Návrat delfínov do Benátok 

59. medzinárodná výstava ako praoceán

Bienále v Benátkach (La Biennale di Venezia) má 127 rokov. Už samotný fakt, že sa táto (celo)svetová prehliadka súčasného umenia koná dodnes, upriamuje pozornosť práve na tie odkazy, proti ktorým vystupuje. Pri vstupe do mesta mi udrie do tváre závan vynucovanej politickej korektnosti plný otázok, ktorý sa vinie celým priestorom siedmich tisícov metrov štvorcových 59. medzinárodnej výstavy. Neustále narastajúci počet výstavných pavilónov národných štátov (aj z hľadiska lokácie) s množstvom nezrovnalostí a nevysporiadaným stavom – napr. pavilón Ruska, ktoré pre vypuknutie vojny odstúpilo, zívajúci prázdnotou a strážený pracovníkom bezpečnostnej služby, alebo pavilón „Československa“, ktorý práve rekonštruujú –, koncepcia, ktorá sa síce vyhýba slovu feminizmus, ale do popredia kladie ženské autorky; ženy farebnej pleti ako dvojnásobne menšinová skupina ocenené v zmysle „výberu a uvedomovania si farby pleti“, a nadobúdajúce tak prevahu. Krisztina Szipőcs už v roku 2005, pred 17 rokmi (!) nazvala vtedy už 110-ročnú inštitúciu „anachronickým zákrpkom“; čoraz viac odborníkov je toho názoru, že ide o zastaraný žáner, a hoci je tohtoročná hlavná výstava z viacerých hľadísk zaujímavá,

celé bienále ani doteraz neprekročilo rámec „olympiády umenia“. 

V národných pavilónoch sa ma – až na pár výnimiek – často zmocňoval pocit aký komerčné blockbuster výstavy vyvolávajú, teda neustále lavírovanie medzi odborným a popovým: keď si človek prečíta sprievodné texty objasnia sa komplexné relevantné a intelektuálne teoretické základy, avšak forma je mnohokrát hlasnejšia ako obsah, kvalita je infikovaná kvantitou. Všetko je tým lepšie, čím je hlasnejšie, čím exotickejšie, čím politicky korektnejšie, čím okázalejšie. A to všetko pre publikum, ktoré neľutuje peniaze, čas ani energiu: navštíviť  bienále je totiž viacdňový program, ktorý si vyžaduje aj značné finančné výdavky počnúc vstupenkami cez cestovanie až po ubytovanie.

Samozrejme, bienále oficiálne každý druhý rok prehodnocuje svoje smerovanie tak ako sa to na celosvetovú súbornú prehliadku súčasných umeleckých trendov patrí – je tu čoraz viac angažovanosti, viac sociálnej citlivosti, prezentácie periférie, atď.

Ale k tomuto prehodnoteniu, akokoľvek úprimne a komplexne myslenému v skutočnosti dochádza len na povrchu. Hlavou mi neustále vŕta myšlienka: komu je to celé určené? Pravdepodobne sa chce páčiť všetkým naraz, lenže to prináša príliš veľa protikladov.

Odhliadnuc od vlastných protichodných pocitov voči inštitúcii samotnej ma ako osvieženie zasiahla jemne a organicky vytvorená, skvele zostavená výstava založená na úprimnej, vedomej a čistej koncepcii v Hlavnom pavilóne v Giardini a v hlavnej lodi Arsenale. Hlavnou kurátorkou výstavy s názvom Il Latte dei Sogni (Snové mlieko) bola Cecilia Alemani (ktorá, hoci na ňu viacero zdrojov odkazuje ako na prvú ženu-kurátorku bienále, je v skutočnosti prvou talianskou samostatnou hlavnou kurátorkou). Koncepcia čerpala z knihy surrealistickej spisovateľky a maliarky Leonory Carrington, ktorá výstave prepožičala aj názov. Milk of Dreamsopisuje svet plný mágie, v ktorom sa realita a v nej žijúci ľudia prostredníctvom predstavivosti neustále transformujú, vždy na niečo nové, na niečo fantastické. 

