„Svet je zložitý, ale umenie nám o ňom dokáže prezradiť niečo, k čomu by sme sa inak nedostali”

Rozhovor s Nórou Veszprémi

Projekt CRAACE (Continuity/Rupture: Art and Architecture in Central Europe 1918-1939), ktorý financuje Európska rada pre výskum, na Masarykovej univerzite v Brne pod vedením Matthewa Rampleyho skúma umenie v strednej Európe v období medzi dvoma svetovými vojnami. V roku 1918, po rozpade Rakúsko-Uhorska, sa mapa strednej Európy úplne zmenila. CRAACE sa zameriava na to, akým kontroverzným spôsobom sa umelci a architekti v regióne prispôsobovali novým spoločensko-politickým podmienkam. O projekte sme sa podrobnejšie rozprávali s členkou výskumnej skupiny Nórou Veszprémi.

Čo zahŕňa projekt CRAACE?

Ide o rozsiahly päťročný projekt, ktorý podporuje Európska únia, presnejšie Európska rada pre výskum. Financie na výskum boli pridelené môjmu šéfovi, ktorým je profesor Matthew Rampley, aby založil výskumnú skupinu, ktorej členovia budú pracovať na rozličných častiach témy. V prvom rade musíme napísať publikácie, no organizujeme aj konferencie či prednášky. V rámci skupiny sme okrem Matthewa traja výskumníci: Marta Filipová, Julia Secklehner a ja. Okrem toho, že spolupracujeme, sa každý z nás venuje aj vlastnej téme.

Pokiaľ viem, členom CRAACE je aj Christian Drobe, jeden z významných výskumníkov figuratívnej maľby v strednej Európe, alebo s vami spolupracuje v inej oblasti?

On sa k skupine pripojil neskôr. Projekt začínal pôvodne v Birminghame a po necelom roku sa presťahoval do Brna. Tu k nemu prispela ďalšou podporou aj Masarykova univerzita a z tejto podpory sme mohli prijať ešte jedného človeka. Christian tak nie je oficiálnym členom projektu EÚ, no spolupracujeme s nami na relevantných publikáciách, v ktorých skúma vzťah genderu a identity v umení strednej Európy, obzvlášť čo sa týka konzervatívnych predstáv o mužskosti, ženskosti a mladosti.

Čo viedlo profesora Rampleyho, aby si vybral práve toto obdobie a jeho aspekty?

Pred CRAACE sme mali iný projekt, na ktorom sme pracovali tri roky a bol o múzeách Rakúsko-Uhorska. Z toho projektu vznikli dve knihy: jedna o múzeách priemyselného umenia, druhá o múzeách výtvarného umenia. Vtedy sme skúmali vyslovene vzťahy medzi inštitúciami;  teda to, ako sa dajú jednotlivé múzeá porovnať, respektíve či medzi nimi fungovala nejaká sieť. Potom chcel Matthew niečo nové a logicky nasledovalo, aby sme sa pozreli, čo sa stalo s týmito vzťahmi v nasledujúcom období, po roku 1918, keď sa rozpadom monarchie všetko zmenilo. Dovtedajší systém múzeí v Uhorsku sa napríklad musel zmeniť, keďže jednotlivé inštitúcie sa ocitli za hranicami novovzniknutého Maďarska. Okrem iného nás zaujíma, čo ostalo z pôvodných sietí, no nielen čo sa týka múzeí, ale v oveľa širšom priestore, vo svete umenia.

V jednom rozhovore ste spomenuli, že tomuto regiónu a tunajšiemu umeniu sa venuje čoraz väčšia pozornosť. Ovplyvnilo to aj výber témy CRAACE?

Na jednej strane je tento región odbornou oblasťou každého z nás, no práve preto sme si všetci všimli, že odborná literatúra venuje väčšiu pozornosť umeniu jednotlivých krajín ako tomu, aké vzťahy či paralely boli v rámci regiónu. V súčasnosti takéto iniciatívy už existujú, no počas uplynulých desaťročí vzniklo veľa prác, ktoré uprednostňujú izolované národné prístupy, respektíve ak maďarské umenie s niečím porovnávajú, robia to s francúzskym. CRAACE by chcelo doplniť aj tieto medzery. Pri vytyčovaní témy bolo rozhodujúce aj to, ktoré konkrétne krajiny majú byť zahrnuté. Aby sa oblasť výskumu nestala neprehľadnou, rozhodli sme sa, že sa zameriame na Rakúsko, Maďarsko a Československo, ktoré boli pred rokom 1918 v plnom rozsahu súčasťou monarchie.

Ako funguje vnútorná dynamika v skupine?

