Hviezdy v noci

Výstava Jána Jánoša v Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch

Výstava ponúka priestor zažiť naše, niekedy dosť ambivalentné, pocity voči svetlu a tme. Šperky Jána Jánoša sú malé priestorové objekty, strieborné hviezdy žiariace v nočnej tme, ktoré môže divák objavovať v kontexte výstavnej inštalácie pôsobiacej na viacero zmyslov.

Prezentujú sa priestorové objekty, obraz, video, zvuk a text, aby sme našli svoje vlastné styčné body s klenotmi – takisto ako s tmou a nenarušenou divokou prírodou. Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch nedávno spustila svoju platformu Projekt -1, v rámci ktorej dostávajú aktéri výtvarného umenia a jeho presahov možnosť prezentovať sa v pivničných priestoroch galérie. Výstava Chcem tmu bola otvorená 25. apríla 2024 a je možné ju navštíviť do 29. júna.

Ján Jánoš sa narodil v roku 1988, absolvoval na Katedre textilnej tvorby resp. Katedre úžitkového umenia, Ateliér ŠPERK Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Dodnes žije a pôsobí v Bratislave. Za svoju tvorbu v oblasti dizajnu šperkov mu bola v roku 2023 udelená Národná cena za dizajn na Slovensku. Svoje diela tvorí pod názvom Ateliér Hora, prezentoval ich na mnohých samostatných a kolektívnych výstavách.

Výstavný materiál v Nových Zámkoch je budovaný na hre protichodných pólov. Ústredným princípom výstavy je kolízia javu tmy a svetla. Kontrast je, samozrejme, prítomný aj vizuálne (biele steny galérie kontrastujú s tmavo natretými nosnými konštrukciami prezentujúcimi  šperky), ale umelca oveľa viac zaujímalo, aké otázky vyvstávajú z nášho vzťahu k svetlu a ešte viac k tme z perspektívy našej súčasnej existencie.

Na výstave sa aktivuje univerzálna dimenzia vzťahu človeka a prírody, a nadto vyvstáva aj možnosť akéhosi hlbokého, osobného prežívania. Čo to znamená, že magickom kruhu neuhasiteľných svetiel veľkomesta nikdy nezazrieme hviezdy? Ako pôsobí na nás mihot vyhasínajúcich uhlíkov táboráku založeného v divokej prírode?

Postupne ako sa divák ponára do exponátov výstavy, vynárajú sa kontrasty, ktoré pramenia v rozdielnosti osobných postojov: dôležitosť bezpečia a ochrany stojí v protiklade s akousi nekontrolovateľnosťou, surovosťou a divokou silou. V neposlednom rade sú vo vzájomnom kontraste aj materiály použité na výstave: remeselná zručnosť prameniaca zo stáročných skúseností vstupuje do interakcie so súčasnými médiami (napr. videom).

Už názov výstavy – Chcem tmu – sám o sebe vyvoláva otázky. Po akej tme túži subjekt ozývajúci sa v názve? V mene koho hovorí názov – v mene tvorcu alebo snáď v mene niekoho iného? Ide o úplnú tmu? V úplnej tme nevidíme, ale na výstavu zjavne prichádzame pozerať sa, pretože chceme niečo uvidieť. Predstava tmy sa dá spájať aj s miestom, pretože výstava je inštalovaná v suteréne – kým sa nezapne umelé osvetlenie, panuje tu naozaj úplná tma.

Pri vstupe do výstavných priestorov čaká návštevníka text, ktorý slúži ako kľúč na dekódovanie vystavených exponátov. Naratívny prístup je pre Jána Jánoša typický: pri prezentácii jednotlivých kolekcií zohrávajú dôležitú úlohu krátke prózy lyrického charakteru; texty sa objavujú na autorovej webstránke aj na jeho výstavách. V textoch novozámockej výstavy sa z pohľadu rozprávača resp. rozprávačov (pravdepodobne dvoch) premieta široká škála ľudských emócií súvisiacich s tmou. Hoci postavy rozprávačov nie sú ostro vyhranené, cítiť dôležitosť otázky vzťahu medzi nimi.