Hlavnou líniou koncepcie je prehľad a revízia nášho obrazu človeka z hľadiska dejín, biológie, predstavivosti, technológie, genderu a umenia. Výstava kladie do popredia posthumánne a postantropogénne teórie a spochybňuje legitimitu kapitalistického, patriarchálneho spoločenského usporiadania, ba čo viac, aj antropocentrizmus sveta. Vystavené diela sprostredkúvajú moc prírody, ženskej energie, respektíve non-humánneho, pričom spochybňujú tradíciu nadradenosti bieleho muža západu. Hlavnú úlohu preberajú alternatívne reality, magické, hybridné, bezpohlavné a androgýnne tvory, zvieratá a rastliny, prírodné legendy, mýty, bosorky, utópie a apokalypsa. 

Ako možno dnes chápať spojenie človeka s jeho prírodným prostredím, vlastnými dejinami či spoločnosťou? Ako sa vytvára vzťah človeka k vlastnému telu pri súčasnom rozsahu šírenia LMBTQ+ diskusie a rozvoja digitalizácie? Výstava Snové mlieko nás svojím zameraním na prírodné javy navracia do prírody: v tejto Arkádii 21. storočia, ktorej cieľom je podľa kurátorskej koncepcie, použijúc slová feministickej teoretičky Silvie Federici „opätovné vyčarovanie sveta“, je dôraz kladený na prizmu moderných surrealistických mysliteľov, prostredníctvom ktorej – v atmosfére klimatickej a ekonomickej krízy, s čerstvými spomienkami na pandémiu a vypuknutie vojny – môžeme diskutovať o vyššie uvedených otázkach vo svetle diel súčasného umenia.

Koncepciu výstavy tak nemôžeme považovať len za čisto feministické stanovisko, hoci to, že vystavujú hlavne ženy, sa v očiach našej spoločnosti, ktorá vyrastala na falošných predstavách, odkláňa od zaužívaného.

Pri skúmaní kurátorského myšlienkového pochodu je však zjavné, že sa nezrodil prioritne pri potrebe rovnoprávnosti žien – to bienále z roku 2015, kedy umelecká skupina feministiek-aktivistiek Guerilla Girls zdravila kurátorov s výkrikom „Women directors at last!“ už máme za sebou –, ale prezentuje skôr prastarú, stvoriteľskú, materskú, ženskú energiu, ktorá vytvára prirodzené prepojenie s dielami. Dokonca temer novátorsky pôsobí prítomnosť množstva diel, ktoré reprezentujú klasické žánre: zväčša figurálne maľby, zarámované kresby, grafiky, fotografie, sochy, dokonca keramika (hlina, zem). Takéto rozsiahle zastúpenie klasických techník na scéne súčasného výtvarného umenia – na ktorej sú čoraz obvyklejšie interaktívne a participatívne žánre, techniky založené na čase a technológii, respektíve multimediálne techniky –, na jednej z jej najväčších prehliadok je takmer poburujúce. Divákovi ako recipientovi však v skutočnosti známe formy uľahčujú proces prijímania a vďaka nim je tento proces aj bezprostrednejší. 

Ako keď sa v čase pandémie COVID-19 vrátili delfíny do vôd vyprázdnených Benátok, podobne vtrhla čistá energia Snového mlieka do nového, do bahna spočívajúceho na  nerovnosti a protikladoch. A, hoci je to všetko len umelo vytvorená a dočasná kulisa – aj teatrálnosť a honba za efektom sú nevyhnutným aspektom tejto globálnej megavýstavy –, naša duša hladná po kráse a čistote víta tento kratučký nádych s rovnakým radostným nadšením, ktoré vyvolávajú vybrané diela, ako bol prechodný návrat právoplatných vlastníkov mora.

Katarznú prechádzku začíname slonom, ktorý sa týči nad nami a končíme ju v potokmi popretkávanom bujnom pralese plnom pramatiek; medzi týmito dvoma bodmi sa nás niekoľko stoviek diel snaží sprevádzať poľami moderného uvedomovania si telesnosti a prepojenia s odvekým a s prírodou. 

Zo stien na nás hľadia amorfné absurdné figúry, znamenia a symboly s večným obsahom. Telá, tvory, ryby, vtáky – zem a voda, stabilné i tečúce. Ohromujúca atmosféra spirituality a rituálnosti charakterizuje diela kubánskej grafičky Belkis Ayón a maliarky Portie Zvavahery zo Zimbabwe v prvých sálach Arsenalu; pri pohľade na ne človek pochopí, čo mal na mysli Walter Benjamin, keď použil výraz „aura“. Ayón vyzdvihuje na piedestál dávno zabudnutú techniku – kolagrafiu: v dielach z 80-tych a 90-tych rokov sa na obrovských grafikách prelínajú tóny, textúry, povrchy, vzory, rôzne kvality; ich monochromatickosť je kde-tu narušovaná odtieňmi modrej. 