Keď sme si podali projekt, museli sme podrobne opísať, čo budeme robiť. Preto sme sa už vtedy rozhodli, aké budú naše hlavné témy. Matthew sa zaoberá vzťahom umenia a cirkvi, ktorú napokon zúžil na katolícku cirkev; Marta sa venuje sebareprezentácii krajín na zahraničných výstavách, ktorú si taktiež zúžila na svetové výstavy; Juliinou témou je prejav modernizmu mimo miest, modernizmus a ľudová/vidiecka kultúra; a mojou je umenie a historická pamäť, zobrazovanie dejín, vzťah k hmotným spomienkam, ktoré sa zachovali z minulosti. S týmito témami súviseli aj workshopy, ktoré sme zorganizovali. Napokon musí každý napísať monografiu o vlastnej téme, no pritom je to celé vymyslené tak, aby sme nadväzovali aj jeden na druhého. Pôvodná predstava bola, že každý sa bude snažiť brať ohľad na celé geografické územie v záujme metódy porovnávania, no zároveň má každý aj jazykovú špecializáciu a špecializáciu v odbornej oblasti, vďaka čomu môžeme jeden druhému pomôcť, napríklad pri hľadaní zdrojov alebo prekladoch.

V odbore dejín umenia na Masarykovej univerzite bolo v roku 2022 otvorené Centrum pro moderní umění a teorii (Centre for Modern Art and Theory), po ktorom bol dopyt zo strany študentov už oddávna: mali pocit nedostatku, že existuje centrum pre stredovek, respektíve centrum, ktoré sa zameriava na renesanciu a barok, kým výskum moderného umenia nemal podobný domov. Centrum bolo aj oficiálne otvorené v septembri, v čom, pokiaľ viem, zohrávalo veľkú úlohu aj CRAACE. Akým spôsobom ste sa zapojili do tohto projektu?

Myslím, že tento deficit cítil každý, že výskumy dávnych umení majú vlastné centrá, kým to moderné nemá. Tým, že sa sem CRAACE presťahovalo, počet výskumníkov, ktorí sa zaoberajú moderným umením, značne vzrástol, a tak bolo prirodzené, aby tieto dve veci patrili k sebe. Súčasnou vedúcou centra je moja kolegyňa z CRAACE-u Marta Filipová, respektíve všetci sa aktívne podieľame na jeho prevádzkovaní. Práve teraz sme vyhlásili jednomesačné výskumné štipendium s podporou univerzity.

Projekt trvá do roku 2024. Máte už plány do budúcnosti, prípadne nejaký nový výskumný projekt alebo ste nad tým ešte nerozmýšľali?

Rozmýšľali sme, samozrejme, no čo konkrétne z toho bude, závisí od výsledkov ďalších projektov.

Vedeli by ste nám prípadne vysvetliť, ako prebieha prihlásenie sa na výskumné projekty?

K predchádzajúcemu projektu, na ktorom som sa podieľala, bola ponuka práce verejne vyhlásená a v ozname boli uvedené spolu s témou projektu aj požiadavky na uchádzača. Pri prihlásení som musela zaslať životopis a motivačný list. Na prijímací pohovor bolo potrebné pripraviť prezentáciu o tom, čím by som vedela prispieť k samotnému projektu. Vtedy musí človek predstaviť aj odborné veci zo svojich predchádzajúcich prác, ktoré mu pomohli nadobudnúť spôsobilosť na novú úlohu, hoci aj úzko nesúvisia s témou projektu. Výhodou bolo pravdepodobne aj to, že mi už predtým vyšiel článok v americkom odbornom časopise Art Bulletin, ktorý dokázal, že viem publikovať v angličtine. V prípade momentálne prebiehajúceho projektu EÚ som sa zúčastnila už fázy písania projektu, takže už vtedy som bola stanovená ako spolupracovníčka. Tieto rozsiahle výskumné projekty vyhlasuje EÚ každý rok. Existujú tri úrovne: Starting Grant, na ktorý sa dá prihlásiť do 7 rokov po doktorandskom štúdiu; stredná úroveň a najvyššia úroveň, kde si podal projekt aj Matthew. Táto posledná je dostupná pre najskúsenejších výskumníkov. V projekte treba detailne vypracovať, čo a prečo by sme chceli skúmať, prečo si projekt zaslúži finančnú podporu a musíme dôkladne vypracovať aj rozpočet.

Vedeli by ste zhrnúť vašu doterajšiu odbornú kariéru?

