Kto sme, odkiaľ prichádzame, kam smerujeme… 

Recenzia dokumentárneho filmu Ješte nejsem, kým chci být (2024) o živote a tvorbe českej fotografky Libuše Jarcovjákovej

Libuše Jarcovjáková (1952) je česká fotografka, ktorá v súčasnosti pôsobí ako vedúca ateliéru na Katedre fotografie Fakulty designu a umění Ladislava Sutnara na Západočeskej univerzite v Plzni. Získala niekoľko významných ocenení, vrátane ceny Osobnost české fotografie (2017, 2019), ktorú udeľuje Asociácia profesionálnych fotografov (Praha), vyznamenania Rytier Rádu umenia a literatúry (Chevalier de L’ordre des arts et des lettres, 2021) udeľované francúzskym ministerstvom kultúry, a bola zaradená do Siene slávy v rámci ceny Czech Grand Design (2024). Ako autorka má za sebou viacero úspešných a ocenených výstavných a knižných projektov doma i v zahraničí, napríklad Evokativ, T-club či Trans_fusion. Žije a tvorí v Prahe.

Sebaspytovanie na rozhraní médií

Dokumentárny film Ješte nejsem, kým chci být^[1] v réžii Kláry Tasovskej predstavuje život a tvorbu českej fotografky Libuše Jarcovjákovej v pútavej multižánrovej forme. Jedna zo zásadných otázok, ktorá sa vynára hneď na úvod, znie, či je kategorizácia tohto projektu správne určená a či je vôbec nutná. Film postavený na dôkladnom výbere fotografií sa však stáva filmovým práve funkčnosťou svojej skladby – radením fotografií, ich rytmizáciou, striedaním, posúvaním či strihom. Sekvencie fotografií sprevádzajú zvuky evokujúce dej na záberoch (hluk tlačiarne, ruch mesta, otváranie dverí, dážď…) a hudobná, miestami ambientná stopa. Vzájomné pôsobenie všetkých týchto prvkov spolu s autobiografickým čítaním fotografky zo svojich denníkov uvádza do pohybu inak statické médium fotografie.

Tento rozprávaný fotofilm predstavuje súčasne autorské čítanie, komentovaný archív a prierezovú výstavu fotografickej tvorby. Vytvára osobnú spoveď a koncepčný metanaratív, ktorý osvetľuje široké časové rozhranie života a tvorby hlavnej protagonistky od roku 1962 až po súčasnosť. Premyslená vnútorná výstavba dokumentu a otázky tematizované prostredníctvom fotografií a zápiskov Jarcovjákovej sa tak spolupodieľajú na jeho relevantnosti a aktuálnosti, čo sa odzrkadlilo aj na úspešnom uvedení filmu na filmových festivaloch v Berlíne či v Karlových Varoch.^[2]

Výstavba pohybu v postcinematickej ére

Oproti súčasným kinestetickým zážitkom je Tasovskej film rafinovaným v budovaní pohybu. Akcentovanie otázok extenzívneho a intenzívneho pohybu rytmizovaním a strihom zvukom sprevádzaných statických snímok znovu otvára teoretické otázky ohľadom filmu ako média pozostávajúceho „zo série statických zmrazených záberov, ktoré sa extenzívne pohybujú z bodu A do bodu B cez objektív a svetelný lúč.“ ^[3] Ilúzia pohyblivého, ktoré tvorí pohyb materiálneho tela (celuloidu a svetla alebo jednotiek a núl bežiaceho softvéru), je tak aktualizovaná fotografickou výstavbou a priznaním jej rozpohybovania mimo dominujúcich systémov (ako sú CGI, AI, VR), kinestetického vtiahnutia dynamickou kamerou či POV záberov. Môžeme tak povedať, že voľba formy v opozícii voči súčasným filmovým technológiám umocňuje v diváctve dojem bezprostrednosti a autentickosti prežívania autorkinej minulosti. Hovorené slovo osvetľuje dej fotografie, doplnenie zvukom a voľba strihu či prechodov fotografie priestorovo zafarbuje.