K tomuto všetkému si ako tému vyberá mýtus tajného afro-kubánskeho mužského spoločenstva podobného slobodomurárstvu – Abakuá. V  legendách Abakuá má miesto len jediná ženská postava – princezná Sikán, ktorá náhodou natrafila na čarovnú rybu, zálohu obrovskej moci. Otec ju varuje, aby o svojej nadobudnutej sile nikomu nerozprávala, Sikán však tajomstvo prezradí svojmu ženíchovi zo znepriateleného kmeňa – a táto zrada vedie k smrti princeznej. To, že Ayón sa v mýte Abakuá, ktorý zakazuje ženské postavy, predsa len sústreďuje na Sikán, na ženu-antagonistku, je viacnásobná vzbura voči vtedajšej komunistickej vláde na Kube, ktorá bola protináboženská a patriarchálne založená. V jej dielach sa zobrazenie príbehu Sikán, mysticizmus rituálov Abakuá a iné kmeňové – rituálne výjavy sprevádzané symbolmi kresťanskej kultúry (svätožiara, dobrý pastier, kríž, baránok, holubica) prezentujú niekedy ikonicky, čím sa stupňujú ich spirituálne asociácie a zvýrazňuje sa sakrálne, sťaby oltárne vyžarovanie.

V ďalšej miestnosti prezentuje Portia Zvavahera na veľkoplošných maľbách tvory vlastného podvedomia v spoločnosti keramických sôch Gabriela Chaileho, ktoré svojimi rozmermi prekonávajú všetky predstavy a pripomínajú symboliku prekolumbijských kultúr. Škvrny tancujúcich a vznášajúcich sa magických postáv podobných duchom sú popretkávané ako mycéliá tápajúcimi sieťami línií, šupín, gúľ a vzorov. Na týchto magických, harmonických snových obrazoch nadživotnej veľkosti schopných donekonečna priťahovať zrak diváka sa hmlovito a neuchopiteľne, avšak predsa v intenzívnych vibrujúcich farbách objavujú ľudia, zvieratá, milenci, spáči. Sú to obrazy, ktoré rozprávajú o nociach a dňoch, o nekonečne, živote, smrti a znovuzrodení, miešajúc vyzreté a detinské, zaťažujúce a odbremeňujúce.

Vo výstavných priestoroch niekdajšej lodenice sa ďalej môžeme stretnúť s nespočetným množstvom podobných osobných alebo kolektívnych legiend, s mikro- alebo makropríbehmi stáročných kultúr a historických období. Hlinené sochy názvom Titans libanonského umelca Aliho Cherriho s pravekými maskami s a s nimi súvisiaca videoinštalácia s názvom Of Men and Gods and Mud rozjíma o bohoch, zrodení, o egyptských a židovských mýtoch, o  prachu a ľuďoch; o niečo ďalej zobrazuje Felipe Baeza idealistický obraz vytúženého sveta prostredníctvom „utečeneckých tiel“, ktoré snívajú o inej planéte a o inom živote, reflektujúc tak na problémy na mexicko-amerických hraniciach a na celosvetovú utečeneckú krízu. Popri existujúcich a vytúžených prostrediach a prírodných utópiách je určujúca aj prítomnosť diel, ktoré sa zaoberajú obrazom tela, uvedomením si telesnosti; prostredníctvom toho sa vo viacerých dielach tematizuje otázka genderu a sexuality.  