Už počas štúdia na univerzite som začala pracovať v Maďarskej národnej galérii. Najskôr som pomáhala v archíve výskumníkom, respektíve som organizovala materiály. Medzitým som získala diplom, začala som svoje doktorandské štúdiá, popri ktorých som aj naďalej pracovala v archíve, potom som sa dostala do redakcie. Tri roky som zostavovala všetky publikácie Galérie ja: hlavne katalógy, respektíve iné materiály, ktoré súviseli s výstavami. Potom som sa stala kurátorkou na Oddelení maľby, ktorá zahŕňala zbierku z 19. storočia a ako spoluorganizátorka som pripravila dve väčšie výstavy: jednou z nich bola výstava životného diela Józsefa Borsosa, maliara z 19. storočia, druhou bola veľkolepá výstava s názvom Národ a umenie, ktorá skúmala vzťahy medzi umením 19. storočia a konštrukciami národnej identity. V roku 2014 som začala pracovať na ELTE, na Univerzite Loránta Eötvösa v Budapešti, vtedy som uvidela ponuku pracovného miesta na trojročný výskum v Birminghame v rámci jedného projektu. Prihlásila som sa, keďže k téme som mala blízko, veď hľadali vyslovene výskumníka, ktorý sa sústredil na maďarské umenie a dejiny múzeí 19. storočia a hovoril po maďarsky. Počas projektu sme s Matthewom začali rozmýšľať, aký bude nasledujúci krok a bolo jasné, že by som sa chcela podieľať aj na CRAACE-i.

Učíte ešte aj v Birminghame?

Kým bola základňa výskumného projektu tam, prednášala som na univerzite v Birminghame, no odvtedy sa venujem len výskumu. Prednášať v Anglicku bol pre mňa veľmi zaujímavý zážitok. Bol tam kurz s názvom Praha-Budapešť-Krakov, ktorý ešte predtým naplánoval Matthew. Bol o umení v Rakúsko-Uhorsku, ktoré bolo predstavené prostredníctvom troch miest. Aj ja som sa veľa naučila o poľskom a českom umení, kým som sa pripravovala na hodiny. Bolo zaujímavou výzvou nájsť spôsob, ako to odovzdať anglickým študentom. Hoci mnohí spomedzi nich tieto mestá už navštívili, predsa bola táto téma pre nich nová, boli z nej v pomykove, keďže aj mená vyslovovali ťažko, nehovoriac o ich zapamätaní. Zároveň to, že sme začínali s čistým štítom, mi ako prednášajúcej dalo slobodu a podnecovalo kreativitu, keďže o umelcoch alebo interpretáciách obrazov neboli žiadne prekoncepcie.

Na svojom blogu píšete, že dejiny umenia považujete za nástroj chápania sveta. Vysvetlili by ste to podrobnejšie?

Myslím, že v oblasti výskumu dejín umenia je ľahké stratiť sa v tom, aby sme definovali štýl, či vzťahy štýlov medzi umelcami, aby sme identifikovali práce jednotlivých autorov. Toto všetko sú dôležité veci a dejiny umenia môžu byť samostatnou disciplínou, pretože sme našli prostriedky na to, aby sme o samotnom umení hovorili ako o samostatnom jave. Zároveň (a všetko to som, samozrejme, nevymyslela ja) je umenie súčasťou života a spája sa so všetkým v spoločnosti, v politike alebo hoci v osobnom živote človeka. Nielen odzrkadľuje, ale formuje spoločnosť, postoje, medziľudské vzťahy. Svet je zložitý, veľakrát tajomný alebo práve hrozivý, ale umenie nám o ňom dokáže prezradiť niečo, k čomu by sme inak nedostali.

Záverečná otázka: čo si myslíte, čo je úlohou historika umenia?

Dejiny umenia, zaoberanie sa umením budú vždy subjektívne. Existujú vedecké metódy, ktoré sú dôležité a v ktorých musí byť každý prísny. Naše výskumy musíme zakladať na zdrojoch a predchádzajúcej odbornej literatúre a musíme správne aplikovať dobre vypracované metódy ako napríklad ikonografia. Spolu s tým nám však vždy ostane subjektivita. Táto subjektivita má dôležitú úlohu. Ako historici umenia sa snažíme odhaliť, ako interpretovali dielo z minulosti v danom období a čo v ňom videli, no z historickej perspektívy to budeme vedieť spraviť vždy len útržkovito, keďže sa nedokážeme rozprávať s ľuďmi daného obdobia. Nedostatky, ktoré zanechali útržkovité zdroje, vypĺňame pomocou vlastnej subjektivity a empatie: vcítime sa do situácie niekdajšieho obecenstva, a takto sprostredkúvame medzi ním a dnešným obecenstvom. Podľa mňa je úlohou historika umenia práve toto.

Preklad: Lenka Nagyová