Takto poskladaná sonda do života Libuše Jarcovjákovej evokuje homogénnosť časovej montáže, pokým ju nenarúša súčasná anachronicky^[4] zvolená hudba. Jej výber však možno chápať aj ako aktualizovanie deja oproti snahe minulosť simulovať. Čas fotografie je rovnobežný s denníkovými zápiskami, kým filmové spracovanie, čítanie autorky a hudba zostávajú súčasné. Takto zvolená stavba filmového albumu zároveň podlieha špecifickej estetike autorských diel, ktorým čítanie intímnych subjektívnych záznamov dodáva živú naratívnu vrstvu a podnecuje iný typ reakcie diváctva – konzumentstva súčasnej audiovizuálnej produkcie a jej nových foriem.^[5]

Identita – id-entita? Alebo kto vlastne sme medzi expozíciou a tmavou komorou

Fotografický príbeh Jarcovjákovej je vrstevnatý, surový a bez príkras. Je životom bez cielenej štylizácie a filtra, životom oscilujúcim a pretvárajúcim sa medzi rôznymi polohami outsiderstva. Otvára mnoho tém, ktoré už z časti dali vzniknúť samostatným výstavám a knižným spracovaniam. Medzi kľúčové patria identita, bytie, stávanie sa… a teda otázka, kým autorka je – či už v rámci rodiny, krajiny, spoločnosti, politiky, genderu (či genderovej politiky), ale i sama pred sebou, konfrontovaná fotografiami svojho tela, prehliadkou vlastnej kože definovanej plynúcim časom. Intímne kto-som sa dostáva pod kožu konfrontáciou s kým-chcem-byť zoči voči nenaplneniu želaných predstáv a kolísaním sebahodnoty preverovanej životnými prekážkami.

Autorkino (spätné) stávanie sa je tak modelované objektívom s miestami až gauginovskou túžbou po (seba)poznávaní, ale aj túžbou po zachytení, uchovaní a overení svojej vnútornej pravdy, po spovedi či parhésii.^[6] V ére filtrami nabitých vyprázdnených instagramových selfies sú Jarcovjákovej nedokonalé, neostré, neformálne, často surové i na-seba-prísne fotografie osvetľujúce osobné vzostupy a pády a napĺňajúce nízke i vysoké (ako Freudovo ego a id), všednú každodennosť i bohémske eskapády nielen časopriestorovou historickou stopou, ale svojou poetikou a koncepciou žitia fotografie („jediný způsob jak přežít, je fotiť“^[7]) sú až auratické i napriek vymedzeniu tohto pojmu voči fotografii Walterom Benjaminom.^[8]

Atraktívne úpravy fotografií charakteristické pre súčasnosť, štylizovanie sa do póz a potreba zaujať tu a teraz masy sledovateľov, sa tak dostávajú do ostrého kontrastu s Jarcovjákovej tvorbou. Prostredníctvom nej autorka skúmala seba samu, uisťovala sa o vlastnej existencii, často bez publika, ktoré by mohla očariť a bez potreby uniformného skrášľovania. Priemernosť a banalita, ktoré budujeme svojimi webovými nad-realitami^[9] s túžbou stať sa virálnymi, tak obohacujú Jarcovjákovej film o vrstvu kritiky súčasnosti a miesta fotografie v nej. Autorkine vymedzenie sa voči originalite a potreba fotiť obyčajné veci sú tak o to viac príťažlivé v ére „novej obyčajnosti“ našich repetitívne upravených a na konkrétne momenty zacielených virtuálnych nad-svetov. Jarcovjákovej obyčajný záujem a potreba záznamu však zároveň odkrývajú aj cenné zlomy a trhliny  – životy marginalizovaných skupín, existenciu politicky neexistujúceho, intímnu skúsenosť s odmietnutím materstva, medzery a slepé uličky v pretrvávajúcom politickom systéme, ale tiež autentické záznamy jednotlivca o dejinných obratoch, akým bol aj pád totalitného režimu.

Ťaživosť intímnosti a erotika prázdnoty

„Celé hodiny se dívám do zrcadla, jestli jsem to ještě já. Potřebuji se ujistit, že existuji.“^[10]

Jarcovjákovej tvorba by bez kurátorovania denníkom mohla azda vyznieť plocho. Zvlášť jej obsedantná potreba po autoportréte, po zmapovaní tela, jeho častí, stavov a výrazov. Popolník pri obnažených chlpoch ohanbia, zábery z kúpeľa, telo milenca, alkohol a sexuálne zážitky môžu ako vyňaté z kontextu sugerovať Jarcovjákovú do pozície Charlesa Bukowského. Jej príbeh, a teda aj film, je však oveľa komplexnejší. Autorkin organicky vrstvený vizuálny jazyk a témy, ktoré zachytávala – oboje v tej dobe neprijateľné – bez príležitosti niekde zverejniť svoju prácu, jej dali paradoxnú slobodu v tvorbe. Práca s fotoaparátom sa tak u Jarcovjákovej stáva intuitívnym až telesným aktom, s autoterapeutickým účinkom vyjadrenia svojho vnútorného stavu, kolísavého seba-vedomia a osobnej vykorenenosti.^[11]

Inakosť, súperenie so systémom, geografické i osobnostné odchody a návraty tak prinášajú nehynúcu tému hľadania vlastnej trajektórie medzi vysnenými projekciami a sebou v konkrétnych okolnostiach. Divák sám ale pochopí, že zápas hlavnej postavy so spoločnosťou i so sebou samou, vyhľadávanie skupín a miest na okraji, na ceste za stále nedosiahnuteľným vytúženým JA – sú práve tými okamihmi „spätného rázu“, v ktorých sa autorka kontinuálne stáva tým, kým je, bez toho, aby v danom momente vedela, čo dosahuje. Jej snaha o vymanenie sa z podmienok a statickosti života je sama dynamickým a osobitým stávaním sa. Jarcovjáková tak kráča Foucaltovskou cestou – nevie, kým je, čo ju zároveň robí samou sebou, pretože hlavným záujmom v živote a v práci by malo byť stať sa iným – iným ako na začiatku.^[12]

Psychologický proces sebaobjavovania či definovanie identity sociálnej, kultúrnej alebo politickej tak navigujú film k archetypálnym a neustále aktualizovaným otázkam. Jarcovjáková hľadá, kým je, prostredníctvom média fotografie a overovaním svojej existencie v tmavej komore. Tento proces je pritom fotograficky „naturálny“ vo svojej intímnosti, bolesti i prázdnote. Autorkina prehliadka kože, niekedy nelichotivé, inokedy dráždivé selfies tak vytvárajú telesnú pamäť s jej zlomeninami, jazvami či vztýčenými bradavkami. Hľadá sa v obnažení a odmieta úpravu. Znova navštívi miesta, kde zažila neúspech, vyvoláva zábery, ktoré sú spätne úspešnými foto-sondami. Zmena tak nastáva až archiváciou, nie snahou o úpravu záberov. Jarcovjáková sa fotografiou nemení, stáva sa ňou v čase. Konflikty zaznamenané jej fotoaparátom spätne dosahujú veľké úspechy práve v období umocňujúcich sa zápasov o identitu. Nie je tak úplnou náhodou, že autorkine prvé významné ocenenia prichádzajú vtedy, keď sa Susan Faludi stáva finalistkou Pulitzerovej ceny s knihou V tmavej komore^[13] o svojom otcovi-fotografovi, ktorý sa od kariéry manuálnej úpravy fotografií dopracoval k seba-úprave procesom tranzície. Z emigrovaného Žida v Amerike sa stal hrdou Maďarkou, ktorá máva rukou nad antisemitizmom. Objavenie Jarcovjákovej tvorby tak zdôrazňuje naliehavosť aktuálnych tém na domácej pôde a podčiarkuje relevantnosť hľadania dejín inakosti: tie autorka zdokumentovala aj mimo rámca osobnej skúsenosti, napríklad v slávnej sérii fotiek z pražského T-clubu^[14] alebo zachytávaním života Rómov, Vietnamcov a seba ako ženy (nielen) z kádrovo nespoľahlivej rodiny.

