Vážne témy na letnom festivale

Škála výtvarného umenia na Pohode 2023 

Festival Pohoda v Trenčíne, ktorý vznikol v roku 1997, sa vymyká spomedzi festivalov, ktoré som doteraz navštívila, hlavne tým, že organizátori neponúkajú účastníkom len hudobný festival (hoci bez pochýb pracujú s veľmi silným a kvalitným hudobným repertoárom). Pohoda je v prvom rade multižánrový festival, je bohatá na divadelné, literárne a, samozrejme, aj výtvarné programy.

Programy v oblasti výtvarného umenia sa v roku 2023 konali pod označením Visual Stage, čo je v súlade so štruktúrou festivalu, ale na rozdiel od ostatných pódií nešlo len o jedno miesto. Výtvarné diela sa objavovali roztrúsene v celom areáli festivalu, návštevník na jednotlivé diela natrafil len akoby náhodou. Vo výbere ich umiestnenia sa nedá pozorovať vedomé rozhodnutie, hoci boli diela, ktoré sa organicky prepájali s iným priestorom, napríklad výstava Kristiána Németha, ktorá sa venovala otázkam LGBTQ, sa nachádzala vedľa Teplárne^[1]. 

”Pódium” bolo teda akousi virtuálnou platformou, ktorej kurátorkou bola výtvarná umelkyňa Ilona Németh. Na prípravách sa podieľal aj výtvarný umelec Daniel Dida, ako aj zakladateľ a hlavný organizátor festivalu Michal Kaščák. Z koncepcií výstav vyplýva, že organizátori sa usilovali tematizovať aktuálne spoločenské problémy: pracovali s témami ako ekologická kríza, vojna na Ukrajine, pocit neistoty alebo teroristický útok, ku ktorému došlo minulý rok v októbri v Bratislave voči komunite LGBTQ.

V rámci festivalu bolo premietnuté video Tamary Kametani z roku 2021 s názvom The End in Three Parts, Part One, ako aj 3D-videoanimácia Petra Kašpara Sonic Coding, obaja boli v roku 2023 finalistami Ceny Oskára Čepana (v roku 2023 cena nemala jediného víťaza; náš článok o tom si môžete prečítať tu). Prezentovaná bola aj interaktívna inštalácia Stana Masára s názvom Zjavujúca sa pamäť / Pozdrav môjmu zajtrajšiemu ja, ktorá prehodnotila koncepciu niekdajšieho novinového stánku a nabádala ľudí, aby svojim známym poslali pohľadnicu. V ďalšom sa objavil objekt s názvom Castorin umeleckého dua Mário Coufal a Volodymyr Serhachov, ktorí pôsobia pod menom BAHNO 974. Objekt bol vystavený v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave. 

Vymenované diela zapadali do ruchu festivalu tak prirodzene, že hoci jednotlivé časti série mäkkých sôch Šimona Chovana s názvom Dear Thearlings sa objavovalii na tých najneočakávanejších miestach, predsa len organicky zapadli do prostredia. Nadarmo som videla, že Chovanove sochy visia z hákov, a teda ich tam museli zavesiť ľudské ruky, niekedy som sa pristihla, že myslím na to, či ich predsa len nevytvorilo nejaké zviera. Podľa opisu na webovej stránke Pohody vznikajú jednotlivé diela série priebežne odlievaním silikónových industriálnych materiálov, napríklad kontajnerov na jedlo a priemyselných kvetináčov s prírodnými pigmentmi. Chovan ich väčšinou pokrýva okrovou zeminou zo Štiavnických vrchov, ktorá vytvára „pokožku“ objektov. Táto zvláštna textúra akoby pripomínala akýsi pramateriál, kým samotné formy pripomínajú zámotky alebo deformované včelie úle. 