Tému človeka a jeho prírodného prostredia, vytvárania systému zasahujúceho prepojenie viacerých druhov spracúva videoinštalácia pekinského performera Zheng Boa. Umelec, ktorý sa venuje aj botanike a biológii vo svojich sociálne a ekologicky citlivých projektoch na rozdiel od antropocentrizmu skúma posudzovanie a prax mierového spolužitia všetkých živočíšnych druhov bez rozdielu. Vo svojom filme s názvom Le Sacre du printemps (Tandvärkstallen)/Rituál jari(Tandvärkstallen) skúma možnosti vytvorenia sexuálneho vzťahu medzi rastlinami a queer ľuďmi. Video sa odohráva v lese vo Švédsku, kde z rozličných bodov pozorujeme performance moderných tanečníkov. Statický, pomalý, takmer rituálny pohyb nahých tiel rezonuje s imaginárnymi túžbami okolitých rastlín, stromov, machu. Video je hlboko emotívne a predsa zároveň neľudské: nahé telá s bezvýraznými tvárami sú ako pomaly sa zvíjajúce ružové kusy mäsa, hlavou nadol visiace mykajúce sa  nohy zas pripomínajú vystrkujúce rožky slimákov, to všetko zovreté sviežo-zeleným prostredím. Tým sa téma stáva takmer smiešnou, ale len preto, lebo má od mainstreamu mimoriadne ďaleko – a táto dehumanizácia je potrebná na to, aby sme vo videu videli nielen ľudí, ktorí nahí v lese cvičia jogu, ale aby sme naozaj zažili úprimné, predsudkov zbavené spojenie medzi dvoma zásadne odlišnými druhmi.

Môj subjektívny výber, aby som popri Arsenale spomenula aj dielo z Hlavného pavilónu, by som ukončila dielom, ktoré spracúva tému, v ktorej dostala hlavnú úlohu postava matky: sériou fascinujúco groteskných fotografií poľskej umelkyne Anety Grzeszykowskej s názvom Mama. Temné a ostro kontrastné ovzdušie plné melanchólie nádherne komponovaných fotografií vytvára aj samo osebe atmosféru apokalypsy. V súbore fotografií skúma Grzeszykowska vzťah matky a dcéry, vystupuje tu s vlastnou dcérou, na zobrazenie samej seba však použila prízračne realistickú silikónovú bábiku. 

Na prvý pohľad sa zdajú byť zachytené obrazy každodennými výjavmi, ale pri bližšom skúmaní dospejeme k strašlivým objavom. Dievča, ktoré láska neživú bábiku svojej matky, nás sprevádza mimoriadne intímnymi oblasťami života, ktoré sú z obrazu na obraz čoraz absurdnejšie. Dcéra – ako morbídna výmena úloh – sa so svojou mamou hrá ako s barbie, líči jej tvár, potom jej k ústam priloží cigaretu a od tejto chvíle sa situácia čoraz viac stupňuje: kúpanie, slnenie, matka sa vznáša na vodnej hladine ako mŕtvola, dcéra na ňu sype zem, pochová ju, berie ju do postele, kočíkuje ju, potom si k nej líha a na vlastnú tvár si nasadí (posmrtnú?) masku… bolestne známe chvíle vzťahu matka – dcéra, ktoré sú extrémne zdeformované a úplne prekrútené. Vidíme matku neschopnú života, ktorú ako predmet dieťa vlastní a zároveň si vyhradilo aj právo rozhodovať a konať. Séria fotografií je zaujímavým príkladom na silno sebakritický, odcudzujúci prístup ku komplexnej téme a všeobecne platnému vzťahu matky a dieťaťa.

Množstvo umeleckých diel predstavených na bienále by sa dalo analyzovať do nekonečna, pričom by sme ešte mohli spomenúť účinkovanie Very Molnár a Agnes Denes, umelkýň maďarského pôvodu. Pochybnosti načrtnuté v úvode mi pri prehliadke tohto podujatia ohromných rozmerov vírili hlavou celý čas, avšak diela, ktoré lákali alternatívnymi svetmi, mierom či spojením s prírodou úspešne utlmili šum chrobákov nasadených do hlavy a primerane navodili zenovú hladinu, aby som načerpala silu k druhému a tretiemu dňu strávenému v Benátkach. Pre odborníka i pre laika, ktorý je prívržencom umenia, je v každom prípade dobrý pocit vrátiť sa trochu ku klasikom umenia, k známemu, k bezpečne poznanému z hľadiska žánru, témy či obdobia. Výstava Cecilie Alemani k tomu ponúka dokonalé prostredie, úspešne to všetko sprostredkujúc vzrušujúcimi dielami súčasných autorov. Dúfajme, že tento malý kúsok mieru pretrvá v živote každého z nás.

Preklad: Lenka Nagyová

Titulná fotka: La Biennale di Venezia