Koho utrpenie sa ráta?

Výstava Denisa Kozerawskeho zhŕňa priesečníky útlaku

Výstava Dlhé tiene pred súmrakom, len nejasné zvuky, šepot a ozveny miznúce v krajine v Stredoslovenskej galérii predstavuje tvorbu Denisa Kozerawskeho primerane jeho pôsobeniu na umeleckej scéne – v spojení s ďalšími autormi a autorkami a s presahmi do kurátorsko-organizačnej práce. Tematizuje pritom predovšetkým násilie, ktorému čelia ľudské aj neľudské entity, a zachytáva vrstevnatosť jeho prejavov, či už ide o vykorisťovanie v kapitalizme alebo segregačné praktiky. Témy tlmočí prostredníctvom silného zmyslového zážitku, ktorý však nie je dosahovaný prvoplánovým citovým vydieraním, ale zručnou kombináciou vizuálnosti, materiality, zvuku aj faktických východísk jednotlivých diel. 

Úvod do výstavy na prízemí Praetória banskobystrickej galérie predstavuje hosťovský vstup americko-palestínskej dvojice Bassela Abbasa a Ruanne Abou-Rahmeovej. Videoinštalácia V tomto desivom pohraničí, kde sa bytie a miznutie ľudí stávajú jedným a tým istým je poetickým spytovaním ​​„nelegálnosti” určitých osôb, rozvíja témy násilného vykorenenia a následného (neustále mareného) úsilia o vytvorenie či udržanie si svojej identity. Dielo vychádza z práce palestínsko-amerického intelektuála a aktivistu Edwarda Saida. Jeho slová tu umelecká dvojica ozvučuje prostredníctvom digitálnych avatarov, ktoré vytvorili na základe fotografií protestujúcich na tzv. Pochode návratu, ktorý v pásme Gazy prebiehal počas roku 2018. Tento audiovizuálny žalospev v kontexte prebiehajúcej krízy v pásme Gazy prirodzene získava ešte väčšiu naliehavosť, zároveň však cez konkrétnu palestínsku skúsenosť opisuje násilie vysídľovania a utečenectva všeobecne.

Práve v prízemí sa prvýkrát návštevníctvo stretáva s drevotrieskovými doskami, ktoré oddeľujú vstupnú a výstavnú miestnosť. Pri vstupe pomedzi dosky tak vzniká prvý pocit istého diskomfortu, vkročenia do priestoru, v ktorom sa cítime neželaní. Rovnaké dosky sú prítomné naprieč celou výstavou ako nástroje zatemnenia okien, podobne ako drobné stavebné prvky a káble voľne rozťahané po všetkých miestnostiach. Ďalej vo výstave videoprojekcia Kambium 1492 zas rozpoľuje priestor plátnom s kovovým rámom, ktorý je tiež nutné prekročiť. Architektúra výstavy (bez uvádzaného autorstva) podľa kurátorky Zuzany Jakalovej „akcentuje istú tieseň, na druhej strane cielene využíva pocit akejsi rozostavanosti či nedokončenosti, nechávajúc tak pomyselne otvorené možnosti jestvujúcim i budúcim emancipačným praktikám”. Takáto interpretácia v realite vyznieva prinajlepšom veľkoryso, spomínaný nekomfort a občasný dojem nedotiahnutého prázdna nepodnecujú k rozvíjaniu a transformácii status quo, naopak, dominuje ubíjajúce pôsobenie.