„Celý deň sedíme pri ohni. Snažíme sa ho udržať čo najdlhšie. . .  Za každú  cenu vyhnúť sa temnu“ – čítame na začiatku textu. A potom sa kocka zvrtne a rozprávač predsa len zatúži po tme: „Budem snívať o tme. . .  Chcem pre teba jasnú hviezdnu oblohu. Len môj dych a tma vôkol nás.“ Tma tu symbolizuje bezpečie a ochranu, o niekoľko riadkov nižšie však druhý rozprávač hrozí „Rozsvietim a vymažem tvoje hviezdy“. Neskôr, keď sa opäť ujme slova prvý rozprávač, ukáže sa, že temnota mu poskytuje možnosť upokojenia: „Povedz niečo, čím podupeš oheň.“

Postoj rozprávačov-postáv k temnote je teda ambivalentný: kým jedného z nich tma odpudzuje a hľadá všetkým prenikajúce svetlo, pre druhého je tma symbolom bezpečnosti vzťahu; popri tom všetkom vysvitá tiež, že vzťah k tme sa môže aj meniť.

V texte vyvstáva aj prepojenie tmy s prírodným prostredím. Tma je to, kde sa môže človek skutočne stíšiť, dostať sa ďaleko od hluku veľkomesta. „Chcem, aby prestal hluk metra. Chcem, aby sa vypli svetlá. Chcem, aby zastali autá,“ hovorí rozprávač a hneď dodáva aj už vyššie citovanú vetu: „Chcem pre teba jasnú hviezdnu oblohu.“

Túžba unikajúcich z metropoly, aby sa dostali zo svetelného znečistenia a mohli vidieť hviezdy, stelesňuje akúsi starodávnu túžbu: únik z civilizácie do divočiny. Túžbu opustiť urbanizovaný priestor naznačuje aj video premietané na stenu výstavnej siene. Pozeráme sa tu na postavu stojacu chrbtom k divákovi, v pozadí sa v tme rysujú stromy dávajúce tušiť rozprestierajúci sa les. Postava má na sebe čierny kabát, hlavu si zakrýva kapucňou, na rukách sa jej zablysnú prstene.

Motív jasnej hviezdnej oblohy spomínaný v texte má prirodzene aj vizuálny význam. Aj keď to nevidíme, predsa len tušíme, že tam je – nad hlavou postavy vo videu; zároveň aj niektoré vystavené šperky – prstene umiestnené na čiernej drevenej konštrukcii pôsobia na tmavom povrchu naozaj ako hviezdy.

Pre autora je problematika súvislostí medzi divočinou a civilizáciou, medzi prírodným a umelým, organickým a syntetickým neoddeliteľná od našich túžob po tme či svetle. Kým pre hromadne vyrábané šperky je typická geometrická pravidelnosť, diela Jána Jánoša odhaľujú organické tvaroslovie: šperky evokujú parožie, labutí krk či rad prepletených listov. Organické formy sú však v dialógu s anorganickým, ako aj s bytím vo veľkomeste, urbanizované prostredie premieta do diel aj vlastné vzory: občas sa zdá, akoby sme videli detaily do seba zapadajúcich ozubených kolies.

Toto tvaroslovie je výsledkom dlhého experimentovania. Každý z malých a do seba zapadajúcich prvkov prsteňov a náhrdelníkov bol vyrobený ručne a je jedinečný. Predtým ako vzniknú, pracuje autor najprv s hlinou. Prvok vytvorí najprv v hline ako väčší objekt, samotné šperky vznikajú na základe týchto prototypov. Osobitou zaujímavosťou výstavy je, že môžeme vidieť aj výber z týchto hlinených objektov: vyvolávajú dojem, že aj samotné šperky upúšťajú rolu dekoratívnych predmetov a dokonca je ich možné interpretovať hoc ako sochy či umelecké predmety.

Prepájaním rôznych materiálov a médií tak autor ponúka návštevníkovi multisenzorický zážitok, kde sú jednotlivé prvky postavené na rôznych vzájomných kontrastoch. Na jednej strane sa objavujú tradičné nástroje a materiály, na strane druhej dostávame vizuálny a audiovizuálny zážitok typický pre súčasné výtvarné umenie, pričom – čo by sme v priestore galérie výtvarného umenia možno nečakali – myšlienkové zázemie formulované slovami hrá prekvapivo významnú úlohu. Popri tom vstupuje do dialógu s novými médiami hlina ako jeden z najstarších sochárskych materiálov resp. tradičné šperkárske postupy.

Fotografie: Kati Decsi

Ján Jánoš: Chcem tmu, (kurátor: Kati Decsi), Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, 25. 04. 2024 – 29. 06. 2024.

Preklad: Eva Denesová