Chovan v jednom rozhovore uviedol, že sochy sa rodia v organickom procese, kde sa pudy, túžby a intuícia stretajú s fyzickými materiálmi a ich vlastnosťami. Kostra objektov vedome pripomína “krátku formu života”, teda zámotok, a ich textúra pomalé usádzanie pigmentov pochádzajúcich z minerálov, ako výsledok dlhého prosecu. Aj Chovan charakterizuje svoje diela ako stelesnenie úzkosti či nepokoja, čo môže byť dané tým, že rôzne časti nášho mozgu, prípadne naše genetické spomienky, vnímajú tieto neznáme predmety ako nebezpečenstvo. Umelec veľmi rád reflektuje vzťah človeka a prírody, hlavne zmýšľanie človeka o živých tvoroch, o tom ako ich antropomorfizuje, aby ich správanie vysvetlil na základe vlastných poznatkov namiesto toho, aby procesy samotné skúmal v prírode.

Podobne sa do prostredia festivalu organicky začlenila aj vlajka Ota Hudeca s názvom Vlajka modrej planéty. Zámerom diela z roku 2019 je zdôraznenie významu súdržnosti. Vlajka vedome pripomína Vlaku zeme, ktorú navrhol John McConnell v roku 1969 pri príležitosti Dňa zeme. Hudec však na mieste planéty vytvoril dieru: vo videu, ktoré vzniklo k dielu, spomína ako príklad kozmonautov, ktorí vidia z vesmíru Zem ako modrú guľu, na ktorej sa rysujú kontinenty. Hranice štátov však zostávajú neviditeľné, a práve na to chce poukázať aj Hudec: klimatická zmena je globálny problém, ktorý nemôžeme vyriešiť bez spolupráce. Vyspelé, rozvinuté štáty majú v tejto oblasti väčšiu zodpovednosť, pretože vytvárajú oveľa väčšiu ekologickú stopu, čo má najnepriaznivejší dopad práve na menej rozvinuté krajiny. 

Na festivale však nebola jedinou vlajkou len tá Hudecova. Objavilo sa tu aj dielo Rudolfa Sikoru z roku 2023 s názvom Nie politika, ale múdrosť ochráni našu spoločnosť!.  Na vlajke sú dokola šípky a rozličné slovné spojenia ako „kolaps ekosystému”, „ekologická nevedomosť”, „podpisujeme účty, ktoré naše deti nebudú schopné splácať”, „ničíme ekosystémy oceánov a ovzdušie používame ako skládku priemyselného odpadu”. Znie to možno veľmi prvoplánovo, ale k mnohým ľuďom sa tieto fakty, upozornenia a prognózy ešte nedostali, a tak nemám za nepotrebné, aby umelecké dielo upriamilo pozornosť na negatívne dôsledky klimatickej zmeny nielen prostredníctvom metafor, ale aj na úrovni ľahkej čitateľnosti.

Diskusiu o klimatickej zmene ďalej rozvíjal a možnosť vyhynutia ľudstva skúmal András Cséfalvay vo svojej miestne špecifickej inštalácii s názvom Last generation, ktorá bola vytvorená pre Pohodu. Monumentálne hniezdo ukrývajúce vajíčka dinosaurov poukazuje na aspekty vyhynutia. Pri vstupe do priestoru inštalácie vyvstáva otázka, či ľudstvo v (blízkej) budúcnosti čaká to, čo tieto živočíchy, ktoré vyhynuli pred miliónmi rokov. Hniezdo však môže byť rovnako dinosaurie ako aj vtáčie, a tak Cséfalvayho dielo ponúka okrem temného obrazu budúcnosti aj nádej, ktorá však v žiadnom prípade nespočíva v ilúzii ničnerobenia: bez činov sa ani ľudstvo nevyhne osudu pravekých živočíchov. 

Cséfalvayho dielo ukrýva aj inú interpretáciu. Hniezdo nie je vytvorené z konárov a lístia, ale z naplnených vriec, ktoré naukladané na seba vytvárajú dojem vojenského bunkru, takže inštalácia sa netýka len našej úzkosti z ekologickej krízy, ale pripomína aj vojnu v našom susedstve a všeobecnú neistotu a stav pohotovosti, ktoré nás obkolesujú. Pri vstupe do priestoru inštalácie na mňa súčasne doľahli pocity úzkosti a túžby konať.