Prvé podlažie galérie je venované Kozerawskeho pôsobeniu s kolektívom Realistická utópia Veľký Krtíš (RUVK). Multidisciplinárny tím dlhodobo pôsobil v meste Veľký Krtíš, kde realizoval špekulatívne rezidenčné pobyty zamerané na vízie pre budúce emancipované mesto. V praktickej rovine sa RUVK venovalo najmä situácii spojenej s budovou mestského nájomného bývania, ktoré sa stalo nástrojom segregácie najzraniteľnejších vrstiev obyvateľstva a vyústilo do súdnych sporov kvôli vysťahovaniu jeho nájomníkov. Kozerawski na pozvanie RUVK mal v budove realizovať tzv. mystery shopping, teda zisťovanie podmienok poskytovanej služby sociálneho bývania na vlastnej koži v úlohe bežného obyvateľa domu. Rozhodnutie mesta ukončiť nájomné zmluvy bez poskytnutia náhradného bývania nakoniec Kozerawskeho rolu transformovalo skôr na poskytovanie informácií obyvateľstvu a podporu v procese podávania súdnych žalôb. Komplexný príbeh a projekt je na výstave prítomný len fragmentárne, prostredníctvom veľkých posterov s úryvkami knihy Mesto pre všetkých, ktorá zhŕňa výstupy z pôsobenia RUVK v lokalite. Krátku ukážku z publikovaného Kozerawskeho denníka dopĺňajú dve veľkoformátové tlače digitálnych ruín bytovky a zvuková stopa Andreja Žabkaya. Okrem neurčitého pocitu znepokojivého úpadku je však táto časť výstavy pomerne nečitateľná, ak človek nesiahne po spomínanej publikácii vyloženej na pulte v pokladni galérie.

V protiľahlej miestnosti RUVK je prezentovaný ďalší výstup, ktorý vizualizuje schémy rasizmu, akému čelia ľudia rómskeho pôvodu. Inštalácia Šla som len pre cestoviny… popisuje mentálne procesy z každodenných situácií, ako je napríklad nákup, písomka v škole, návšteva reštaurácie či sauny alebo hľadanie podnájmu. Grafy spracované Matejom Vojtušom zobrazujú hladkú, logickú nadväznosť situácie v prípade, že ju zažíva človek z majority, a množstvo „odbočiek”, ktoré charakterizujú prežívanie človeka, ktorý v rovnakej situácii musí čeliť rasistickým stereotypom. Tieto prekážky a všetka mentálna záťaž, ktorú rasizmus vnáša do každodenného bytia, sú príhodne zobrazené ako (takmer) neviditeľné, ľahko prehliadnuteľné. Napriek tomu, že sa nepúšťajú do podrobnejších analýz, sú zrozumiteľnou ilustráciou menšinovej skúsenosti a stresu, ktorý je pre väčšinové obyvateľstvo nepredstaviteľný.

Tému stresu ďalej rozvíja inštalácia Slzy slnka na zemi, v ktorej Kozerawski dopĺňa svoje staršie koláže 3D objektami. Zaťaté zuby a amygdala zhmotňujú emocionálnu záťaž, ktorú prežívajú diskriminovaní ľudia a ktorá preukázateľne škodí ich fyzickému zdraviu. V súvisiacej digitálnej koláži autor pôsobivo kombinuje fotodokumentáciu z policajného útoku na nevinných Rómov v Moldave nad Bodvou s exotickým rastlinstvom. Pestrosť a ornamentálnosť odkazujúca k tradičným rómskym textíliám však vyznela silnejšie v predchádzajúcich veľkorysejších prevedeniach na hodvábe, zarámovaná tlač menšieho formátu na výstave stráca svoju údernosť.

Kľúčovým dielom výstavy je najnovší Kozerawskeho film Kambium 1492, ktorý vytvoril spolu s Petrom Kašparom. Inšpiračným zdrojom pre autorov sú historické zmienky o využívaní dreva z Kokošovskej dubiny na stavbu lodí, pravdepodobne aj pre kolonizačnú výpravu Kryštofa Kolumbusa. Kambium 1492 je však predovšetkým meditáciou nad priesečníkmi útlaku, korene vykorisťovania ľudských aj mimo-ľudských zdrojov ohmatáva poeticky a viaczmyslovo. Tak ako aj v predchádzajúcich filmárskych výstupoch Kozerawskeho, aj tentokrát ide o vizuálne sýte a podmanivé dielo. Živo tlmočí zážitok z vlhkého dreva a hliny, šumiacich korún stromov a bujného pralesa. V samotnom diele je pomenovaná ambícia prepojiť jednotlivé časové línie a oblasti násilia a útlaku, vytvoriť naratív, ktorý umožňuje pomenovať a novým spôsobom nahliadať na prepojenosť jednotlivých tráum. Citlivou skladbou jednotlivých línií a obrazov sa to autorskej dvojici darí, pričom pracuje viac s empatickým prežívaním, než s faktografickou argumentáciou.

