06-01-2023

Čo sa to so mnou deje? Pýtal sa topiaci sa ľadovec

O albume Andrása Cséfalvayho s názvom Future Role of the Church in the Forthcoming Environmental Transformation

Album Andrása Cséfalvayho s dlhým názvom (Future Role of the Church in the Forthcoming Environmental Transformation, po slov. Budúca úloha cirkvi v nadchádzajúcej transformácii životného prostredia) vyšiel v septembri 2022, natrafila som však naň až na začiatku roka 2023. Cséfalvaymu nie je hudba a hudobné performance cudzia – v roku 2013 mu vyšla opera s názvom Funeral the Musical, dostupná ako album na Bandcampe, tento album s dlhým názvom je teda už druhým obdobným Cséfalvayho počinom.

Cséfalvayho naivná hudba je mimoriadne sugestívna, mala som z nej pocit, že je nástrojom vytvorenia zvláštnej atmosféry. Tento hudobný zážitok je ťažké opísať slovami; aj preto bude tento text najmä o dojmoch a nie o dešifrovaní. Kvôli dramatickému spádu a jeho intimite odporúčam, aby ste si album vypočuli vcelku, s kvalitnými slúchadlami.

Výtvarné portfólio autora je bohatšie, ale v skutočnosti sa neoplatí deliť jeho tvorbu podľa žánrov: jeho hudobné a vizuálne diela sú si v témach i v estetike vzájomne koherentné. Počas počúvania 12 piesní na albume, ktorý má 35 minút, mi hlavou prebleskovali úryvky z jeho videoprojekcií A Case of Pluto alebo Birds of Paradise, kde sa do vzduchu dvíhajú okrídlené dinosaury. Hlas dobre známy z narozprávaní k videám a tonálne gestá menia tento „hudobný album“ na zhudobnenú zbierku básní.

Rozprávanie príbehu – nezávisle od média – je v Cséfalvayho umení esenciálne. Popri fantastických postavách zapožičiava hlas historickým osobnostiam rovnako ako entitám bez hlasu, ktoré nie sú schopné vyrozprávať vlastný príbeh. K tomu je, samozrejme, potrebná aj hravosť a určitá miera drzosti, vyvlastnenie si týchto entít, ktoré však robí neškodným fakt, že tvory, ktoré prehovoria/sú vyvlastnené, nepredstavujú menšiny definované časťou ľudstva v mocenskej pozícii.

Planéta, dinosaurus, Newton, alebo praveký piskor ako alter egá vyjadrujú filozofickú podstatu a prostredníctvom svojich verbálnych interakcií zobrazujú to, čo má byť povedané. Či už v dialógu, monológu alebo v prípade predmetných zhudobnených diel v texte piesní. Vracajúce sa toposy Cséfalvayho umeleckého jazyka tak pretkávajú aj texty piesní tejto hudobnej básnickej minizbierky.

Komplexná mytológia vytvorená zo skutočných motívov však vždy skrýva novinky: pre mňa je to napríklad teraz objavené vlákno odkazujúce na Pána prsteňov. Dielo s názvom Mithrandir od Leonarda Rosemana z roku 1978 (ktoré dostalo neskôr miesto aj vo filmovej hudbe Pána prsteňov) sa s totožným názvom (mimochodom, Mithrandir je jedno z mien Gandalfa) objavuje na tomto albume puritánsky spracované. V ďalších piesňach odkazujú na inšpiráciu Tolkienom elfovia, charakteristický sakrálny zvuk, respektíve spevácky zbor v pozadí zložený z viacerých Cséfalvayov, čo celkovo nie je cudzie estetike jeho umeleckého portfólia ako som ho doteraz poznala. (Neskôr som si zistila, že v jeho videu Marx and Orcs z roku 2018 sa už objavili aj ohyzdi.)