Z určitého hľadiska bola najaktuálnejším umeleckým dielom výstava Kristiána Németha s názvom Oration pro futuris melioribus / Modlitba za lepšiu budúcnosť, ktorá vznikla v spolupráci s Liptovskou galériou P. M. Bohúňa. V rámci tejto výstavy boli intermediálne práce Németha v juxtapozícii s kresbami Ladislava Medňanského (1852 – 1919) a Miloša Alexandra Bazovského (1899 – 1968). Medňanský vytvoril viacero kresieb, ktorých stredobodom je práve mužské telo. Németh s týmito kresbami prepája svoju fotografiu, ktorá zobrazuje zozadu kľačiaceho polonahého chlapca. Kým však Medňanského kresby odzrkadľujú jemnú erotiku, Némethovo dielo pripomína skôr kľačanie v kúte, čo môže asociovať akt potrestania. Umelec sa vo svojich dielach mnohokrát koncentruje na vyjadrenie  prísneho postoja cirkvi voči homosexualite, čo je evidentné aj v paralelnom diele vystavenom na Pohode. Iróniou je možno len to, že kým homoerotické kresby umelca, ktorý tvoril na prelome storočia, prezentujeme ako umelecké diela, podobné diela, ktoré vznikli v roku 2023, vnímame so strachom a často ich na úrovni štátu démonizujeme.

V druhej časti výstavy priraďuje Németh vlastné objekty, ktorý vznikli v roku 2016, k Bazovského kresbám vidieckych kostolov. Ohnuté biele sviečky umiestnené na drevenom podstavci odzrkadľujú podľa Németha dynamiku cirkvi a jednotlivca. Kým tvrdý podstavec predstavuje cirkev, sviečky ohnuté podľa jeho tvaru zas samotných veriacich, ktorých cirkev formuje podľa vlastného rámca. Obidve diela reprezentujú dominanciu cirkvi v našej spoločnosti s rozdielom pol storočia, človek má však predsa len pocit, že sa toho veľa nezmenilo. 

Na napätie medzi cirkvou a komunitou LGBTQ  upriamuje pozornosť aj Némethovo video z roku 2009 s názvom The Bars, v ktorom možno počuť spoveď s kňazom, nevidíme však kňaza, ale len dvere v tvare kríža, ktoré neumožňujú úprimnú interakciu medzi cirkvou a človekom s jeho otázkami, alebo hoci aj medzi cirkvou a príslušníkom sexuálnej menšiny. Asi najsilnejšou časťou výstavy sú ľalie s polámanými hlávkami visiace v sáčku – na pamäť obetiam teroristického útoku v bratislavskej Teplárni, Matúšovi Horváthovi a Jurajovi Vankuličovi. Ľalia je vedome zvolený symbol, v kresťanstve symbolizuje okrem iného život, čistotu a nádej. Deformovaný obraz kvetov bez hlávok v priehľadnom igelitovom sáčku, však neimplikuje ani jeden zo symbolov. Namiesto toho v nás ostáva žalúdočný kŕč a pocit bezmocnosti nad tým koľko nenávisti a strachu žije v ľuďoch.

Napriek tomu, že sa všetky diela týkali aktuálnych a vonkoncom nie ľahkých tém, bolo osviežujúce pohybovať sa na festivale medzi takýmito silnými dielami. A hoci leto je o zábave a oddychu, sociálne problémy, ktoré nás obkolesujú, však na rozdiel od nás na dovolenku nechodia.

---

[1]  Bar Tepláreň otvorili v roku 2015 na Zámockej ulici v Bratislave a poskytoval bezpečný priestor pre miestnu queer komunitu. Po teroristickom útoku v roku 2022 sa bar premenil na vzdelávací a komunitný priestor so zameraním na otázky LGBTQ a budovanie komunity.