na hranici chudoby. Snažíme sa o inklúziu, aby sme otvárali priestor galérie pre všetkých; zapojenie do aktivít je naozaj veľmi dobré – rómske deti sa napr. na komentovaných prehliadkach stretávajú s umením, vytvárajú si nové zážitky či predobrazy, ktoré ich formujú.

Nezastupiteľnosť vidím v témach, v širšom dosahu, v umeleckých a naozaj zaujímavých autentických programoch, ktoré tí autori razia.

Existujú nejaké tematické alebo koncepčné linie, ktoré spájajú získané diela?

Táto výstava skôr mapuje posledné tri roky zbierkotvornej práce. Diela sú rôznorodé štýlovo aj tematicky, je veľmi ťažké vytvoriť nejakú pevnú koncepciu výstavy. Myslím, že nitky, ktoré to prepájajú sú už na návštevníkovi výstavy. Môže hľadať spoločenské témy alebo históriu Košíc alebo snahu o nadnárodnosť alebo búranie obrazu lokálnosti a otváranie sa väčšiemu svetu.

Aké sú vaše plány na budúce nákupy?

Naše plány sú veľké, ale teraz bojujeme o to, aby sme udržali nezávislosť fondov, aby sme mohli ďalej nakupovať, lebo politická situácia na Slovensku nie je dobrá a naozaj môže opätovne ochromiť niečo, čo je celkom dobre rozbehnuté. Keby to fungovalo úplne ideálne, tak máme dva spôsoby ako premýšľať nad zbierkou: teraz sme kúpili nových autorov, ale zastúpení sú zväčša jedným dielom. Jedna možnosť je že budeme ich autorské zastúpenie rozširovať, alebo druhá možnosť je pokryť čo najširšiu škálu autorov a súčasných tendencií v umení, a dúfať, že ďalšie generácie to budú dopĺňať.

Chceme naďalej mapovať východoslovenský región, lebo máme veľmi zaujímavých autorov, ktorí z tohto regiónu pochádzajú, ale pôsobia na medzinárodnej umeleckej scéne, napr. Jaro Varga, ktorý dlhodobo žije v Prahe a v zbierke ho ešte nemáme zastúpeného. V Prahe dlhodobo pôsobí aj Viktor Kopasz a teraz budeme robiť výstavu jeho pedagógovi zo strednej školy Zdeňkovi Smieškovi. Čiže je tu nejaká stopa o zastúpení ľudí, ktorí odtiaľto vyšli a v ich tvorbe môžeme vidieť záchytné body kde sa k tomuto miestu vracajú: od Viktora Kopasza napr. v sérii post colony alebo Varga so svojou sériou Trebišov (Fuck Your School).

Galéria sústavne buduje svoju zbierku modernej a súčasnej grafiky, plánujete v budúcnosti budovať zbierku aj iných médií – úžitkové umenie, sochárstvo, fotografia?

Grafika bola odpoveďou na pandemickú dobu, kedy sme sa rozhodli, že i s malými financiami vieme urobiť gesto voči umelcom a zakúpiť ich grafiky. Mali sme naplánovanú výstavu Grafika – jedno médium, kde sme ukázali cestu akou sa grafika od tých klasických výtvarných techník uberala, od počítačovej grafiky, internetových stránok aj do tvorby animácie atď.

Zaujíma nás socha, pretože sochárska tradícia je v Košiciach veľmi výrazná. Sme však limitovaní priestormi, nemáme depozitár. Náročné je aj skladovanie nových médií, lebo technológia sa veľmi rýchlo mení – sme malá inštitúcia a nemáme IT oddelenie, ktoré by nám s tým pomáhalo a prepisovalo dáta. Uvažujeme rôzne, ale ako sa nakoniec rozhodneme závisí od objektívnych príčin. Samozrejme je dôležité mať zastúpenie všetkých médií a presahov keďže to definuje súčasné umenie.

Pripravuje sa už koncepcia výstavy, ktorá by zahŕňala niektoré z diel, ktoré ste práve získali?

Dúfame, že sa nám podarí buď koncom tohto roka alebo začiatkom budúceho roka otvoriť stálu expozíciu. VSG mala nejaké stále expozície (Košická moderna, Umenie 19. storočia na východnom Slovensku, Košice v maľbe 19 – 20. storočia, Kabinet grafiky), ale tieto koncepcie sú neaktuálne a rozhodli sme sa ich neopakovať..

Novú stálu expozíciu nebudeme robiť na základe vybraného časového obdobia, alebo témy. Nemôžme ju vystavať ani chronologicky ako dejiny umenia, pretože disponujeme len veľmi torzovitou zbierkou starého umenia. Takže sme sa nakoniec rozhodli, že expozícia bude prostredníctvom diel rozprávať príbeh. Podkladom je surrealistická divadelná hra od Antona Jasuscha, predstaviteľa Košickej moderny, ktorá sa volá Komédia ducha. Komunikuje s hrou od Imre Madácha Tragédia človeka. Ideovým rámcom Komédie ducha je otázky slobody človeka a tvorby, ktorá sa nám zdá stále aktuálna.

Pri nadobúdaní diel premýšľame nad tým ako sa budú hodiť do novej stálej expozície. Cieľom je vytvoriť nadčasové dialógy diel bez podmienenia ich proveniencie či času vzniku, ktoré sú rozdelené do 10tich skupín – I. Duchovný svet – spiritualita, II. Kozmos – priestor – čas, III. Človek a zem – myšlienky na budúcnosť, IV. Zem – dominancia človeka, V. Človek slnka – nový Adam, VI. Človek a mesto – sociálno-kritická vlna, VII. Portréty mesta, VIII. Vzťahy – intimita a identita, IX. Apokalypsa – zrod a zánik, X. Dematerializácia duše. 

---

[1] V roku 2019 získala Cenu Oskára Čepana, ktorú udeľuje medzinárodná odborná porota.