“Prečo niečo je… a prečo radšej nie je nič?”  

O obrazovej inštalácii Anselma Kiefera v Dóžovom paláci v Benátkach

“Skutok je zničením, smrťou, spánkom, miestom pohrebiska obrazov, ktorý potrebujú na to, aby povstali z mŕtvych.” (Andrea Emo)

Bienále v Benátkach 2022 boli vo svojej kategórii lahôdkou z viacerých hľadísk. Popri megavýstave, ktorá sa zo všetkých síl snažila dobehnúť oneskorenie kvôli ochoreniu COVID-19 – a jej koncepciu prvýkrát vytvorila kurátorka a prezentovala najmä ženské autorky –, môžeme byť aj svedkami okázalej prehliadky moderných superstar na rozličných historických miestach. Výstava životného diela Marlene Dumas v Palazzo Grassi, trochu ďalej vo výstavných priestoroch Accademie a v Palazzo Manfrin čakajú na pohľady dychtiace po umení sochy Anish Kapoor; napokon čaká záujemcov znovu otvorený Dóžov palác na Námestí svätého Marka, tentoraz okorenený veľkou dávkou Anselma Kiefera. Vo svojej eseji sa budem venovať práve Kieferovi.

Nemecký umelec Anselm Kiefer pracoval v rokoch 2020 až 2021 na svojej gigantickej sérii, na akú sme uňho zvyknutí, a to konkrétne na sérii s názvom Questi scritti, quando verranno bruciati, daranno finalmente un po’ di luce (Andrea Emo), vyslovene pre Sala dello Scrutinio (Volebná sála) v Dóžovom paláci v Benátkach. Fondazione Musei Civici v roku 2019 oslovila Kiefera, aby dokázal, že toto miesto – Venezia, Kráľovná Adrie, najznámejší symbol Benátskej republiky, ktorá zanikla v roku 1797 – je viac, než len úzkostne chránená spomienka na zašlý zlatý vek a je schopná fungovať aj ako dynamický a moderný umelecký priestor.

Kiefer prechodne priradil svoju obrovskú inštaláciu k už existujúcim obrazom, nástenné maľby v sále zakryl vlastnými dielami. K podobnej premene mohlo v dejinách dôjsť vtedy, keď sa vkus danej doby alebo reprezentačné potreby štátu zmenili, v našom prípade si však sála vyžiadala celkovú reštauráciu po spustošení požiarom, ku ktorému došlo v roku 1577. S týmto cieľom oslovil vtedajší senát republiky umelcov ako boli Tintoretto, Palma il Giovane alebo Andrea Vicentino, aby oživili niekdajšiu slávu Benátok – a Anselm Kiefer, hoci s nástrojmi 21. storočia, prišiel s trochu podobným cieľom.

V centre tejto inštalácie, ktorá ochromuje diváka, sú Benátky, no tentoraz nie ako predmet, ktorý treba oslavovať, ale skôr ako obchodný a kultúrny sprostredkovateľ, ako spájajúci symbol. Ako alegória na skazu ľudstva, niekdajšie bohatstvo a úpadok civilizácií, súhrn stôp v pamäti a príbehov, ktoré z vrstvenia kultúr a storočných legiend vytvára v sále prechodný povrch.

Názov obrazovej inštalácie Anselma Kiefera je citátom od Heideggerovho nasledovníka, ktorým bol Andrea Emo (1901-1983) a ktorý sám seba označuje za “kresťanského nihilistu”. Nejde o prvý prípad, keď Kiefer vyjadruje svoje sympatie k myšlienkam filozofa, ktorý sa narodil v Benátkach: už v roku 2018 mal v Paríži výstavu s názvom Für Andrea Emo. V Emovej filozofii, ako aj v Kieferovom umení, hrajú rovnako dôležitú úlohu otázka času a pamäte, súvislosti deštrukcie a “nového”, teda zrodenia.

Pracovný preklad citátu, ktorý je názvom výstavy v Dóžovom paláci, by mohol byť “Ak sa tieto texty vznietia, konečne nám dajú trochu svetla.” Z každého aspektu ide o veľmi trefný výber názvu, a naozaj, jednoducho je v ňom všetko, čo spája dielo Kiefera a Ema, čo obklopuje Kieferovo umelecké a ľudské zmýšľanie, ako aj jeho celé životné dielo. Môžeme tu myslieť nielen na doslovne spálené knihy, ktoré Kiefer zavesil na úvodný polkruhový obraz výstavy, ale aj na myšlienku, podľa ktorej je kolektívna pamäť odolnejšia voči času než individuálne znalosti. Ba čo viac, názov reflektuje aj na miestnu historickú udalosť, na požiar, ktorý kedysi odsúdil na smrť aj celú kopu obrazov, ktoré pokrývali drevené plochy sály. Filozof aj umelec touto vetou avizujú, že v pominutí nevidia koniec; takto aj nám pripomínajú, že tieto maľby vznikli z popierania a z odmietania toho, nad čo boli umiestnené a vďaka čomu mohli vzniknúť. V tejto výstave sa teda skrýva viacvrstvový príbeh znovuzrodenia, ktorý sa skutočne ukáže až vtedy, ak sa k nemu priblížime aj z hľadiska Kieferovho životopisu.

Podľa Kiefera ako život, tak aj umenie sa rodí z ruín. Nemecký umelec prišiel na svet v roku 1945, uprostred bombardovaní, ktoré nazýva „sirénami svojho detstva”. Ruiny podľa neho nikdy nie sú negatívnym javom, vidí v nich skôr stav prechodu alebo zmeny. Chápe ich ako stelesnenie budúcnosti, keďže všetko, čo je, raz

“Z KAMEŇOV, KTORÉ VO VEĽKOMESTÁCH ČISTILI TAKZVANÉ »ŽENY, ČISTIČKY RUÍN«, SOM STAVAL DOMY. TIETO RUINY SA STALI VŽDY VÝCHODISKOVÝM BODOM BUDOVANIA NIEČOHO NOVÉHO,”pominie.

hovorí v jednom rozhovore.

Podľa jeho ponímania vzniká všetko (obraz) tak, že eliminuje to, čo mu predchádzalo: je to neustále odmietanie a obnovovanie. Kiefer vyrástol bezprostredne na ruinách druhej svetovej vojny v meste Donaueschingen, v atmosfére čerstvej spomienky na nacistickú moc. Vo svojom umení berie túto váhu na plecia a snaží sa nájsť budúcnosť, kde takéto podobné ťarchy nebudú: pričom do svojich maliarskych a sochárskych diel vkladá literatúru, filozofiu, Starý a Nový Zákon a židovský mysticizmus či kabalu, vytvára “bezpečné” mysticko-mytologické prostredie, ktoré komunikuje prostredníctvom symbolov, namiesto pozemských ideológií sa sústredí na sakrálnosť a spirituálnosť. V tomto zmysle nie je Kieferov cyklus Benátky aj napriek zdaniu zobrazením strašnej dystopie, hoci vojna je ako téma aktuálna – môžeme v nej objaviť skôr kvázi utópiu poohýbanú v čase a priestore, ktorá obsahuje aj skazu potrebnú z vyššie uvedených dôvodov.

Kiefer vo svojich dielach, ktoré sa venujú nacistickej minulosti, nikdy nekritizuje, skôr ich berie na vedomie. Svojimi veľkolepými prácami poukazuje na to, aký strašne malý je človek, pričom je nevyhnutne súčasťou niečoho obrovského, nejakej nepredvídateľne ozrutnej veci. Takouto vecou môže byť aj vojna: nezáleží na živote jednotlivca, človek sa stane nástrojom politicko-mocenských hier, ktoré sú väčšie ako on. Nemôže byť náhoda, že Kiefer “zakryl” pôvodné obrazy práve v Sala dello Scrutinio: túto sálu v jej zvyčajnom stave zdobia výjavy bitiek či obrazy, ktoré velebia vojenskú minulosť Benátok (napr. Andrea Vicentino: Bitka pri Lepante, Pietro Liberi: Víťazstvo Benátčanov nad Turkami pri Dardanelách). Kiefer predstavuje víziu dejín minulého obdobia, predkladá pred nás nezažitú minulosť, vedie k nadčasovej, cyklickej hromade symbolov, ktorá káže o súčasnosti a budúcnosti zároveň. Svojím magickým realizmom akoby však umiestnil svoju vieru a dôveru, ktorú vložil do prijímateľa, späť do jednotlivca. Pokúša sa vytvoriť svoj vzťah s transcendentnou alternatívnou mocou, ktorá neobsahuje ideológie, ktorá človeka nemôže zraniť, ale vytvára preňho obraz budúcnosti, ktorá je lepšia pre život a plnšia nádeje. Svojimi obrovskými maľbami chce rozprávať, chce niečo ukázať. Napríklad smer: takmer nás núti, aby sme sa pozreli pred seba, nahor. 

Ako zaujímavá paralela mi napadne dielo Roberta Rauschenberga s názvom Vygumovaný De Kooning, ktoré americký pop art umelec vytvoril tiež “ničením”. Hoci ich postoj sa ako-tak zhoduje, spôsob tvorenia Kiefera je jeho presným protikladom. Pri pohľade naživo na jeho práce zasiahne aj laika to obrovské množstvo materiálu, s ktorým sa stretne pri vstupe do sály. Pre toho, kto pozná jeho štýl, však nejde o veľké prekvapenie. Známa technika, motívy, farby, vône – miestnosť je prenikavo naplnená spočiatku sladkastou a domáckou vôňou olejovej farby, ktorá však časom vedie k bolestiam hlavy. Mimochodom, Kiefer nám aj tak nedovolí nadýchnuť: pri prechode z dychberúco gigantickej rozmernej Saly del Maggior Consiglio návštevníka bez akejkoľvek linearity s revom pohltí kieferskosť. 

Obhorené knihy, naskladané palice, slama, kosa, rebrík, trojkolka, čln; sem-tam je niečo do nich vyryté, tu a tam sú pomaľované, tu a tam vytŕčajú do priestoru. Pri pohľade zboku na plátno vysoké ako poschodový dom vidím niekoľko centimetrovú vrstvu farby – neviem si pomôcť, musím myslieť na to, koľko kíl či ton farby asi tak použil Kiefer na svoje obrazy. Pozitívne, negatívne, dodanie, uberanie, konštruktívne, deštruktívne, spoločná prítomnosť protikladov zohrávajú obrovskú úlohu. Pridá ich tam, zoškrabe späť, zamaľuje, prilepí, strhne, zapáli, odlúpi, popíše; poškriabe, potom to niečím poleje. Znechucuje, odpudzuje, a to všetko s obrovskou príťažlivou silou. Stretnutie ducha s hmotou, aké nemá páru, nenahraditeľný zážitok pre prijímateľa.

Dosky inštalácie zobrazujú po jednom výjave či jave, ktoré je možné opísať, hoci konkrétne formálne zobrazenie je zatlačené do úzadia v porovnaní s celkovou atmosférou, ktorá bola vytvorená. Perspektíva obrazov priťahuje takou silou, že nás takmer pichne do oka jednobodovosť. Takmer nás fyzicky zatiahne do obrazu – mastné oráčiny, polia pšenice, kde sa tu a tam zalesknú mláky, kopy skál pokryté snehom a lesknúce sa vlny, to všetko priláka pohľad na líniu horizontu. Na jednom z obrazov v popredí ponúka cestu k bohu Jakubov rebrík, na druhom sa truhla Svätého Marka, patróna Benátok, snaží preraziť do priestoru z hlbín obrazu. Na treťom možno vidieť niekdajšiu zlatú pompéznosť Benátok, ktorá je vyrytá do farby. Výhľad na Benátky korunuje obrovská ruka s ružou (alebo sú to šľahajúce plamene?), ktorá nosí na dlani Markovho leva. Na nasledujúcom obraze sa medzi sivými kopovitými oblakmi objavuje žltá ako ohňostroj, na ďalšom červená pripomínajú skôr atmosféru posledného súdu (alebo je to možno zrodenie vesmíru?). 

Zobuté-spadnuté topánky, šaty bez ľudí (turisti bez tváre v moderných Benátkach?), rozklad, čierna, truhla: vidíme obrazy utrpenia a konca, no tieto obrazy zaobaľuje nadpozemské zlato tlmeného svetla, ktoré sem prúdi cez okná Palazza. Potom sa na niekoľkých plátnach objaví aj zopár “skutočných” anjelov, ktorí boli jemne vyrezaní do farby. Raz hore, raz dole.

Cieľom môjho opisu, ktorý pripomína zoznam, je zdôrazniť dôležitosť systému symbolov a celkového dojmu v porovnaní s analytickým postojom, ktorý vychádza z jednotlivých detailov. Samozrejme, odhalením jednotlivých motívov by sa dali naplniť desiatky kníh, čo mnohí aj robia. Nech je toto však skôr všeobecnou ukážkou tohto prísneho systému kieferových pravidiel, do ktorého môže spadnúť nič netušiaci návštevník Dóžovho paláca.

“Procesy smútenia” s vôňou smrti, zlato a krv, prach a popol, zničujúco melancholická a zároveň pozdvihujúca atmosféra. Prichádzajúci odkaz vníma každý inak a niekoľko otázok nám nasadí do hlavy chrobáka. Ak táto výstava oslavuje vznietenie textov, odtlačkov kultúr, a.k.a pozitívny prínos vedomostí stratených v plameňoch, načo je potrebných toľko a natoľko hmotných materiálov? Kiefer týmto názvom nevelebí “stratený predmet”, nedostatok, ale jeho protiklad; to, čo existovalo a potom zmizlo, no svojím pominutím dalo priestor vzniku niečoho nového. Neponúka riešenie, ale víziu, prechodné útočisko, zaobalené do oparu minulosti Benátok. Aktuálnosť a to, čo sa nestalo. Rovnako, ako zhorela aj kniha, no v potrebnej chvíli tak priniesla svetlo a teplo. Nestratila sa, len sa pretransformovala.

Fotky: Georges Poncet (zdvorilosť Fondazione Musei Civici di Venezia)

Anselm Kiefer: Questi scritti, quando verranno bruciati, daranno finalmente un po’ di luce (Andrea Emo), sála “Salla dello Scrutinio” v Dóžovom paláci na Námestí svätého Marka, Benátky (Taliansko), 26.03. 2022 – 06.01.2023

Kurátori: Gabriella Belli, Janne Sirén

Preklad: Lenka Nagyová