Telo v transhistorických súvislostiach

Projekt Jarcovjákovej a Tasovskej je pôsobivým spracovaním osobnej skúsenosti fotografky, ktorá rozprávačským vstupom dosahuje ucelenosť a pútavosť naratívu a audio-vizuálnou úpravou zase aktualizovanú a príťažlivú podobu. Technické spracovanie v sprievode hudby je väčšinovo funkčné, pracuje s tempom, buduje hĺbku a miestami s lyrickou „presnosťou“ dotvára špecifickú estetiku autorkiných kompozícií. Výber fotografií previazaných s denníkovými zápismi tak nie je len spomienkou protagonistky na minulosť, ale spoluutvára a aktualizuje autentický záznam životného príbehu bohatého na veľmi súčasné a naliehavé témy. Silné i slabšie stránky filmu možno hľadať vo vytváraní pohybu a v práci s časom. Strihové efekty, prechody, rytmizácia opakovaním snímok či striedanie fotografií s čiernou obrazovkou nedosahujú vždy rovnakú úroveň v budovaní atmosféry. Snaha o „poctivosť času“ evokovaná výberom fotografií a čítaním z denníka oproti štandardnému rozpamätávaniu sa, je v niektorých momentoch narúšaná výrazne súčasným zvukom v hudobnom prevedení Olivera Torra, badfocus a DJ GÄP-a. Je však na zváženie či aj samotný výber a čítanie už napísaného nie je rovnako, ak nie viac anachronickým než priznanie súčasnej hudby, a tým aj zatraktívnením vizuálneho. Pohyb a čas vo filme však napriek tomu vytvárajú pôsobivú hru, ktorá sprítomňuje a aktualizuje život hlavnej hrdinky a rozprávačky. Mnohovrstvový viacžánrový projekt rezonuje úprimnosťou svojej výpovede a silnou hlavnou líniou – identitou ako neustálym stávaním sa. Dokument Ješte nejsem, kým chci být tak predstavuje Jarcovjákovej tvorbu „zo zákulisia“, čím umocňuje jej sugestívnosť a pozíciu medzi súčasnými fotografmi a fotografkami.

Titulná fotografia: Záber z filmu Ješte nejsem, kým chci být (c) Libuše Jarcovjáková, SMT Films

---

^[1] Film je dostupný na streamovacích platformách Netflix alebo kviff.tv.

^[2] KINEMA. Ešte nie som, kým chcem byť: Divoký život ikony českej fotografie zachytil jedinečný film [online]. 2025. [cit. 2025-04-22]. Dostupné na internete: https://www.kinema.sk/filmova-novinka/306151/este-nie-som-kym-chcem-byt-divoky-zivot-ikony-ceskej-fotografie-zachytil-jedinecny-film.htm

^[3] NAIL, Thomas. Theory of the Image. New York: Oxford University Press, 2019. s. 26.

^[4] K pojmu anachronizmu pozri: DIDI-HUBERMAN, Georges. Pred časom. Dejiny umenia a anachronizmus obrazov. Bratislava: Kalligram, 2006. s. 16. 296 s.

^[5] Ku kritike súčasných foriem filmovej produkcie pozri: SHAVIRO, Steve. Post Cinematic Efect, Winchester: Zero Books, 2010. 200 s.

^[6] Termín použitý Euripidom vo význame slobodnej voľnej reči, hovorení všetkého.

^[7] Úryvok z denníkových záznamov, ktoré odzneli vo filme.

^[8] K pojmu aura pozri: BENJAMIN, Walter. Aura a stopa. Bratislava: Kalligram, 2013. 126 s.

^[9] PAŠTÉKOVÁ, Michaela. Estetika fotografie v ére Instagramizmu. In: ESPES. The Slovak Journal of Aesthetics [online]. 2018, roč. 7, č. 1, s. 38–46. s. 40.

^[10] Úryvok z denníkových záznamov, ktoré odzneli vo filme.

^[11]  ZIKMUND-LENDER, Ladislav. Vždycky na okraji. In: Art & Antiques, 2019, roč. 18, č. 4, s. 55.

^[12] MARCELLI, Miroslav. Michel Foucault alebo stať sa iným. Bratislava: Archa, 1995. s. 19.

^[13] FALUDI, Susan. V tmavej komore. Bratislava: Inaque, 2018. 360 s.

^[14] Kniha T-Club je fotografickou publikáciou, ktorá dokumentuje život v legendárnom pražskom LGBTQ+ bare T-Club v rokoch 1983 až 1985. Pozri: JARCOVJÁKOVÁ, Libuše. T-Club. Praha: Untitled, 2024. 256 s.