Kamera nám v diele približuje divokú prírodu aj priemyselné pestovanie dreviny, pričom diváctvo pomedzi stromy sprevádza hlas a neskôr aj postava rapera Čavalenkyho. Rómsky hudobník zo Záhoria je tiež tak trochu umelo zasadený do prešovského lesa, čo podčiarkuje aj jeho autentický prízvuk. Zároveň je však vynikajúcou voľbou nielen ako hlas diskriminovanej etnickej menšiny, ale tiež zástupca ľudí pracujúcich v prekérnych podmienkach v priemysle, kde všadeprítomný kapitalistický tlak na výkon stráca akékoľvek #hustleculture pozlátko. Charizma protagonistu je zásadnou ingredienciou pre strhujúce finále diela. Na jeho realizácii sa pritom podieľal celý zástup nových či dlhoročných spolupracovníkov a spolupracovníčok Kozerawskeho, od bicích Martina Valihoru až po referenciu na dejiny černošskej hudby opísané v knihe Hudba ohně Karla Veselého.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, nemožno jednoznačne hovoriť o sólovej autorskej prezentácii. Vystavené diela sú však adekvátne mementá doterajšieho pôsobenia Kozerawskeho a špecifík jeho prítomnosti na slovenskej umeleckej scéne. Okrem zapojenia jednotlivých osôb, s ktorými v minulosti spoločne tvorili platformy APART a Promise of Kernopy, výstava odkazuje aj na umelcove prepojenia s medzinárodným prostredím (nakoľko aktivity APART-u často spočívali v živých kontaktoch s medzinárodným prostredím), náchylnosť k spolupráci a kolektívnej tvorbe, ale aj osobné vyrovnávanie sa s vlastnou rómskou identitou, intenzívny vzťah k prírode či komerčnú filmársku zručnosť. V tomto zmysle teda ide v podstate o prierezovú prezentáciu umeleckej osobnosti, ktorá však v tomto prípade načrtáva iné možnosti umeleckej praxe – a dáva si záležať na tom, aby toto spoločné úsilie ako kolektívne aj otvorene pomenovávala. 

Napriek tomu, že z pohľadu výstavnej prezentácie nejde o jednoznačne suverénnu realizáciu, Dlhé tiene pred súmrakom… prináša jednotlivé vysoko kvalitné diela, ktorými účinne reflektuje vytýčenú problematiku segregácie, rasizmu a útlaku. Hodnotná je tiež skutočnosť, že výstava sa koná práve v zriaďovanej inštitúcii práve v Banskobystrickom regióne, ktorý župnými voľbami v roku 2009 v politickom diskurze legitimizoval nenávistnú rasistickú ideológiu. Ako naznačuje samotný názov, výstava tak poeticky, prostredníctvom afektívnych prostriedkov osvetľuje tienisté stránky našej spoločnosti, aspekty, ktoré nás môžu akosi podvedome vyrušovať, znepokojovať, no zväčša sa vyhýbame priamemu pohľadu na ne. 

Fotografie: Marek Jančúch

Dlhé tiene pred súmrakom, len nejasné zvuky, šepot a ozveny miznúce v krajine (kurátorka: Zuzana Jakalová), Stredoslovenská galéria (Pretórium), Banská Bystrica, 15. 31. 2023. – 31. 03 2024.