Cséfalvay odkazuje na seba ako na umelca len v prvej piesni. Music That Has Drums in It je ako inverzné básnické krédo, kde in medias res opisuje zlé umenie: “Art that makes you tired is from the devil” („Umenie, ktoré ťa unavuje, je od diabla“). V ďalšom však rozpráva o ľudskej podstate svojej a každého z nás, a vôbec hovorí skôr o prírode ako o umení. Prírodu, dejiny, vedu, človeka a transcendentálnosť umiestňuje do historicko-fiktívneho systému vzťahov. V opätovnom používaní prvej osoby množného čísla sa prejavuje komunitný záväzok, ktorý sa týka všetkých týchto „zložiek“.

Prvá časť albumu dáva prehovoriť entitám, ktoré nie sú schopné verbálneho prejavu (hovorí o nich, pátra po nich); všetko mi to pripomína vlnu ekopoézie v literatúre. Tým, ktorých zaujíma ekopoézia, odporúčam antológiu s názvom A ránk bízott kert , ktorá vyšla v maďarskom jazyku vo vydavateľstve Prae Kiadó v októbri 2022, len mesiac po Cséfalvayho albume.

Europa je napríklad óda ľadovca k Jupiteru a jeho mesiacom. Autor tu opustí ľudskú prioritu v chápaní okolia, čoho výsledkom je, že svoje filozofické výroky (a otázky) vyjavuje namiesto ľudskej perspektívy prostredníctvom ideológie horizontálnej prírodnej celistvosti (rozumej: človek nie je nadradený nad zviera, rastlinu, krajinu, atď.).

“We did everything right except for…: quality / except for: quantity. except for: intensity”

(“Všetko sme spravili dobre, okrem…: kvality / okrem: kvantity / okrem: intenzity”).

“So you think, because the dinosaurs lived earlier, we are smarter?”

(“Takže si myslíš, že sme múdrejší než dinosaury, pretože žili skôr ako my?“)

(Europa)

Album rozdeľuje na dve časti „abruptio“, teda Intermission. Tento zlom je dobre viditeľný aj v prístupe k textom piesní ako k básňam, v osobe rozprávača ako aj v jeho stanovisku. V druhej časti albumu sa aj naďalej rozvíja uvedená prírodná traumatizácia, ale už len čisto z hľadiska človeka. Pre Cséfalvayho typickým spôsobom prebieha sled pocitov v línii napätia „deppy kontra happy“. Piesne v poradí 8 – 12. zahŕňajú katastrofálne a nezvrátiteľné hodnotenie situácie (životného) prostredia, úzkosť a kochanie sa alebo možnosť hry v (zachovanej) krajine. Pred príchodom smrti (Facing Death) je tak recipientovi ponúkaná priateľská odbočka (úniková cesta, chvíľka času) do utopistického prehĺbenia a fantazijnej ľahkosti:

“With open eyes I meet the invisibles”

(„S otvorenými očami stretávam neviditeľných“)

(Thanksgiving)

Zvukovo je Future Role of the Church in the Forthcoming Environmental Transformation celkovo atmosférický a mäkký. Príjemná gitarová hra, spev a vsuvky v štýle žalmov. Hudobný podklad predstavuje takmer všade monofónna hra na gitare alebo na klavír. Diela sa stávajú eklektickými tým, že sa do jednoduchosti vmiešavajú zvláštne dodatky: zvukové mutácie, hlboké mrmlanie, vyššie tvorené tóny, z času na čas vsuvky mantry alebo opery. Hru zvukov dynamizuje Cséfalvayho veľmi silná a pestrá sónická prítomnosť.

Záver, teda posledná pieseň s názvom Facing Death je kompozíciou v štýle muzikálu, kde poslucháč dostáva možnosť vnoriť sa do myšlienkového pochodu ďalšieho alter ega –osamelého kovboja prichádzajúceho do krčmy. A hoci Cséfalvay v piesni Waterdance citlivo vykresľuje strašnú úzkosť, ktorá odzbrojuje dnešných ľudí (“Its a dense dance / We cannot move”; „Je to hustý tanec / Nevieme sa ani pohnúť“), album končí mnohokrát opakovanou výzvou kovboja, a tak môže byť chápanie záveru v závislosti od výkladu hoci aj nádejné: